Zlaté jablko vo svete nezacvendžalo

V seriáli Pravdy s názvom Ako sa robí... postupne nazrieme do zákulisia sveta umenia a kultúry, v dnešnej časti prinášame bližší pohľad na vznik knižnej ilustrácie. Ďalšie časti nájdete v Pravde v kultúrnej rubrike každý utorok.

18.09.2014 16:00
Martina Matlovicova, ilustratorka Foto: ,
Martina Matlovičová v garáži, ktorú si s manželom výtvarníkom Vladom Králom, premenili na ateliér.
debata

„Očakávala som väčší ohlas v zahraničí,“ povedala Martina Matlovičová. Reagovala tak na otázku, či jej Zlaté jablko z Bienále ilustrácií Bratislava, ktoré získala v roku 2009 za ilustrácie Saroyanovej knihy Tracyho tiger, prinieslo viac pracovných ponúk. „Podarilo sa mi odvtedy ilustrovať niekoľko pekných titulov, neviem však posúdiť, do akej miery má na tom zásluhu toto ocenenie,“ vysvetlila výtvarníčka.

Spoza rieky Moravy sa ozvalo vydavateľstvo Albatros, aby ilustrovala rozprávky Ester Starej A pak se to stalo! Kniha získala prestížne ocenenie White Raven, ktoré udeľuje Internationalen Jugendbibliothek v Mníchove a Martina Matlovičová Zlatú stuhu za ilustrácie. Zlatú stuhu vyniesla autorskej dvojici Stará a Matlovičová aj ďalšia spoločná knižka Chrochtík a Kvíkalka na cestě za blýskavým prasátkem.

Z fínskeho vydavateľstva Teos prišla ponuka e-mailom. „Skoro som odpadla! Fííha, už sa o mne dozvedeli aj vo Fínsku,“ spomenula. Žiadali ju, aby urobila pár ilustrácií k rozprávkam vo Fínsku žijúcej slovenskej spisovateľky Alexandry Salmely a poslala ich do konkurzu. „Keďže som antisúťaživý typ, bolo mi jasné, že konkurz vyhrať nemôžem a ani som si tie rozprávky neprečítala,“ pokračovala ilustrátorka. Po mesiaci mlčania prišla z fínskeho vydavateľstva informácia: Tešíme sa, konkurz ste vyhrali, gratulujeme.

Kniha Alexandry Salmely Žirafia mama a iné príšery je už na svete – aj v slovenskom preklade. Na tých šesť mesiacov, čo trvala práca na ilustráciách Žirafej mamy, má hlavne príjemné spomienky.

Najprv som čitateľ

„Ilustrovaniu vždy predchádza dôkladné zoznámenie s textom. Najprv som len čitateľ, druhýkrát už vyhľadávam vizuálne zaujímavé scény, podľa možnosti aj vtipné. Potom si podčiarkujem odseky, zisťujem, či sú tam nejaké opisy postáv a prostredí. Často sa stáva, že ma text natoľko očarí, až preskočí z neho na mňa akási energia. Cítim, že odteraz musím zo seba vydolovať všetko, čo mám a môžem ponúknuť,“ opísala proces vzniku ilustrácie.

„Takýto možno smiešny ,adrenalín' mám na svojej práci veľmi rada: začiatok, keď ešte len vdychujem vôňu textu užasnutá z autorovho talentu, ale už viem, že text bude môj a ja si s ním poradím,“ pokračovala Martina Matlovičová.

Keď v roku 1994 maturovala na bratislavskej Škole úžitkového výtvarníctva – odbor výstavníctvo a propagačná grafika – mala grafiky „plné zuby“. Priťahovalo ju bábkové divadlo, marionety, kulisy, lenže bábkovú scénografiu v tom roku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave neotvárali. Zato sa otváral druhý ročník novovzniknutej katedry animovanej tvorby.

„Myslela som si, že robiť bábkový film je podobné ako robiť bábkové divadlo,“ vysvetlila výtvarníčka. Počas štúdií nakrútila jediný bábkový film, s Vandou Raýmanovou vytvorili kratučkú etudu „s dvoma panákmi“. „Moje bábkové ambície dosť rýchlo stroskotali. A neviem veru, či nie aj animačné,“ hovorí po rokoch.

Keď štúdium v roku 1999 skončila, Koliba ako mekka slovenského (aj animovaného) filmu už neexistovala. Mladá absolventka vysokej školy sa rozhodla skúsiť knižnú ilustráciu. „Mala som portfólio, s ktorým som obehla pár vydavateľstiev detských kníh. Bolo mi to však nepríjemné a trochu ponižujúce, veľmi som sa hanbila. Pani v jednom nemenovanom vydavateľstve mi povedala: Ako je to možné? S takými peknými vecami nemáte robotu?“ vytiahla ďalší kamienok z mozaiky spomienok.

Po čase sa ozvali z jedného, potom z druhého vydavateľstva… Vrece s ponukami sa síce neroztrhlo, ale bolo čo robiť. V súťaži najkrajšia kniha onedlho zabodoval Drevený tato Tomáša Janovica s ilustráciami Martiny Matlovičovej. „Hneď ma zaujal hravosťou a humorom, hraním sa so slovíčkami. Pri ilustrovaní som si vravela: bacha! Toto nie je celkom text pre deti. Nerob dupľu, nevnucuj sa!“ pridala ďalšiu spomienku.

Nepravidelné príjmy, pravidelné platby

Keď ilustruje knihy pre dospelých, jej výtvarný prejav sa mení. „Pred dvoma rokmi som mala možnosť ilustrovať Dieru do sveta Veroniky Šikulovej. Tam som sa cítila ako ryba vo vode. Mohla som si dovoliť byť menej popisná ako zvyknem pri deťoch. Skôr išlo o vyjadrenie pocitu, atmosféry, ako niečo vysvetľovať,“ vysvetlila Martina Matlovičová.

Ani autori, ani vydavatelia jej do ilustrácií nezasahujú. Vedia, čo od nej môžu očakávať. Zaujímavé je vraj riešiť knihu s grafikom. Na dvoch posledných – Uličianskeho Leonardovi z ulice a práve vychádzajúcej Marčekovej Prečo Fidlibum kuká a nie je kukučka – robila s Martinou Rozinajovou. „Jej spoluúčasť na knihe je neprehliadnuteľná. Má mimoriadny cit pre celkový vizuál knihy, ale aj pre detail a jemné ozdôbky, výber fontu a osadenie, veľkosť obrázka. Nebojí sa zasahovať ani do samotných ilustrácií,“ vysvetlila renomovaná ilustrátorka.

Keď horí termín, robí aj dvanásť hodín denne. Nevie odhadnúť, ako dlho jej ilustrovanie knihy potrvá. Občas dokonca ilustrácie prerába aj niekoľko dní, kým je spokojná. „Ak by som si podľa počtu hodín strávených nad knihou a výsledným hrubým honorárom – ktorý často príde až niekoľko mesiacov po dokončení diela – vyrátala hodinovú sadzbu, vyšlo by mi bizarne nízke číslo, aké sa hádam nevyskytuje v žiadnom nekvalifikovanom povolaní. Byť na voľnej nohe s nepravidelným príjmom, zato s pravidelnými mesačnými platbami a odvodmi, začína byť pre mňa frustrujúci fakt,“ odvetila na otázku, ako sa žije ilustrátorom na Slovensku.

Talentovaných mladých ilustrátorov je tu podľa nej dosť, svedčia o tom aj rôzne autorské projekty. Problémom sú stále financie, ale… „vyvstáva oveľa podstatnejšia otázka: ako dostať kvalitu v akomkoľvek umeleckom žánri medzi ľud, ktorý o ňu nestojí?“ dodala Martina Matlovičová.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #seriál #Ako sa robí #ilustrácia #Zlaté jablko