Kniha týždňa: O nevyhnutnosti voľného pohybu

Rudolf Jurolek vstúpil do slovenskej poézie debutom Posunok v roku 1987. Už v ďalšej zbierke s príznačným názvom Dobrovoľná samota, napísanej a vydanej po zmene spoločenských pomerov v roku 1994, ukázal nielen to, že to s poéziou myslí vážne, ale že našiel i svoj stabilný inšpiračný zdroj, ktorý bude v ďalšej tvorbe kultivovať a cizelovať. Reč je o prírodnom prostredí rodnej Oravy, pravdaže, so spolupôsobením civilizačných i globalizačných faktorov, čo v básnikovej tvorbe vytvorí zaujímavé a plodné napätie, z ktorého bude autorsky ťažiť.

13.06.2014 07:00
web KNIHAJUROLEK Foto:
Rudolf Jurolek: Poľné vety, Modrý Peter, Levoča 2013
debata

Rudolf Jurolek dosiaľ vydal, ak nerátame experimentálnu nízkonákladovú zbierku Poézia ticha a plnosti (1997), sedem samostatných básnických zbierok: po Posunku a Dobrovoľnej samote ešte Putovanie Jakuba z Rána (1996), Hierografia (1999), Život je možný (2007), Smrekový les (2009), za knihu Život je možný, vydanú v edícii Verše on line (2007), získal aj cenu Bank Austria Literaris. A tak sú Poľné vety práve jeho nateraz poslednou, siedmou zbierkou.

Jar, leto, jeseň, zima

Názov zbierky upomína na sémantické prelínanie, ktoré vzniká vypustením úvodnej hlásky druhého slova názvu: poľné kvety – poľné vety. Ak vieme, že Jurolek časopisecky publikoval súbor drobných postrehov, reflexií či aforizmov pod názvom Poľný zošit Jakuba z Rána, potom nás adjektívum poľný upozorňuje na význam „cestovný“, možno sa približujúci vojenským „poľným podmienkam“ a zároveň na význam objaviteľský, bádateľský v poľných podmienkach. K tomu, čo mal autor svojím názvom na mysli, sa priblížime ešte väčšmi, keď si prečítame úvodné dve mottá k zbierke od Friedricha Nietzscheho (Ecce homo) a Roberta Walsera (Prechádzka), vypovedajúce o nevyhnutnosti voľného pohybu a o nedôvere k myšlienkam, zrodeným v pasivite polohy sediacej.

Na „poľné podmienky“ inšpirácie knihy upozorňuje aj rozdelenie básnických textov do štyroch číslovaných oddielov a bez názvov, kde pri podrobnejšom čítaní rýchlo prídeme na to, že znamenajú štyri ročné obdobia. Jar, leto, jeseň, zima sa nám pred očami prirodzene vystriedajú: autor si dal záležať na tom, aby každé ročné obdobie bolo jednoznačne rozpoznateľné v zodpovedajúcich motívoch jednotlivých básní.

Život je nablízku

V súvislosti s poéziou Rudolfa Juroleka literárna veda už dávnejšie skonštatovala akýsi funkčný minimalizmus, čiže narábanie na pohľad so skromnými, úspornými básnickými rekvizitami a prostriedkami, no ktoré predsa majú svoju súdržnosť, proporcie a dynamiku. Dalo by sa povedať, že za jednoduchosťou prírodných motívov, vždy korešpondujúcich s vnútorným stavom básnického subjektu, ašpirujúceho na univerzalistické vnímanie, sa skrýva zaujímavá, celostná a funkčná architektúra – jednotlivej básne i celej zbierky.

Napríklad už v úvodnej básni sa autorovi podarilo po „objektivizujúcich“ zisteniach v prírode dostať do básne aj prepojenie medzi dnešným a niekdajším subjektom v detstve: „Ťahám sa za svetlom ako zeleň. / So svetlom pribúda aj priestoru. / Na ruku mi sadla lienka – je to tá istá, čo mi z nej odletela v detstve“ (s. 14).

Jurolekove básne v Poľných vetách sa akoby dali rozložiť na sériu starostlivo vybraných a formulovaných zmyslových vnemov (zrakových, sluchových, čuchových, hmatových) a jemných, ozvláštňujúcich, duchovne prežiarených reflexií, nadobúdajúcich podobu konštatovania alebo aj otázky. Tak môže byť farebnosť a konkrétnosť prírodných výjavov zavŕšená zovšeobecňujúcou „zrakovou“ reflexiou, ústiacou do existenciálneho pocitu šťastia: „Vo vetre planú striebrozelené listy rakýt, kde-tu sa zablysne / bieloba brezovej kôry a červeň šípok. // Vidieť pekne: ani nie tak v zmysle estetickom ako skôr existenciálnom, v zmysle: dívam sa na jesennú krajinu / a myslím si: som šťastný“ (s. 44).

No autor reflektuje nielen prírodu s jej lúčnymi, lesnými a vodnými zákutiami, z ktorých si jeho verše odnášajú dreň presných, prácne získaných zmyslových podnetov, ale aj mesto, ktoré predstavuje akýsi protipól voči osamelým potulkám prírodou: „Mesto vyludzuje zmes zvukov, chaoticky, náhodne, jeden / cez druhý, a predsa vo výsledku to znie prirodzene / a upokojujúco: život je nablízku“ (s. 19).

Akoby som urobil niečo veľké

Prechádzky v lone prírody, aby neboli také jednotvárne, si vie autor ozvláštniť i experimentom. Z lásky k literatúre prečíta na poľnej ceste do vzduchu Hölderlinovu báseň a čaká, čo sa stane: „Musí sa predsa niečo stať: tá báseň je taká krásna: zdvihne / sa vietor, nebo sa stane modrejším. / Ale nič také sa nestalo. / Iba vtáčik kdesi v diaľke ticho zaspieval“ (s. 18).

Rovnako si vie autor urobiť predmetom svojej básnickej reflexie i samotné písanie: „Svet ako objekt básnickej exploatácie? / Napíšem pár riadkov, a zvláštne: mám pocit, akoby som / urobil niečo veľké“ (s. 42). Alebo analyzuje konkrétny okamih ako stav vnútra subjektu, kde sa stretáva minulosť s budúcnosťou: „Večer sa rozoznieva hlahol ulíc, rozsvecuje sa jazero, / vznieti sa chvíľa, planie ako dávna spomienka, sen: chvíľa, / ktorú spoznávame ako niečo, čo v nás prebýva dávno / predtým a dlho potom, než to nastane“ (s. 28).

Je zaujímavé, že v Jurolekových textoch akoby sa v podtexte objavoval akýsi zmysel pre exaktnú, konkrétne matematickú symetriu; akýsi mentálny algoritmus, čo neodvratne od čistej evidencie faktov smeruje k pointe, k vyvrcholeniu, ktoré môže mať i takúto podobu: „V pokoji prastarého Bašóovho rybníka, na jeho pokojnej / hladine, je aj najmenší vzruch (skáče doň žaba) dejinná / udalosť. // Na chodníku zbadám chrobáka, leží na chrbte a naprázdno / hýbe nožičkami. Prevrátim ho do správnej polohy a vtedy / sa mi zazdá, že možno práve toto som mal dnes urobiť“ (s. 33).

Jeden zo základných kameňov

V motívoch Jurolekovej poézie nenachádzame len prírodné či mestské zóny, je aj prirodzene zaľudnená. Ženy sa autorovi zdajú byť dnes „biblicky krásne“, pri dvoch dievčatách šantiacich na lúke si všimne, že jedna z nich má na kolene dieru a pri mužovi na koncerte, že má „na podrážke čiernej topánky… prilepené dva okrovožlté lístky z jesenného chodníka“.

Aj tieto fakty svedčia o tom, že Jurolek je silný v detailoch, ozvláštňujúcich a ozmyselňujúcich báseň. Nemenej silný je však aj v celku, ktorý predstavuje fungujúci a pôsobivý básnický svet, dôkladne „vychodený“ a zrejme napriek úvodnému mottu i „vysedený“.

Z formálneho hľadiska ide o jedno-, dvoj-, troj- či ojedinele štvorstrofové útvary, kde strofou môže byť i jediný verš (vždy ide o voľný verš). Autor pozorne pracuje aj s interpunkciou. Poézia Rudolfa Juroleka je poéziou neúnavne pracujúceho individuálneho vedomia, ktoré skúma, báda a kladie si najrôznejšie existenciálne a iné otázky na pozadí súčasného univerzalistického ducha, nachádzajúceho svoje spredmetnenie v kontakte s prírodným i mestským prostredím a stelesňuje jednu z ciest, ktorými sa slovenská poézia uberala po roku 1989: tu je jedným zo základných kameňov, na ktorých sa dá ďalej stavať.

Rudolf Jurolek: Poľné vety, Modrý Peter, Levoča 2013

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Levoča #Rudolf Jurolek #Poľné vety #Modrý Peter