. Fanúšikovia „dánoviek“ si mädlia ruky (alebo skôr oči, ak čítajú po nociach) a vydavateľstvo Slovart iste tiež, veď ide o jedného z najpredávanejších slovenských autorov vôbec. Platí však staré známe, že „dobrého málo býva“ a toto je jeden z tých slabších krimipríbehov.
Ťažko povedať, či „Dánovi dochádza dych“, ako napísal jeden z jeho čitateľov na internete práve v súvislosti s najnovšou knihou. Každý kreatívny človek v priebehu času produkuje lepšie i horšie veci a neznamená to, že po tejto detektívke nebude nasledovať v poradí dvadsiaty, „dych berúci“ bestseller. Na symbolické „okrúhliny“ by sa aj patrilo.
Dej krimipríbehu o vine, nevine či odpustení sa odohráva v lete roku 2001. Z partie priateľov za nevyjasnených okolností mesiac po návrate zo spoločnej dovolenky v Chorvátsku jeden z nich, diabetik Michal Korec, zomiera na hypoglykemický šok. Jeho kamarát je Peter, detektív z oddelenia lúpeží, ktorý má kanceláriu len niekoľko dverí od známej „stoštyridsaťjednotky“. Vyzerá to tak, že čoskoro sa mu pomoc od kamošov z oddelenia vrážd zíde.
Foto: Slovart
Časť, v ktorej autor opisuje vznik a formovanie partie priateľov, v rámci ktorej dôjde ku (samo)vražde, je dosť „riedka“ a nudila ma. Musela som sa doslova prinútiť čítať jednotlivé odseky bez preskakovania. Chápem, že autor chcel bližšie predstaviť jednotlivých členov kamarátskeho spolku, ich povahy i záujmy, keďže sa má stať čosi, čo dostane všetkých do podozrenia. Všetko spustí stávka, s ktorou nikdy nemali súhlasiť… Kniha ma však zásadnejšie zaujala až v poslednej tretine. To je na dobrý krimipríbeh trochu neskoro.
Do toho prichádza podozrenie, že detektívovi Krauzovi je neverná jeho manželka Sylvia. Pustil ju totiž na dvojtýždňovú „babskú jazdu“ do Talianska. Po prílete na Slovensko odchádza Krauzova žena s nagélovaným chlapíkom rovno do jeho bytu a žiarlivosťou zmietaný Krauz ich sleduje. Rozuzlenie manželského trojuholníka neprezradím z úcty ku Dánovým fanúšikom, ktorí knihu ešte len budú čítať, ale je to klišé!
„Dúfam, že každý pochopil, že v mojich románoch nič neriešim, nikoho nesúdim… Iba si tak píšem,“ povedal Dominik Dán v rozhovore. Takže aj tentoraz si autor „iba tak písal“. Kto má však jeho štýl a hrdinov rád, prečíta si aj túto jeho (určite nie poslednú) knihu. A odpustí mu s tým, že nabudúce, pri čísle dvadsať, to hádam bude lepšie. Vraj prečo toľká zhovievavosť? Na strane 263 urobil reklamu denníku Pravda!
