Poviedkové knihy rôznych autorov majú svoje výhody, pôsobia ako prehľady, na základe ktorých si môžete vyberať z ponuky, sú ochutnávkou. Desatoro je koncepčný projekt, nie je to antológia existujúcich poviedok nejakého žánru či výsledok „súťaženia“, ale zbierka, ktorá vznikla na základe koncepčnej myšlienky.
Foto: Slovart, 2014
Stala sa súčasťou konceptu spoločne s rovnomenným projektom Slovenského národného divadla a výstavy mladých výtvarníkov z VŠVU, pričom základnou ideou celého konceptu bolo pozrieť sa na to, ako dnes mladšia generácia vníma morálny kódex Starého zákona, Desatoro. Divadelné predstavenie a výstava výtvarníkov v SND nie sú podmienkou na pochopenie knihy, na druhej strane, päťhodinové predstavenie v SND je isto to najexperimentálnejšie, čo možno v divadle zažiť, a má svoje výborné vrcholy i rozpačitejšie časti. Od knihy desiatich autorov mladej a strednej generácie, ktorí prispeli do antológie Desatoro, som očakával tiež pestré čitateľské zážitky.
Horor aj „lúzerstvo“
Desatoro, to sú v knižnej podobe texty, poviedky, príbehy. Ich autori – Peter Bilý, Peter Getting, Michal Hvorecký, Peter Karpinský, Zuska Kepplová, Peter Krištúfek, Dorota Nvotová, Ján Púček, Jaroslav Rumpli a Svetlana Žuchová – neboli obmedzovaní ničím, len svojím vlastným stvárnením jedného z božích prikázaní.
Textové stratégie autorov boli rôzne, ale žiaden sa nepustil do úplného experimentovania, prakticky všetky poviedky chcú byť príbehom, raz banálnejším, inokedy vypointovaným. Tak ako v divadelnom predstavení, aj tu sa prejavilo viacero spisovateľských osobností po svojom. Ani jeden z textov nie je blasfemický, aj keď otváracia poviedka Petra Bilého je provokatívnym pochybovaním kňaza o morálke vlastných hráčov a o strate viery u farára. Hvoreckého text s fejtónovitými silenými odkazmi na aktuálnu súčasnú politickú situáciu je povrchným žánrovým ledva časopisecky prijateľným textíkom o totalite. Nedeľné príbehy Jána Púčeka pôsobia ako žánrové obrázky o smútku, samote v nedeľu, vo sviatočný deň.
Prvým vrcholom knižky je spoveď anorektičky v podaní Svetlany Žuchovej, ktorá je textovo hravá, nápaditá, ale pritom apelatívna, vnímajúca konflikt cez zdanlivo banálne rozprávanie osemnásťročnej dievčiny. Poviedka Doroty Nvotovej je rodinným hororom so zaujímavou zápletkou, ale ledabolosťou, nekultivovanosťou v texte. Peter Krištúfek je, naopak, dobrý a kultivovaný rozprávač, ktorý vytiahne aj zo svojho skôr banálneho príbehu zážitok. V prípade Petra Karpinského je zasa "lúzerský“ príbeh podporený rovnako slabým textom. Druhým zaujímavým textom knihy je hravá poviedka Petra Gettinga, ktorá je provokatívna, „politicky nekorektná“. Na záverečné dve poviedky Zusky Kepplovej a Jaroslava Rumpliho sa vzťahuje rovnaké hodnotenie, stereotypný príbeh všedného života, stereotypné morálne súdy a mĺkvy jazyk.
Náročný žáner
Desatoro ako kniha nešokovala a neprovokovala tak ako koncepčné predstavenie v SND. Namiesto literárneho experimentu sme sa dočkali textovej zbierky, ktorá opäť ukazuje, že poviedka je náročný žáner a nie je to len „taký kratší text o voľačom“. Priemernú úroveň väčšiny textov tie dva-tri najlepšie – Svetlany Žuchovej, Petra Gettinga a Petra Bílého – nezachránia. Na druhej strane sa ukazuje – čo je v dnešnej literatúre často opomínané – že jazyková práca je nesmierne dôležitá. Tak ako banálny príbeh vie potlačiť hore dobrá štylistika (v prípade Petra Krištúfka), tak aj zlá práca s jazykom „poníži“ poviedku s dobrou zápletkou na nudu (v prípade Doroty Nvotovej).
Desatoro nie je kniha, ktorá by bola hriešne provokatívna (jediné vážne zamyslenie o hriechu ponúka Peter Bílý). Bohužiaľ, nie je ani zázrakom, ktorý by nám vytrhol tŕň z päty, aby sme tak morálne nepokrivkávali.
