Foto: Slovart, 2014
Murakami rozhodne nepatrí k autorom kategórie optimistických vizionárov. Ďalšou z jeho typických čŕt je aj koketovanie s akousi temnou víziou paralelného sveta, ktorý nevieme ovládať, ale ktorý nám občas skríži cesty a my zostávame bezmocní.
Jeho nový román Bezfarebný Cukuru Tazaki a roky jeho putovania (v japončine vyšiel len vlani) je však až prekvapujúco realistický. Žiadne temné vízie, žiadne podivné presuny v čase a priestore, pramálo psychopatov či nevyriešených záhad. To, čo z Murakamiho predchádzajúcej tvorby zostalo, je až bolestivá osamelosť a pocit absurdity. Ale pribudla túžba po naozajstnej láske. Aj keď to nie je detektívka, ale rozprávanie o piatich priateľoch, ktorých kamarátstvo rozbila milosrdná lož, číta sa ako napínavý príbeh.
Tvorca staníc
Hlavný hrdina Cukuru Tazaki je 36-ročný slobodný muž pracujúci v Tokiu ako architekt železničných staníc. Od detstva ho fascinovali práve kľúčové body, na ktorých sa pretínali železničné trate, metro, rýchlovlaky. Vie hodiny sedávať na najrušnejších staniciach (podľa Guinnessovej knihy rekordov je stanica Šindžuku v Tokiu najrušnejším miestom na svete, denne ňou prejde viac ako 3,5 milióna ľudí!), pozoruje pohyb a premýšľa, ako sa dajú stanice ešte zefektívniť.
Zároveň je však Tazaki tak trochu samotár, v megapolise súčasného sveta žije skôr utiahnuto, spomínajúc na veľké gymnaziálne priateľstvo, ktoré sa raz pre neho nečakane a nepochopiteľne rozpadlo. Tazakiho nová priateľka, s ktorou chce nadviazať hlbší vzťah, ho však postrčí k tomu, aby tajomný rozpad kamarátstva piatich gymnazistov rozlúštil.
Murakami začína pomaly rozpletať jemné pletivo vzťahov, v ktorých sa traja chlapci a dve dievčatá vo svojom idealizme kedysi pred 16 rokmi ocitli. Lenže akási záhadná udalosť, o ktorej Tazaki nevie, ich priateľstvo ukončila zo dňa na deň. Keby román písal Murakami pred pätnástimi rokmi, je dosť možné, že by sme sa ani nedozvedeli, čo tou udalosťou bolo. Tentoraz však pred sebou máme realistický román, a tak sa postupne dozvedáme čriepky z minulého života, ktoré otvárajú dušu a ukazujú, ako dokáže klamstvo – alebo milosrdná lož, závisí od uhla pohľadu – tragicky zmeniť medziľudské vzťahy.
Spoločnosť výkonu
Aj keď hlavnou niťou rozprávania je Tazakiho pátranie po pravde o vzťahoch spred pár rokov, druhou, zdanlivo menej nápadnou líniou, je Murakamiho rozprávanie o súčasnom Japonsku, o spoločnosti dezilúzie a prehnanej túžby po dokonalom výkone. Jeden z Tazakiho gymnaziálnej partie sa stane dokonca majiteľom vzdelávacej agentúry, ktorej úlohou je pripravovať nových zamestnancov na to, že sa stávajú súčasťou kolotoča na pracovisku. Teda že majú pracovať, poslúchať, rešpektovať autoritu, plniť zverené úlohy, pracovať, rešpektovať autoritu, plniť… stať sa teda ďalšou tehličkou v systéme poslušnosti a kariérneho postupu.
Tazaki je z tohto pohľadu úspešný, splnil si sen z detstva, stavia stanice. Zároveň mu však jeho práca ukazuje súčasnú japonskú spoločnosť, milióny ľudí v každodennom pohybe, ktorí strávia dve-tri hodiny denne cestovaním za prácou. Spoločnosť ochudobnenú o vlastný život, spoločnosť, ktorá je mraveniskom výkonu, kde sa hodnotí úspech a status. Druhý chlapec z partie gymnazistov skončil ako úspešný predavač luxusnej automobilovej značky a rozumie materiálnej stránke tohto úspechu.
Ženská dvojica z partie mala bližšie k umeniu. Aby sa kreativita a krehkosť ochránili, uteká jedna z dvoch dievčin do Fínska, kde sa cíti slobodná a nechce sa vrátiť do rodnej krajiny. Druhé z dievčat pôvodnej pätice, nadaná a introvertná klaviristka, umiera krutou smrťou. Pre umenie nie je v súčasnej japonskej spoločnosti výkonu jednoducho miesto.
Román o láske
Murakamiho knihy často hovoria o kríze vzťahov, o nemožnosti prežívať lásku. Cukuru Tazaki je v tomto smere dlhý čas typickým Murakamiho hrdinom. Necháva sa viesť životom, spoznáva ženy, skúša s nimi žiť, ale pritom žije vlastne vedľa nich. Až najnovšia priateľka, o tri roky staršia Sára, v ňom zobudí pocit, že toto je žena, kvôli ktorej je ochotný prekonať svoj individualistický pohľad na svet, že s ňou prosto chce žiť. Práve ona sa stáva dôvodom, prečo chce Tazaki vyčistiť svoju minulosť, prečo chce vystúpiť zo svojej ulity. A aj keď je to román s otvoreným koncom, dá sa povedať, že sa – na Murakamiho diela – končí až nečakaným takmer happy endom.
Jeden z najväčších problémov spoločnosti výkonu, ktorá charakterizuje v ostatných desaťročiach Japonsko, je práve kríza vzťahov. Dynamika doby, tradičná ostýchavosť na jednej strane a hektická túžba po zážitkoch okamihu, vedú k problematickému vzťahovému životu. Z bývalej partie piatich gymnazistov muselo za svojím snom o rovnoprávnom partnerstve jedno z dievčat opustiť krajinu. Tazakiho vzťahy až do stretnutia s jeho súčasnou priateľkou boli len čímsi, čo sa pohybovalo medzi príjemnými gymnastickými cvičeniami a zaháňaním osamelosti. Murakami pomenúva problém vzťahov práve ako výsledok stresu a straty zmyslu jestvovania v spoločnosti, ktorá chce ľudské mravce.
Iný, stále ten istý
Murakamiho román Bezfarebný Cukuru Tazaki a roky jeho putovania asi trochu prekvapí milovníkov Murakamiho temne vizionárskych kníh. Aj keď pocit rozčarovania, strachu, a najmä osamelosti tu zostal výrazný, predsa len realistická línia rozprávania robí z tejto knihy takmer intímnu spoveď o ľuďoch dnešnej stresujúcej doby. Paranoické vízie a nevyriešené záhady (aj keď aj tu zostáva vražda jedného z dvoch dievčat z partie gymnazistov nevyriešená a trochu záhadná) vystriedala intimita nesmelého, osamelého človeka, ktorý hľadá svoje miesto na zemi a musí sa pritom vyrovnať aj s informáciami, ktoré ho samého hlboko rania, prekvapia. A zároveň posunú ďalej.
Cukuru Tazaki stavia stanice, križovatky, na ktorých sa milióny ľudí stretávajú, anonymne okolo seba prechádzajú a rozhodujú sa o ďalšom smerovaní svojich krokov. A životov. Na jednej z takýchto životných staníc sa ocitol aj on. A tuší, na ktorý vlak chce nasadnúť.
