Rozhodnutie zorganizovať desiatu Manifestu (28. jún – 31. október 2014) v Rusku malo vnútornú logiku: od svojho zrodu v roku 1996 sa konala len v jednej z krajín bývalého východného bloku, a to ešte i v tej z najmenších (Ľubľana, 2000). Aj výber Petrohradu, ktorý už Peter Veľký zakladal (aj) ako "okno na západ”, dáva zmysel.
Už menej presvedčivá bola voľba Ermitáže – predchádzajúca Manifesta sa napríklad konala v postindustriálnom prostredí belgického Genku. Veľké, preplnené galérie sú v súčasnosti skôr komercionalizovaná turistická "povinná jazda” ako miesta kontemplatívnych umeleckých zážitkov. Obzvlášť v "sezóne”. Rozhodla zrejme šanca konfrontácie starého s novým, priestorové možnosti, a iste zavážila aj osobnosť osvieteného šéfa Ermitáže Michaila Piotrovského. Nakoniec práve jeho odhodlanie stavať sa v sporoch na stranu umenia a umelcov prišlo, a ešte asi aj príde vhod, keďže na konfrontáciu nakoniec došlo, hoci na inú, ako sa pôvodne očakávalo.
Medzitým sa totiž situácia postupne menila a viac ako o umení sa začalo hovoriť o bojkote Manifesty¤10. Najprv v súvislosti s novou ruskou homofóbnou legislatívou a neskôr kvôli udalostiam na Ukrajine. Na druhej strane, kurátor Manifesty¤10 Nemec Kaspar König od začiatku diplomaticky nabádal na opatrnosť (súčasnosť naznačuje, že veľmi odôvodnenú), rešpektovanie miestnych špecifík, vyhýbanie sa kontroverznému aktivizmu (napríklad keď Juhoafričanka Marlene Dumas plánovala vystaviť portréty kultúrne významných homosexuálov, nabádal na rozšírenie záberu tak, aby jej projekt nevyznel ako číra provokácia) a ustavične zdôrazňoval úlohu umenia ako prostriedku udržiavania stykov so Západom.
Toto, samozrejme, ani náhodou nezastavilo petície vyzývajúce na bojkot. A ani nebolo tým, čo vyprovokovalo protipetície, a napokon ani samotný bojkot zo strany viacerých umelcov.
„Čo ešte?“
V predvečer (doslovne) oficiálneho otvorenia pre verejnosť sa na pôde Manifesty¤10 konala beseda s názvom Dialóg #7 na tému "Čo ešte? O sociálno-politickom kontexte bienále a iných umeleckých podujatí”. V nabitej sále panelisti síce stále krúžili okolo témy bojkotu, no očakávaná katarzia sa nedostavila a podujatie celkovo vyznelo tristne. A určite nielen preto, že medzi rečníkmi chýbali zástancovia bojkotu a ich neúčasť nedokázali organizátori presvedčivo zdôvodniť.
Prispel k tomu napríklad aj Thomas Hirshorn (mimochodom, autor zrejme najnákladnejšieho diela Manifesty) svoju slovnou ekvilibristikou na tému umelecká sloboda a prezentovaním stanoviska, že on svoj postoj "nebojkotovať ani nemusí obhajovať, to musia tí druhí”. Iný vystavujúci autor a ohlasovaný diskutujúci, Rus Pavel Pepperstein, sa zas záhadne ani neukázal a nemohol tak pridať k dobru svoju tézu o tom, ako Západ obchádza zničujúce strašidlo nepochopiteľnej rusofóbie. Rovnako sa nekonali ani "provokatéri z publika”. Skrátka, dve hodiny nudy.
Ale vráťme sa k umeniu. Menšia časť exponátov Manifesty sa vo forme "intervencií” (miesta si vyberali umelci sami) nachádza v komplexe budov Zimného paláca a Novej Ermitáže. Toto považujem nakoniec za najmenej vydarenú časť bienále. V čase mojej návštevy sa dali ľahko identifikovať menej početní diváci Manifesty od tých ostatných, ktorí sotva – okrem malých výnimiek – prítomnosť intervencií zaregistrovali. Na rozdiel od tých prvých, ktorí sa zase, slepí k vrcholom staršieho umenia, akoby hrali detskú hru a hnali sa chodbami, aby podľa mapky našli všetky "svoje” exponáty (súdiac z rozhovorov, málokomu sa to podarilo úplne). Dve skupiny návštevníkov bežiacich proti sebe. Celkom výstižná paralela o pozícii súčasného vizuálneho umenia.
Priestory však ponúkajú aj iné paralely. Ermitáž nevystavuje len skvosty umenia, ale aj okázalé symboly ruskej imperiálnej histórie, ktorým práve súčasná politická situácia dáva hrozivú aktualizáciu.
Na nádvorí Zimného paláca je umiestnené dielo Francisa Alÿsa – starý automobil Lada nabúraný do stromu v parčíku. Na začiatku bol chlapčenský sen spred 30 rokov, ísť spolu s bratom na takomto aute až po hranicu ZSSR (ktorú mylne považovali za hranicu železnej opony) a (aj) utiecť od domácej buržoáznej spoločnosti. Sen sa vtedy nenaplnil, auto zlyhalo ešte v Nemecku. Teraz sa konal druhý pokus. Kvôli nemu sa z Mexika, kde žije a tvorí, autor vrátil do rodného Belgicka. A my môžeme vidieť úplný záver jeho cesty.
Vo výstavných priestoroch prezentuje Alÿs ešte dokumenty nutnej sprievodnej byrokracie, schematické návrhy "záverečného riešenia”, zmenšený model celej situácie a pod. Vrátane opakovaných záberov utopickej "zrážky” s postsovietskou realitou, reprezentovanou okrem iného spupnou domácou novodobou buržoáznou oligarchiou.
Stretnutia na Generálnom štábe
Hlavným priestorom Manifesty 10 je však protiľahlá budova Generálneho štábu. Jej veľkorysá úprava na výstavné a prednáškové priestory, ako aj špičkový medzinárodný tím podujatia dávajú popud na zamyslenie sa nad slovenskými paralelami: Provinčnosť v najhoršom zmysle slova – počnúc Košicami-Európskym hlavným mestom kultúry cez nepodarené utľapkávanie bratislavskej Kunsthalle s jej bizarnými aktivitami (napr. besiedky na tému Čo a ako umelci a kurátori varia či v záhradkách pestujú) až po ministra kultúry Maďariča, ktorý sa viac venuje trestaniu umelcov či predvolebnej výrobe jedného katolíka, než skráteniu nekonečného príbehu rekonštrukcie Slovenskej národnej galérie.
V budove Generálneho štábu ostalo len niekoľko častí stálej expozície moderného umenia, ktoré však zarezonovali s Manifestou omnoho lepšie ako tie zo Zimného paláca a Novej Ermitáže. Nie je to len skvelá expozícia diel Henriho Matissa, ktorá tak zapadla, že sa stala súčasťou programu Manifesty. Na prízemí je zas mimo jej programu veľká inštalácia od manželov Kabakovovcov, ktorá si zas našla pendanta (alebo naopak?) v diele Japonca Tatzu Nishi inštalovanom v Zimnom paláci: Drevená chalupa s autentickým ruským interiérom 60. –70. rokov, obývačkovou stenou, telkou, sedačkou a obrovským všetkému dominujúcim krištáľovým lustrom. Na prvý pohľad je to akoby len citácia ikonických diel Iľju Kabakova, jednej z najväčších hviezd súčasného svetového umenia. Zaujímavou dielo robí kontextové a významové posunutie – a i to, že je vytvorené niekým, z koho sa nepokúšali vyrobiť Homo Sovietica.
Tri poschodia budovy Generálneho štábu prezentujú jadro výstavnej časti Manifesty¤10. Tri desiatky umelcov, maľba, fotografia, inštalácia i video. Tomu poslednému je venovaný ešte extra priestor v rámci časti Unlooped-Kino (kurátori Nathalie Hoyos a Rainald Schumacher). V drevených "lóžach” sú v rámci štyroch tematických okruhov (Okno na Západ, Telo vtedy a teraz, Rýchlo dopredu, Nové horizonty) prezentované práce bezmála osemdesiatich umelcov, ktoré vznikli v období od roku 1970 po súčasnosť. V rámci prvého okruhu si možno pozrieť aj diela slovenských umelkýň (Anna Daučíková, v Rumunsku narodená Anetta Mona Chişa a Lucia Tkáčová).
…a kozáci zaspievali
Aj aktivistický prístup nakoniec na Manifeste¤10 dostal priestor. I keď iný, než akého sa obával kurátor König.
V rámci projektu Litovčana Deimantasa Narkeviciusa vystúpili s piesňovým programom Smutné piesne vojny – kozáci. Projekt vyznel, akoby mal napraviť ich kontroverzné postavenie v ruskej histórii (zvlášť keď nacionalizmus a patriotizmus neboli v móde), no hlavne povesť najnovšie pošramotenú medializovaným bičovaním členiek Pussy Riot počas olympiády v Soči. Reakcia zvlášť šokuje západného diváka, ktorý je zvyknutý skôr na to, že podobné protestné vystúpenia sa končia ľahostajným nezáujmom okoloidúcich alebo pár mincami v škatuli.
Avšak, nakoľko mi moja školská ruština dovolí posúdiť, tematicky bol repertoár kozáckych piesní pestrejší, čosi i o láske bolo, a po boku kozákov v rokoch nechýbali mladé usmievavé speváčky. Program Manifesty¤10 sa neobmedzuje na Ermitáž. Môžeme ho nájsť po celom Petrohrade. Samozrejmosťou je množstvo sprievodných akcií vrátane edukačných (ich sedemčlennému organizačnému tímu šéfuje kurátorka Sepake Angiama) či "off” akcií. Bienále prezentuje súčasné vizuálne umenie v takej pestrosti, na akú sme zvyknutí z podobných festivalov. Prináša slávne mená i menej známe talenty, vzrušujúcejšiu i nudnejšiu ponuku. Nezdá sa, že by stavilo na jednu preferovanú umeleckú stratégiu či tému.
Jednoznačným bonusom je však špecifický kontext ruského prostredia. A teraz nemám na mysli nabubrené velikášstvo zakrývajúce hlboké komplexy. Skôr všadeprítomnú rozpornú minulosť a súčasnosť.
Miestni o petrohradskom lete hovoria aj takto: deväť mesiacov očakávaní a potom tri mesiace sklamania (váš korešpondent môže potvrdiť – mal na sebe všetko oblečenie). O petrohradskej Manifeste by sa dalo povedať: dva roky čakania a politiky, a potom štyri mesiace umenia. A politiky. No stoja za to.
