Foto: Vydavateľstvo i+i print 2014
Aspoň tak si Jan Švankmajer (vzdelaním bábkarský režisér a scénograf, ktorého ako filmára obdivuje svet) vysvetľuje nezáujem oficiálnych galérií o svoje výtvarné diela – v rozhovore so zberateľom Ivanom Melicherčíkom, hrdiacim sa kolekciou prác tohto českého surrealistu. Trom desiatkam "akvárií“, ktoré získal do svojej zbierky a ich tvorcovi vybudoval pomník v publikácii Kabinet Jana Švankmajera.
"Pre mňa bol Jan Švankmajer odjakživa jednou z najosobitejších postáv súčasného svetového výtvarného umenia,“ zdôrazňuje autor. A za jeden z cieľov knihy považuje "rozplynúť mylné názory, že táto tvorba je v tieni jeho ,celuloidového umenia'“. Nebol to film – v ktorom Jan Švankmajer debutoval v roku 1964 krátkou animovanou snímkou Poslední trik pana Schwarcewalldea a pana Edgara – čo preťalo životné cesty autora zberateľa a výtvarníka. Spojila ich pred rokmi zberateľská vášeň – obom už dávno učarovalo africké kmeňové umenie. Paradoxne, na rozdiel od Švankmajera je dnes pre Melicherčíka záujem o masky a plastiky čierneho kontinentu už minulosťou.
"Pro mne africké umění, ale nejen ono, mám na mysli umění přírodních národů vůbec, svým magickým původem a svou nezpochybnitelnou autenticitou podobně jako například art brut představuje alternativu k současnému zkomercionalisovanému stavu umění,“ vysvetľuje Jan Švankmajer.
Tajomný prírodopisný kabinet
Kostry rýb, klepetá rakov, vtáčie perie, panciere korytnačiek, schránky mušlí, ulity slimákov, lebky, kosti i mäso „rozpohyboval“ Jan Švankmajer v animovanom filme Historie naturae. Už v roku 1967 oživil prírodopisný kabinet i staré slávne Brehmove knihy. A na scénu priviedol rekvizity pripomínajúce muzeálne exponáty. Arcimboldo, ktorého dielu vzdal neraz hold, by tancoval od radosti. "Moji posedlost Arcimboldem se marně snažím interpretovat,“ priznáva.
Exponáty z magického prírodopisného kabinetu pripomínajú aj výtvarné objekty Jana Švankmajera (neraz si „zahrali“ aj v jeho filmoch). Skladá ich z najrozmanitejších kostier, lebiek a kostí, pancierov i ulít, peria, kože, usušených či vypreparovaných zvieracích či vtáčích tiel, pazúrov, kopýtok, klepiet a parožia, vajíčok všetkých druhov i veľkostí či rôznych suchých plodov. A vytvára z nich prečudesné obludy – bizarných mutantov, vyvolávajúcich prinajmenšom zvedavosť.
Zakliati v sklenených klietkach chytili Melicherčíkovo "oko aj srdce“. "Nepoznajú mantinel predstavivosti. Je to akési zoologické posolstvo z alternatívnych svetov. Alebo votrelci z iných galaxií? Tieto príšery sú dokladom Švankmajerovho sklonu k nevšednému experimentovaniu. Tvoria fond tajomného prírodopisného kabinetu,“ vysvetlil zberateľ svoje zaujatie umelcovými objektmi na stránkach knihy.
Podlieha ich fascinácii azda aj preto, že už v detstve ho uhranuli exponáty zapĺňajúce vitríny a presklené skrine v prírodopisnom kabinete. Rád vstupoval do jeho magického sveta, do ktorého mu otvárala dvere mama – učiteľka prírodopisu.
Zbiera zvyšky magického sveta
Ako trinástu komnatu Jana Švankmajera predstavuje autor publikácie zámok v Hornom Staňkove na Šumave. Spolu s manželkou, surrealistickou výtvarníčkou Evou Švankmajerovou, premenili ruiny panského domu na vlastnú kunstkameru. "Ukázal mi všetky priestory domu – od alchymistickej pivnice, cez keramické dielne, depozitáre, rozhľadňu na veži, až po bývalú sýpku, v ktorej má to najvzácnejšie – svoje zbierky,“ spomína Ivan Melicherčík.
"Shromažďuji zde zbytky magického světa, který byl kdysi majoritním světem, ale byl zatlačen touto pragmatickou civilisací někam na její okraj, jako svět dávno překonaných pověr,“ dodáva Jan Švankmajer.
Čitateľa zavedie aj do Knovízu. V areáli bývalého kina s priľahlým starým domom vzniklo filmové štúdio, v ktorom nakrúca. Všestranný umelec tam má aj maliarsky, sochársky a grafický ateliér, ale aj depozitáre, knižnice a zbierky. O sne, erotizme a detstve ako o jednom zo základných zdrojov imaginácie píše Bruno Stolařík v texte Obraznost jako praktický čin – K věšteckým prabytostem Jana Švankmajera. "Kdysi umění a magie splývali v jedno. V okamžiku, kdy se umění estetizovalo a osamostatnilo, uřízlo pod sebou větev, na které sedělo. Magie dáva umění čtvrtý rozměr – tajemství.“ Výrok Jana Švankmajera pripomína Juraj Mojžiš v príspevku Fenomén Jan Švankmajer.
Surrealista, kolážista a spisovateľ Albert Marenčin hovorí o dvojdomej autorskej osobnosti, ktorú s Janom tvorila jeho manželka Eva – „ako jedinečná maliarka a autorka kostýmov a výtvarná poradkyňa jeho filmov“. Nezabudol spomenúť ani dcéru Veroniku a syna Václava, "ktorí rozvíjajú talent zdedený po oboch rodičoch“. O tom, kde sa vzala Melicherčíkova posadnutosť práve Švankmajerom, uvažuje Peter Uličný vo Chvále kabinetov. Čo autor, to iný uhol pohľadu na jedného a toho istého človeka, na jeden a ten istý nekonečný cyklus. A, samozrejme, aj iný spôsob rozprávania, čo však vôbec nie je na prekážku. Práve naopak.
Nesmierne šťavnaté čítanie ponúka vo finále Africký denník. Jan Švankmajer ho predkladá v autentickej podobe. Zápisky z trojtýždňového putovania po Mali v januári 2007 až k záhadným Dogonom literárne neupravoval. Zámerne. Viac ako peniaze večne vyžadujúci Afričania ho "zlomili“ colníci na pražskom letisku. "Objevili v krabici usušený netopýry a opičí hlavy a už to začalo. Všechno vybalit a že prý pašuji zakázané a chráněné druhy zvířat,“ opisuje začiatok svojej tortúry po návrate s batožinami plnými zakúpených vzácností.
Maličkosti? Kazia dojem!
Mená autorov textov aj množstva fotografií, tvoriacich nosnú kostru publikácie, autora dizajnu a grafickej úpravy čitateľ nájde. Meno jazykového redaktora však nie. Žeby ho taká reprezentatívna publikácia nemala? Vyzerá to tak. Prinajmenšom podľa množstva čiarok na nesprávnych miestach. (Učiteľ slovenčiny na základnej škole do nás "vtĺkal“, že chýbajúca či nadbytočná čiarka je rovnako hrubá chyba ako ypsilon na mieste i.)
A to nehovorím o „hrúbke“, keď „krát“ stojí oddelené od číslovky (určitej či neurčitej). Zámená Vy, Vaša, Ty, Tebe sa píšu s veľkým písmenom iba v korešpondencii – privátnej či úradnej. Nie v rozhovore, hoci je v písanej podobe.
Napokon, väčšinou sú výpovede Jana Švankmajera v jeho rodnej češtine. Beriem. Prečo sú však potom dva-tri citáty v slovenskom preklade? Kľúč som neobjavila. Škoda, že pri tvorbe publikácie, ktorá sa snaží vyzerať reprezentatívne, si tvorcovia neustrážili to najzákladnejšie. Jazyk, ktorým rozprávajú – hoci aj vzrušujúci príbeh.
