Zomrel literárny disident a esejista Ivan Kadlečík

"Veci sa musia niekedy vysloviť, aby sa stali. A ak sa stanú a my ich nezaznamenáme, niekde - žiaľ - nenávratne vyprchajú," povedal v jednom z rozhovorov Ivan Kadlečík. Prozaik, esejista, literárny kritik a básnik zomrel v utorok vo veku 76 rokov. Počas normalizácie mal zakázané publikovať, patril však k významným samizdatovým autorom.

16.07.2014 07:43 , aktualizované: 17:34
Ivan Kadlečík Foto:
Ivan Kadlečík
debata

"Súhlas so sebou samým sa nazýva živý anjel sebaživotopisnosti, plný chýb, hriechov, odbočení, slabostí a strachu. Iba grafomani a podvodníci sa tvária, že sa ich to netýka. Individuálna osobnosť umelca je pečaťou…Tvorcova méta, pocta i odmena je, ak sa mu podarí teplo sa dotknúť aspoň jednej ľudskej duše. Lebo jedna ľudská duša znamená toľko, čo celý svet, a už vôbec sa nerovná počtu predaných výtlačkov alebo Nobelovej cene. Dotknúť sa človeka slovom, byť pri ňom vtedy, keď na hranici bytia odpadá všetko povrchné, prázdne a falošné, a čo zostáva, je už len pravda, nič viac a nič menej,“ cituje Kadlečíka, ktorý sa vyjadroval osobitým básnickým jazykom a nebál sa ani novotvarov, stránka Literárneho centra.

Denne žiť s kultúrou

Rodák z Modry, ktorého otec aj starý otec boli evanjelickými farármi, sa nevybral v ich šľapajach. „Mnohí z viacerých strán aj očakávali, predpokladali, že ako tretia generácia by som mal byť farárom aj ja. Ale otec mi nechal úplnú slobodu samostatného rozhodovania. Istý čas som si aj ja myslel, uvažoval som nad tým, že by som mohol byť farárom, lebo som si asi podvedome toto povolanie spájal s literárnou tvorbou, umeleckou prácou so slovom. Napokon som sa rozhodol pre filozofickú fakultu, slovenský jazyk a literatúru,“ povedal nedávno v rozhovore, ktorý uverejnil Tranovský evanjelický kalendár.

„Prostredie na fare, v ktorom som vyrastal, bolo vlastne správne. Myslím tým, že v rodine sa neklamalo, vládla tam dôvera, pohyboval som sa medzi knihami. Rozhodujúce bolo s kultúrou denne žiť. Knihy som chápal ako prirodzenú súčasť, slovo zas v jeho vážnosti a záväznosti. Pociťoval som, že z kvalitnej knihy vyžaruje akási duchovná a ľudská energia,“ povedal Kadlečík v roku 1996 pre Pravdu.

Po absolvovaní Filozofickej fakulty Univerzity Komenského pracoval ako novinár v krajskej redakcii denníka Pravda v Košiciach a prispieval do viacerých literárnych časopisov (Slovenské pohľady, Mladá tvorba a i.) a v Košiciach spoluzakladal literárny časopis Krok. V roku 1968 sa presťahoval do Martina, kde pôsobil v Matici slovenskej ako šéfredaktor časopisu Matičné čítanie a ako odborný pracovník Biografického ústavu. V tomto období pripravil na vydanie aj súbor svojich kritických článkov a recenzií Z rečí v nížinách, ktoré však mohli oficiálne vyjsť až po revolúcii.

Aj tak si píšem pre seba

Prišla totiž normalizácia a Kadlečík sa pre svoje spoločenské postoje ocitol na zozname nežiaducich autorov, prepustili ho zo zamestnania a bol sústavne perzekvovaný. „Bol som mladší, vtedy všetko beriete ľahkovážnejšie a siláckejšie. Písať som mohol, akurát publikovať nie. Publikovať je síce dôležité, ale ja si aj tak píšem pre seba. To, že vás vyhodia z roboty, nie je krivda, máte vedomie pravdy, hoci aj na ňu v bezsenných nociach padá tieň pochybností… Váš postoj je vždy konkrétnou existenciálnou otázkou dňa, križovatky vedúcej životom. Možno i to ma doviedlo k samizdatu,“ povedal pred rokmi Pravde.

„Text, ktorý som napísal na písacom stroji, sa šíril. Nebol na takej typografickej úrovni ako kniha, časopis či noviny. Kvalitatívne kritériá neplatili len v tzv. oficiálnych vydavateľstvách, ale aj v samizdate. Ja som sa najtesnejšie napojil na pražskú edíciu Ludvíka Vaculíka Petlice. Aj to bola forma publikovania, hoci v nízkych nákladoch, ale tak vychádza pôvodná kniha aj dnes. V samizdate bol dôležitý moment sebarealizácie a sebaidentity, pocit, že nestrácam celkom dôveru sám v seba a kontakty s inými ľuďmi.“

V samizdatovej edícii Petlice vyšli Kadlečíkovi Reči z nížin, Tváre a oslovenia či Rapsódie a miniatúry, v ktorých, ako pripomína Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia, Kadlečík ako esejista zaujímal stanoviská k normalizačnej atmosfére 70. a 80. rokov. Publikoval aj v samizdatových časopisoch Obsah či Fragment. Koncom 70. rokov sa presťahoval do Pukanca, kde pracoval v predajni Slovenskej knihy a zároveň hrával na organ v evanjelickom kostole. K hudbe mal vždy blízko. Po revolúcii Kadlečíka rehabilitovali a od roku 1990 bol zamestnaný v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave.

Slovo kryté autorovou osobnosťou

„Autentickú i fiktívnu epištolárnu a denníkovú formu využil na prezentáciu filozofických, literárnych, spoločenských a etických náhľadov v knihách Epištoly (1992) a Lunenie (1993), ako aj vo vzájomnej korešpondencii s Ludvíkom Vaculíkom a O. Filipom Poco Rubato (1994),“ uvádza slovník spisovateľov. Medzi jeho ďalšie diela patria napríklad Vlastný horoskop (1991), Žiť sa dá len autobiograficky (2004), Srdce sa volá ň (1994), Hlavolamy (1995), Vlani a dnes (1997) či zbierka básní vo forme haiku Matka všetkých slov (2007).

Tá rovnako ako viaceré ďalšie jeho knihy vyšla vo vydavateľstve F. R.& G., ktoré momentálne pripravuje na vydanie spoločnú knihu Kadlečíka a Olega Pastiera nazvanú Krúženie. Pred niekoľkými rokmi im takisto spoločne vyšla kniha nazvaná Spytovanie (Román).

Vladimír Petrík vtedy v recenzii v Pravde napísal:„Ivan Kadlečík sa stále vracia k tomu, čo ho trápilo ako tvorcu celý čas: aká je úloha spisovateľa v spoločnosti, totalitnej alebo akejkoľvek, a aká je potom funkcia literatúry. Prisudzuje jej funkciu ,korektívu moci' (skôr by sa žiadalo povedať: vzdorovanie moci). V oblúku histórie, na ktorú sa odvoláva, zašiel až k starozákonným prorokom (,spisovateľ ako starozákonný prorok, kňaz, zákonodarca v stratenom svete…'), lebo sa mu zdá, že tu sú korene novodobého tvorcu. Poníma literárne dielo ako čosi bytostné, osudové, čo nemá nič s hraním sa, predstieraním, šašovstvom. Slovo, ak má pôsobiť, musí byť kryté autorovou osobnosťou, len tak sa môže pretransformovať na čin.“

A Kadlečík v skoršom rozhovore pre Pravdu s Petríkom súznie. „Pocit márnosti máva spisovateľ dosť často. Ale vždy sa nájdu tí, čo počúvajú. Zoberte si takého politika, a nielen dnešného! Každá jeho ,stupidita' sa cituje, obdivuje alebo nenávidí, polemizuje sa s ňou. Časom politik zmizne a zmizne i to, čo povedal. Naproti tomu po spisovateľovom texte možno kedykoľvek siahnuť. Hoci to slovíčko publikované, spravodlivé a pravdivé, to slovíčko si málokto všimne.“

Viac o Ivanovi Kadlečíkovi si prečítajte v sobotnej prílohe Pravdy Víkend.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #disident #Ivan Kadlečík #esejista