Čo z knihy Anjeli všedného dňa sa podarilo režisérke Alice Nellis dostať na filmové plátno?
Scenár je vždy redukcia knižnej predlohy. Hoci som nestál režisérke za chrbtom, a nenútil som ju, aby doslovne ilustrovala moju knihu, nemám pocit, že by mi vo filme niečo chýbalo.
Knihu o anjeloch ste napísali v roku 2007, päť rokov predtým, než vám praskla aorta. Napísali by ste ju s dnešnými skúsenosťami inak?
Myslím, že nie. K napísaniu príbehu ma inšpiroval prehratý boj môjho otca s rakovinou pankreasu. Jedna z postáv v knihe má podobný osud. Ja teraz prežívam niečo podobné, ale v bledomodrom. To, čo sa mi stalo, ma prinútilo viac premýšľať o sebe. S krédom knihy, ktoré hovorí, že šťastie je čas, aj dnes súhlasím. Prasknutie aorty prežije len jeden človek z desiatich a mne sa to podarilo. Je ilúzia myslieť si, že na všetko máme dosť času, že život je dlhý. Všetko sa môže skončiť zajtra.
Veríte v anjelov?
Nebudem predstierať, že v čase, keď som knihu písal, som v existenciu anjelov veril. A hoci som bol blízko smrti, nič sa na tom nezmenilo. Moja žena tvrdí, že keď som bol v operačnej sále, anjelov videla. Ako racionálne založený človek mám tendenciu neveriť, ale nemám dôvod podozrievať ju, že mi účelovo klame. Prečo by to robila? Nemôžeme vylúčiť, že existujú aj veci mimo reality. Tak to aspoň rešpektujem. Aforizmus „V boha neverím, ale chýba mi!“, by som rád uplatnil aj na anjelov.
To, čo sa vám pred dvomi rokmi stalo, ani trochu neoslabilo vaše rácio a neprebudilo spiritualitu?
Jaroslav Dušek, náš sused v Sázave, je veľký ezoterik, ktorý rozpráva aj o tom, ako sa kráľovná termitov pri požiari hniezda teleportuje na iné miesto… Vždy som sa tomu tak trochu posmieval. Máme sa s Jardom radi, sme kamaráti, ale to bolo pre mňa neprijateľné, rozumom neuchopiteľné. Dnes som pokornejší a takmer by som povedal, že to je možné.
Píšu vám stovky liečiteľov, ponúkajú rôzne ezoterické návody na život. Pomohlo vám niečo?
Nevyhnutným dôsledkom množstva prichádzajúcich návodov na vyliečenie je, že si nevyberiete nič. Občas som dostal úplne iracionálne, dokonca nebezpečné rady, napríklad, aby som vyskúšal hyperbarickú komoru. Kardiológovia ma však varovali, že do pretlakovej komory nesmiem ísť, pretože by ma to zabilo, mám totiž protézu aorty. Vyskúšal som aj homeopatku. Nahrievala moje sliny, ktoré sme cez nejakú trubičku liali do vody, a potom mi tou tekutinou potierala čelo. Celým svojím vnútrom som sa bránil uveriť tomu, že to má zmysel. Skeptik vo mne je príliš veľký. Doteraz sa však čudujem, že neexistuje manuál pre ľudí, ktorí majú po úraze či mozgovej mŕtvici poškodený mozog a majú problém s pamäťou. Chirurgovia ma výborne zoperovali, zachránili mi život, ale keď ma prepustili z nemocnice, nikto mi nepovedal, ako sa mám ďalej liečiť. Mal som sa rozhodnúť sám, ale bol som zmätený, nevedel som, čo funguje a čo je šarlatánstvo.
Ste teraz pokornejší? Pyšný autor, ktorý všetko ironizuje, je minulosť?
Pred štyrmi rokmi som napísal sarkastický román Biomanželka, v ktorom kritizujem niektoré ezoterické praktiky, a dnes? Prijal som návštevu Francúza Henriho Monforta, ktorý neje a živí sa len pránou. Bol u nás a môžem potvrdiť, že si nevzal kávu ani bábovku. Už sa neposmievam veciam, ktoré ma presahujú.
Každý z vašich románov je čiastočne autobiografický, ale v knihe Můj život po životě, kde opisujete svoj prvý rok po operácii, idete doslova s kožou na trh. Bolo náročné sa takto odhaliť?
Možno to niekto vníma ako exhibicionizmus, ale z mojej strany je to úprimné. Nemám sa za čo hanbiť. Stať sa to môže každému a ja som vecne a pravdivo opísal problémy, ktoré s tým súvisia. Je to kronika jedného biedneho roku po operácii. Nie je dôvod niečo tajiť. Nie sú tam žiadne neľudské veci ani zvrátenosti. V knihe je pár intímnych detailov, ktoré si bežne hovoríme s chlapmi pri pive. A ja čitateľa vnímam ako takého parťáka v krčme.
Prezrádzate však pomerne veľa z fungovania vašej rodiny. Čo na to manželka Veronika?
Možno jej to niekedy nie je úplne príjemné, ale myslím, že tomu rozumie. Ak budem cynický, tak poviem, že pri tejto knihe ani nemá právo sa sťažovať, lebo to je jej pomník, oslava jej trpezlivosti. Skladám jej hold ako matke aj manželke.
Po operácii prevzala starostlivosť o vás aj o celú domácnosť. Aká je miera jej súčasnej trpezlivosti?
Tak ako vám auto nevydrží tridsať rokov, tak ani manželská trpezlivosť nevydrží nonstop, dvadsaťštyri hodín denne počas dvoch rokov. Ako správne tušíte, znižuje sa, ale Veronika to stále zvláda. Bez nej by som si neporadil.
Vyštudovala zdravotnú školu, starala sa o seniorov. To sa na prvý pohľad môže zdať ako výhoda…
Isteže, aj keď nie som senior trpiaci inkontinenciou. Skúsenosti z predchádzajúceho povolania pri mne určite využila, pretože som sa z manžela zmenil na pacienta, ktorý užíva lieky, chodí po lekároch a okrem problémov s pamäťou ho trápi tisíc ďalších vecí.
Písanie vám kedysi zdvíhalo sebavedomie. A dnes? Aký bol návrat k písaciemu stolu?
Sebavedomie mi dvíhal úspech, ktorý prišiel s vydávaním kníh. Z neistého pubertiaka, nevýrazného študenta vysokej školy som sa zmenil na úspešného a známeho autora. To je, samozrejme, príjemná zmena, ktorá sebavedomie dvíha. Dúfam, že som sa nesprával idiotsky a slávu som uniesol. Návrat k písaniu bol zo začiatku zložitý, pretože som si nepamätal ani klávesové skratky a nevidel som dobre na obrazovku. Schopnosť napísať zmysluplnú vetu a súvetie mi, našťastie, zostala.
Zmenil sa nejako váš spôsob písania?
Niečo sa zmenilo k horšiemu, pretože pre poruchu pozornosti a pamäti sa mi stáva, že neviem, čo som predchádzajúci deň napísal. Každý deň teda začínam tým, že si musím prečítať všetko, čo som dovtedy napísal. Teraz je to už 120 strán.
A čo témy? Politika, sex… Ostávajú pre vás rovnako príťažlivé?
Niektorých tém som sa vzdal. Neviem, či ešte dokážem napísať klasický ľúbostný román. Napísal som dve knihy (Mafie v Praze a Mráz přichází z Hradu) o českej politike, o korupcii, o mafii a keď som ich písal, rôzne prepojenia ma náramne rozčuľovali. Dnes ma táto téma vôbec nezaujíma, nech o tom píše niekto iný. Je mi však jasné, že nemôžem písať litánie o svojom zdravotnom stave a musí prísť iná kniha.
Je ťažké písať, keď sa vo vašom živote nič mimoriadne nedeje?
Na rozdiel od minulého života, v ktorom som mal veľa inšpiratívnych udalostí, sa budem musieť, žiaľ, po prvý raz spoľahnúť na svoju fantáziu.
O čom teda bude vaša ďalšia kniha, na ktorej práve pracujete?
Dopísal som poviedky, ktoré by mali vyjsť na jar. Momentálne píšem príbeh ženy, ktorá dokáže čítať myšlienky. Otvára sa v ňom veľký priestor pre odhaľovanie pokrytectva, keď si niečo myslíme, ale hovoríme úplne iné. Teda najmä mužského pokrytectva. Hrdinka je mimoriadne pekná, ale zároveň krátkozraká, podobne ako sexbomby s okuliarmi v japonských komiksoch. A schopnosť telepatie, ktorú má, je kompenzáciou jej slabého zraku. My chlapi, samozrejme, v tomto príbehu nevyznievame dobre. Asi tušíte, čo sa pri pohľade na atraktívnu ženu mužom preháňa v hlave. Niekedy sú to obscénne predstavy, pri ktorých však dokážu rozprávať o zážitkoch z koncertu vážnej hudby.
Mužom ide o sex, moc, prestíž a peniaze, tvrdili ste vo svojom „minulom živote“. Zmenil sa tento pohľad?
Pre mnoho mužov to platí stále, ale rád by som veril, že pre mňa už nie. Nechcem viesť reči o tom, ako vás choroba dramaticky zmení, ale zároveň sa tomu nemôžem vyhnúť. Pýtam sa, prečo som tu teda zostal a aký to má zmysel.
Našli ste aspoň jednu odpoveď?
Moje okolie tvrdí, že to bol dar, že mám niečo ešte napísať a svoje deti mám niekam priviesť. Ja to však stále vnímam ako trest. Len ešte neviem, za čo.
Najväčšie problémy vám robí pamäť. Lepší sa to?
Mierne zlepšenie by som mal priznať, ale stále je to zlé. Každý deň, hneď ako vstanem, moje prvé kroky vedú k diáru, kde mám napísané, čo ma čaká. Ráno totiž v hlave nemám nič.
Možno vám strata pamäti, podobne ako vašej hrdinke, zdokonalila iné zmysly.
Bolo by to krásne, ale obávam sa, že možno len schopnosť sebairónie, keďže stále vnímam, aký som idiot. Dokonca si vulgárne nadávam, keď mi niečo nejde. Tento prístup mi však už manželka zakazuje.
Čo všetko vám nejde?
Aj taká banálna vec ako pobaliť sa na dva dni, keď odchádzam na premiéru filmu na Slovensko. Predtým som bol počas polhodiny dokonale zbalený a teraz mi to trvá štyri hodiny a aj tak päť vecí ostane doma. Idem po ponožky a medzitým zabudnem, kde mám nabíjačku na telefón, ktorú potom polhodinu hľadám a už to vôbec nestíham.
Nehrozí vám, že pre problémy s pamäťou budete pri písaní vykrádať sám seba?
Vedome by som to robiť nechcel, ale stalo sa mi, že v rukopise, ktorý práve píšem, som našiel rovnaký odsek na dvoch rozličných miestach.
Boli ste jeden z mála súčasných spisovateľov, ktorý si písaním slušne zarábal. Z čoho žijete dnes?
Musím vďačne povedať, že moji čitatelia mi ostali verní a knihu s nie príliš veselou témou, akou je Můj život po životě, si kúpilo rovnaké množstvo ako tie predchádzajúce.
Rozmýšľali ste nad tým, čo by ste mohli robiť, ak by vám písanie už nešlo?
Mám dosť obmedzený výber. Vyštudoval som pedagogiku a mohol by som robiť len učiteľa. Nemôžem si založiť firmu, obchodovať s niečím, lebo na to nemám žiadne predpoklady. Ak mám nejaký talent, tak jedine na písanie.
Ako je to s vaším čítaním?
Zo začiatku to nebolo dobré, pretože som mal problémy s pamäťou a zhoršil sa mi zrak nablízko. Až teraz, po dlhom čase, som dočítal dve knihy. Smutný príbeh o úspešnom a bohatom človeku, ktorý sa po dopravnej nehode stane invalidom odkázaným na starostlivosť okolia. Nakoniec požiada o asistovanú samovraždu vo Švajčiarsku. Odmieta sa zmieriť s tým, že bude paródiou na chlapa, ktorý sa nemôže milovať ani prechádzať v lese. Miera poníženia je príliš veľká.
Aj vy ste naznačili, že život v tejto podobe ste pripravený odmietnuť. Všetci vám tvrdili, že bude lepšie, aby ste to nevzdávali. Ešte to občas vzdávate?
Môžete byť slávny, známy spisovateľ, ale ak v reštaurácii netrafíte ani po tretí raz k vlastnému stolu a všetci vás s úsmevom sledujú, prípadne sa druhýkrát tých istých ľudí pýtate na cestu, lebo ste zablúdili, tak vám to na sebavedomí nepridá. Samozrejme, že som mal v najťažších chvíľach čierne myšlienky, ale zakázal som si ich. Prichádzajú mi listy a maily od ľudí, ktorí sú na tom oveľa horšie a zvládajú to. Uvedomujem si povinnosť bojovať a nevzdať to, už kvôli deťom. Pol roka som užíval antidepresíva, tak verím, že som to prekonal.
Ako to vyzerá s resuscitáciou vášho povestného hedonizmu?
Náznak, stopa, rezíduum optimizmu sa objaví, keď si dám trochu vína, ale potom príde „kocovina“ a je to ešte horšie. Keďže alkohol zhoršuje pamäť, mám ho lekármi zakázaný, ale opiť sa je niekedy jediná cesta, ako z toho všetkého na chvíľu utiecť. Stal sa zo mňa taký mrzút. Kamaráti a rodina si ma pamätajú určite veselšieho. Aj deti mi vyčítajú, že sa nesmejem. Keďže s nimi nepijem, tak sa s nimi ani nesmejem… Je to až dojemné, keď sa ma pokúšajú rozosmiať tým, že ma šteklia. Túžia po mojom úsmeve, ale ja som sa zabudol smiať. Som teraz horší otec, ako som bol.
Čo vás naposledy potešilo?
Potešila ma moja žena výrokom, ktorý ani nechcem prezradiť, lebo je príliš intímny. Naznačila mi, že sa máme stále radi. Ja som už totiž začal pochybovať o tom, že by mohla mať rada toho nepríjemného pacienta, na ktorého som sa zmenil.
Nie je strata pamäti aj výhodou? Nezneužili ste to niekedy?
Môžem sa vyhovárať, ale mať zlú pamäť je skutočne veľmi nepríjemné. Vždy som bol zodpovedný – čo som povedal, to som dodržal. Dnes som nespoľahlivý. Niečo sľúbim a zabudnem na to. Poznačím si to na papier a ten stratím. Je príšerné sa potom ospravedlňovať, lebo cítim, že to neznie vierohodne. S niekým sa dohodnem, že zajtra o piatej sa stretneme, a potom sa ocitnem v nejakej stresovej situácii, zabudnem sa pozrieť do diára a neprídem. Odvediem dcéry na krúžok, čakám ich v parku oproti a v ruke držím papierik, na ktorom mám napísané, o koľkej ich mám vyzdvihnúť. Je to tak. Neklamem. Kvôli mne urobili bývalí spolužiaci stretávku za rohom môjho domu, aby som to mal blízko, a ja neprídem. Keď mi volajú, čo je so mnou, som o päťdesiat kilometrov ďalej v Sázave a v tej chvíli ma hanba fackuje. Keby mi toto niekto rozprával, tak tomu neverím a som si istý, že ten človek sa na to vykašľal vedome. Kedysi som svoj život riadil ja, dnes ho riadi on mne.
Čo hovoria lekári? Je šanca, že vaša krátkodobá pamäť sa zlepší?
Podľa nich môže do dvoch rokov nastať isté zlepšenie. Ja som však neposlušný pacient a nerobil som cvičenia na pamäť. Pravdepodobne som to podcenil a zdá sa, že je to už nezvratné, že už som to zmeškal. Zúfalo ma však nebavilo robiť cvičenia, pri ktorých na obrazovke počítača lietali lienky a ja som ich mal zostreliť alebo hrať niečo ako pexeso. Bolo to také málo invenčné, že som sa neprinútil pri tom sedieť ani polhodinu.
Spomalil sa váš život?
Nemám rád zhon a stres. Ak mi niekto povie, poďme na výlet, vyrážame o dvadsať minút, radšej nikam nejdem. Musel by som sa rýchlo zbaliť, prezliecť, a na to nemám. Už nie som akčný. Som veľmi konzervatívny a pomalý. Na všetko potrebujem veľa času. Teší ma pokoj, dôverne známe miesta, ktoré nemusím zložito objavovať a pri ktorých sa nemusím učiť nové veci.
Michal Viewegh
Narodil sa 31. marca 1962 v Prahe, ale detstvo prežil v Sázave. Pochádza z rodiny inžiniera chémie a právničky. Po maturite na gymnáziu v Benešove, krátkom štúdiu na VŠE a niekoľkých príležitostných zamestnaniach vyštudoval češtinu a pedagogiku na FF UK v Prahe. Učil na základnej škole, bol redaktorom nakladateľstva Český spisovateľ. V roku 1995 sa stal spisovateľom na voľnej nohe. Od svojej prvotiny Názory na vraždu z roku 1990 napísal 26 románov, niekoľko z nich bolo sfilmovaných. K najnovším patrí film Anjeli na motívy knihy Anjeli všedného dňa. V decembri 2012 mu praskla aorta. Lekári ho vďaka rýchlej operácii zachránili, ale doteraz má problémy s krátkodobou pamäťou. O svojich problémoch v roku 2013 vydal knihu Můj život po životě. Je druhýkrát ženatý. Z prvého manželstva má dospelú dcéru Michaelu, z druhého manželstva s Veronikou má dcéry Sáru a Báru.
