Foto: Slovart
Prvý zväzok Modernosť tradície vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2011. V jeho úvode Ľubomír Longauer načrtol plány, ako by mal edičný rad vyzerať. Jeho zámerom bolo predstaviť podoby a premeny modernej typografie od roku 1918 do konca 20. storočia. Druhý zväzok projektu sa mal pôvodne venovať košickej avantgarde. Aj vďaka novým prácam a pozoruhodným objavom v odbore (predovšetkým v nadväznosti na práce Ivy Mojžišovej) sa tu autor rozhodol dať prednosť téme príchodu „avantgardy a revolúcie“ na Slovensko. V aktuálnom zväzku sa teda venuje avantgardným typografickým tendenciám hnutia DAV, vplyvu Školy umeleckých remesiel (ŠUR), okruhu časopisu Slovenská Grafia, ako aj práci osobností ako Mikuláš Galanda, Ľudovít Fulla či českých tvorcov – Zdeňka Rossmanna a Josefa Rybáka.
Oddanosť a láska k predmetu
Niet pochýb, že podobne koncipovaný projekt, realizovaný jedným autorom, je mimoriadny. V českom kontexte sa na podobnú tematiku zameriava edičný rad Moderná česká kniha z vydavateľstva Kant. Dosiaľ tu vyšli zväzky Jindřicha Tomana (Kniha v českém kubismu, 2004 a Fotomontáž tiskem, 2009) a Aleny Pomajzlovej (Vidět knihu – Knižní grafika Josefa Čapka, 2010), ako aj jednotlivé katalógy s reprodukciami a s bibliografickými súpismi (Ladislav Sutnar: Design in action, 2003, Knihy s Toyen, 2003 alebo Karel Teige a typografie, 2009). Komplexnejšie dejiny úžitkovej grafiky ČSR môžeme zostavovať skôr z článkov alebo menších tlačí a katalógov. Preto je Longauerova kniha zaujímavá tak pre slovenského, ako aj pre českého čitateľa i pre zberateľov. Tí sa skôr ako čítaniu textových pasáží venujú kochaniu sa reprodukciami a ukážkami mimoriadne šťastného obdobia typografického vzostupu. V dnešnej dobe najjednoduchšej a často veľmi poklesnutej typografie a úžitkovej grafiky, často útočiacej na nás z kníhkupectiev, totiž pôsobia ako oáza krásy.
Longauer už v prvom zväzku predstavil svoju víziu reprodukcií – naskenované obálky a dokumenty na mnohých miestach čistí, vyrovnáva a reštauruje do perfektného stavu. Mnohí puristi to môžu vnímať ako príliš veľký zásah, pretože súčasné tendencie sú skôr opačné. Zviditeľňovanie „zubu času“, zachytenie žltnutia papiera, odretých chrbtov i drobných kazov obálky smeruje skôr k raw dizajnu, teda k predvedeniu surového a skutočného. Napriek tomu si myslím, že vypiplaná čistota Longauerových skenov nie je sterilná a vypovedá aj o oddanosti a láske k predmetu.
Prekvapenia z mnohých strán
Spomínaná láska k predmetu má však aj druhú stránku. Autor si v textoch publikácie Vyzliekanie z kroja niekedy neodpustí lacné publicizmy. Rozumiem jeho zanieteniu pre vec, odporu proti ideológii po roku 1948 aj snahe o uvoľnenejší štýl, ale formulácie typu: „(…) Keby nebolo Veľkej októbrovej revolúcie, nebolo by ani Československa! Je to sporné tvrdenie, nevieme, čo by bolo. Pravdepodobne by sa v dvadsiatom storočí menej vraždilo, ale ani to nemôžeme tvrdiť s istotou,“ alebo „Diktatúra proletariátu zosobnená jeho geniálnym vodcom Stalinom, slnkom ľudstva, po ktorej tak túžili (t. j. davisti), im v praxi ukázala, ako funguje,“ pôsobia pomerne neukotvene. Našťastie, Longauer necháva väčšinou prehovoriť dobovú tlač a ilustračný materiál. Možno by knihe pomohlo, keby sa v textovej časti uplatňoval výraznejší historický a menej emotívny prístup.
Publikácia je rozdelená do niekoľkých väčších kapitol – ako napríklad Revolučné nálady v európskej politike aj v umení a ich vplyv na Slovensko, Revolučný radikalizmus na Slovensku, Obhajoba moderny a časopis Slovenská Grafia alebo Škola umeleckých remesiel a slovenská typografia. Tie sú delené na kratšie podkapitoly, ktoré sa väčšinou venujú konkrétnym osobnostiam alebo udalostiam. Objavnosť a prekvapenia tu môžu prichádzať z mnohých strán. Nepopierateľný vplyv českých – a sčasti aj maďarských a nemeckých typografov a avantgardistov – je doplňovaný dlhoročnou tradíciou „národného svojrázu“. Je zaujímavé sledovať, ako sa darilo tieto vplyvy vstrebávať a využívať napríklad v časopise Slovenská Grafia (hoci vychádzal len v období rokov 1929 – 1932), prípadne sledovať, ako sa čistá „bauhausovská“ linka zosobnená Zdeňkom Rossmannom (v Česku tiež Ladislavom Sutnarom) strieda v rovnakej dobe s galandovským „kubosecesným“ artificializmom.
Pochopiť sny a úmysly
Za najzaujímavejší objav však možno považovať ukážky z typografických prác Josefa Rybáka. Tento autor, okrem iného aj básnik a prozaik, tvorca veršov typu: „Pseudoromantikové / modlí se k Buddhovi / a kouří marihuanu // Romantikové však proměňují sen / vousáčů z rudých barikád“, patrí totiž doteraz k pomerne problematickým postavám českej kultúry. Po februári 1948 sa Rybák podieľal na formovaní kultúrnej politiky KSČ a počas normalizácie spoluzakladal Zväz českých spisovateľov (bol aj predsedom tohto zväzu) a jeho časopis Literární měsíčník. Rybákove bratislavské roky (1922 – 1933) ho však ukazujú ako pomerne talentovaného autora, ktorý si dokázal poradiť i s fotomontážou a typografiou.
A práve kvôli týmto „iným“ pohľadom na minulosť neupadneme do jednoduchých klišé a rýchlych uzáverov. Nie je dnes možné jednostranne tvrdiť, že „v riadení spoločnosti však v Sovietskom zväze nepestovali vedu, ale pavedu“. Rovnako nemožno nahliadať na funkciu avantgardy v tridsiatych rokoch bez kontextov a dnešných interpretácií a reinterpetácií (pozri napríklad provokatívnu esej Gesamtkunstwerk Stalin Borisa Groysa). Je potrebné všímať si podrobnejšie vzťah avantgardy a totalitných systémov – nacistické vymedzenie pojmu „Entartete kunst“, rovnako ako vplyv stalinských čistiek po roku 1935. Premeny myslenia talianskeho futurizmu alebo zvláštne posuny anglického Vortexu či vnímanie diela a života Ezru Pounda, to všetko by nás v súčasnosti malo nútiť zbaviť sa dogmatických postojov, hoci aj s daným vyznením názorov týchto osobností nesúhlasíme. Skúšať vnímať a v mnohých veciach aj pochopiť niekdajšie sny a úmysly, i keď viedli do pekla.
