Kniha týždňa: Zlo v človeku, zlo v spoločnosti

Zvaľovať vinu za zločiny na predpoklad, že niektorí ľudia sú od prírody zlí, kým my ostatní sme dobrí a správame sa vždy zodpovedne, je častým omylom – médií i nás samotných. Philip Zimbardo, jeden z najslávnejších psychológov ostatných desaťročí, autor známeho Stanfordského väzenského experimentu, sa rozhodol vo svojej až strašidelnej publikácii ukázať, že aj z dobrých ľudí sa stávajú ľudia zlí, len čo sa ocitnú v sociálnej situácii, ktorá im to umožní.

14.09.2014 16:00
kniha tyzdna Foto:
Philip Zimbardo: Luciferův efekt, Academia, preklad Radek Kašpar a Marika Králíková, Praha 2014
debata

Upozorňujem na slovo umožní a nie na dobrými mravmi predpokladané slovo donúti ich. Zimbardo totiž bez zaváhania a servítok ukazuje, ako sa ľudia stávajú zločincami, tyranmi len preto, že ich napríklad systém chráni a dovoľuje im správať sa hrubo. Najlepším príkladom, o ktorom sa v knihe dočítame podrobne, je správanie amerických vojakov vo väznici Abú Ghrajb. Tí, čo sa nakrúcali na videá, ako ponižujú väzňov, boli dovtedy statočnými a vyznamenanými vojakmi.

Začalo sa to experimentom

Zimbardova kniha Luciferův efekt je v prvej polovici najúplnejším opisom toho, ako stanfordský experiment vlastne prebiehal. Aj keď od roku 1971 sa o tomto psychologickom pokuse veľa popísalo a na jeho základe vznikol aj film Experiment (2001), podrobný denníkový popis Zimbardo zverejnil až teraz. Na zopakovanie – v roku 1971 Zimbardo s tímom spolupracovníkov našiel dobrovoľníkov, ktorí boli ochotní v priebehu dvoch týždňov simulovať pobyt vo väzení, pričom časť z nich dostala úlohu dozorcov a časť väzňov. V simulovanom prostredí pripomínajúcom skutočné väzenie museli experiment po šiestich dňoch ukončiť, keďže dozorcovia aj väzni sa tak vžili do svojich úloh, že týranie sa stalo neúnosným a väzni sa dostali na pokraj psychického vyčerpania.

Napriek tomu, že šlo o psychicky zdravých, zdatných jedincov, ukázalo sa, že možnosť manipulovať v prípade dozorcov viedla k strate morálnych princípov veľmi rýchlo. V prípade väzňov zasa došlo k poruchám vnímania reality a životných hodnôt, k pocitu bezvýchodiskovosti, k strachu, obavám či problémom v sociálnom správaní. Experiment jednoznačne poukázal na fakt, že zlo môže konať aj človek, ktorý sa dostane do situácie, v ktorej zlo robiť môže beztrestne. Alebo je naň dokonca navádzaný.

Korene zla

Kniha sa snaží pomenovať procesy premeny, počas ktorej sa dobrí či obyčajní ľudia začnú správať zle. Pod pojmom zlo Zimbardo chápe „úmyslné chování, jehož cílem je ublížit, zneužít, ponížit, zbavit lidskosti či zničit ostatní nevinné lidi nebo pomocí úřední moci či systémových prostředků nabádat ostatní k těmto činům či jim je umožnit“. Korene zla nie sú podľa Zimbarda dispozičné, teda zlo nie je „vrodené“ niektorým jedincom, hoci tradične sa asociálne správanie často zvaľuje práve na genetické vybavenie, charakterové črty a rysy osobnosti. Rysy patologického – ale aj hrdinského – správania človeka zdôrazňuje aj moderná psychológia, ktorá odráža do veľkej miery sklony k individualizmu a zodpovednosti jedinca ako základnému princípu, na ktorom slobodné spoločnosti stoja.

Sociálna psychológia, ku ktorej sa Zimbardo hlási, však v omnoho zásadnejšej miere zdôrazňuje vplyv okolností, prostredia a systému, teda situácie na správanie človeka. Rozdiel medzi dispozičným a sociálnym modelom vysvetľuje autor na mnohých príkladoch, psychologických experimentoch i reálnych životných situáciách.

Uväznení dozorcovia

Po stanfordskom experimente a jeho podrobnej analýze a komparácii s ďalšími psychologickými experimentmi smerujúcimi k odhaľovaniu nášho sociálneho správania venuje autor veľkú pozornosť problematike dozorcov v irackej väznici Abú Ghrajb. Zimbardo pracoval ako psychologický poradca v procese s americkými vojakmi, ktorí vo väznici mučili a ponižovali irackých väzňov a neskôr sa fotografie z ich neprístojného správania dostali aj do médií a spôsobili škandál. Snaží sa analyzovať, čo sa vlastne za múrmi obávaného, preplneného väzenia stalo. Opäť poukazuje na sociálne a systémové okolnosti, ktoré umožnili dozorcom začať sa správať zle, začať mučiť a týrať väzňov.

Každý z amerických vojakov pritom dispozične nemal patologické rysy, viacerí z účastníkov týrania boli pred svojím pôsobením v Abú Grajbe statoční občania, vyznamenaní za službu v armáde, oceňovaní okolím, a neprejavovali žiadne odchýlky od správania bežných občanov. Extrémny stres vo väznici, nedostatok spánku, stravy, pohybu mimo múrov väzenia, ale aj nedostatok kontroly zo strany nadriadených, systémový rasizmus americkej armády voči väzneným Iračanom, postupné pritvrdzovanie metód v celej väznici, ponižovanie či týranie sa stali kontextom, v ktorom sa posúvali hranice tolerovania zla. Aj keď sa vyšetrovatelia snažili spraviť z vlastných vojakov odfotografovaných pri týraní väzňov patologické bytosti, Zimbardo jednoznačne ukazuje, že problém nie je v jednotlivcoch, ale v nastavení systému, ktorý takéto správanie dovolil.

Sme zlí?

Pri čítaní tejto knihy si určite budete opakovane hovoriť – ja by som sa takto určite nesprával. Hovorili si to aj tí ostatní, ktorí sa dostali buď do experimentálnych, alebo – a, bohužiaľ, stáva sa to stále – do reálnych situácií, v ktorých sa mohli správať tak, aby ublížili beztrestne druhým. Isto sa o tom nepresvedčíte skôr, ako v momente, keď k takej situácii dôjde. Dúfajme len, že k takej situácii nedôjde.

Zimbardova kniha je vynikajúcim, aj keď nie práve optimistickým čítaním. Kniha odhaľuje brutálne stránky ľudskej povahy a priam hrôzostrašné fakty o tom, s akou ľahkosťou sa zlo vynára. Moc, dominancia, autorita sa v extrémnych podmienkach, akými sú vojna či väzenie, vynárajú s extrémnou rýchlosťou aj vo svojej temnej stránke. To, čo si na ľuďoch vážime najviac – láskavosť, spolupráca, empatia, tolerancia – dokáže v priebehu dní, ba dokonca hodín zmiznúť. Najmä ak je zlo tolerované systémom, ak sa stáva inštitucionali­zované, beztrestné a neviditeľné mimo uzavretých skupín.

Na záver Zimbardo ukazuje, ako by mal vyzerať projekt psychologickej prípravy na záťažové situácie, ktorý by mal stanovovať hodnotové mantinely a budovať sociálnu odolnosť voči nežiaducim vplyvom. Aj keď, a to si Zimbardo uvedomuje, práve konformita a strach z odporu voči autorite sú často súčasťou podľahnutia bežných obyčajných ľudí lákadlu zla a potrebe byť súčasťou skupiny. No hrdinov, ktorí sa vedia postaviť na odpor autorite a moci, potrebujeme.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha týždňa #Martin Kasarda #Philip Zimbardo #Luciferův efekt
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy