Písanie o sebe v 19. storočí

04.11.2014 16:39

Na polici edície Knižnica slovenskej literatúry vydavateľstva Kalligram pribudla pred časom nová antológia Podoby autobiografickej literatúry 19. storočia, ktorú pripravila a zostavila literárna vedkyňa Ivana Taranenková.

Podoby autobiografickej literatúry 19....
Podoby autobiografickej literatúry 19. storočia, zostavila Ivana Taranenková Autor: Kalligram, 2014

Aj keď sa forma antológie môže javiť len ako zhromaždenie textov podľa žánrovej či tematickej povahy, ich zdôvodnené poradie svedčí o erudovanosti zostavovateľky. Jej výborná orientácia nielen v samotných autobiografiách, ale aj dôverná znalosť autorských osobností a širšieho literárnovedného kontextu sú príčinou, že čítanie naprieč autobiografickou prózou 19. storočia je zážitkom i pôžitkom. Umožňuje nahliadnuť do myšlienkových i citových korpusov osobností a odkryť tak napríklad ikonu Svetozára Hurbana Vajanského v nových polohách či spoznať dosiaľ nezdôrazňované prežívanie autorských svetov Jozefa M. Hurbana, Jána Francisciho, Martina Kukučína a i.

Pridanou hodnotou knihy je skutočnosť, že ide o výber, ktorého cieľom je pripomenúť zabudnuté či opomínané. V prvom význame slova máme na mysli napríklad autobiografickú reflexiu Eleny Maróthy-Šoltésovej Umierajúce dieťa, ktorá bola vydavateľsky doteraz sprístupnená iba v almanachu Živena v roku 1885. V druhom význame sa Ivana Taranenková usiluje zdôrazniť estetickú funkciu výberu a odmieta hodnotiť autobiografickú prózu iba v jej doteraz preferovanom dokumentárnom význame.

Nevysvetľuje, ale znepokojuje

Ako už býva dobrým zvykom pri kritických vydaniach diel staršieho dáta, v závere antológie je umiestnená edičná poznámka, ktorá sa viaže k jednotlivých textom, ako aj podrobné – prepracované a rozšírené – vysvetlivky (prakticky 70 strán) a obrazová príloha.

Súčasťou štruktúry sú aj medailóny autorov, ktoré sa v redukovanej miere týkajú zásadných medzníkov ich biografií a tvorby, ako aj literárnovedná štúdia Písať o sebe, písať seba. Obvyklú časť zostavovateľských prác Ivana Taranenková narušila pridaním niekoľkých strán nazvaných Z reflexií života a diela autorov, ktoré priamo nadväzujú na vlastné texty, t. j. predchádzajú medailónom. Ide o krátke pasáže citujúce literárnovedné autority (napríklad Alexandra Matušku, Rudolfa Chmela, Oskára Čepana, Albína Bagina, Petra Zajaca, Valéra Mikulu, Marcelu Mikulovú, Ivana Kusého a i.) či mladšie literárne vedkyne (napríklad Annu Kobylińskú), ktoré na malej ploche odkrývajú širšie perspektívy podôb pamätí.

Aj táto časť dokladuje Taranenkovej udomácnenosť v 19. storočí, pretože výber zdrojov nie je vôbec náhodný a ich citovanie je nadmieru funkčné. Z nášho pohľadu najmä preto, že nemajú ambíciu sucho vysvetľovať, ale naopak, tvorivo znepokojovať. Nútia uvedomiť si, že „dočítanie“ neznamená uzatvorenie, ale že aj na prvý pohľad jednoznačné fakty sú v istých kontextoch špecificky relatívne.

Svedectvá o nepochopení

Antológiu tvorí šesť textov piatich autorov a jednej autorky. Prvú trojicu spája dôraz položený na deji, na pozadí ktorého sa v rôznych autorských stratégiách vypovedá o dobe, kolektíve a jednotlivcovi.

Historicky najstarší text výberu predstavujú Rozpomienky Jozefa M. Hurbana na obdobie od septembra 1848 až do marca 1849. Počas týchto mesiacov vrcholili prípravy na druhú dobrovoľnícku výpravu proti maďarským honvédom a tzv. zimná výprava, za osobnej účasti Jozefa M. Hurbana, sa začala v decembri 1848. V ploche Rozpomienok autor na pozadí rekonštrukcie dejinných udalostí (pohybu vojakov, bitiek, ale aj listov písaných manželke, prehovor k zhromaždeným ľuďom a pod.) necháva zaznieť svoj agitačný tón vyzývajúci k prebudeniu národného povedomia. Autorova snaha objektivizovať vlastné spomienky a posunúť ich na úroveň historickej narácie je dobovo akceptovateľná, predsa len odhaľuje Hurbana aj ako fabulátora.

Trinásť rokov pred smrťou začal písať svoj Vlastný životopis ďalší významný národovec Ján Francisci. Zrejme aj tento časový odstup od zobrazovaných udalostí, ale aj odlišne ladený koncept autobiografie necháva vyznieť inú autorskú intenciu. Ján Francisci zaznamenáva svoj životopis od narodenia do polovice 50. rokov 19. storočia, pričom historické fakty sú mu – na rozdiel od Hurbana – skôr pozadím slúžiacim na zdôraznenie jeho vlastnej osobnosti a v istom zmysle aj jedinečnosti.

V línii tejto individualizácie pokračuje aj kontroverzný autor Jonáš Záborský píšuci rovnako Vlastný životopis. Jeho autobiografiu je možné vnímať aj ako snahu zanechať vysvetľujúce svedectvo o nespravodlivosti a nepochopení, ktoré ho ľudsky aj umelecky postavili na okraj súdobej spoločnosti.

Vypísať sa zo straty

Druhú trojicu textov charakterizuje odklon od narácie v prospech reflexívnosti, často spojenej s konkrétnym zážitkom.

Denníkovým spôsobom, zachytávajúcim priebeh choroby a smrti dcérky, sa Elena Maróthy-Šoltésová „vypisuje“ z traumy matky v reflexii Umierajúce dieťa. Práve táto „terapeutická funkcia autobiografického písania“ (Taranenková, s. 694) sa stala predmetom dobovej kritiky textu, ktorému najmä S. H. Vajanský vyčíta, že ho písala matka, nie spisovateľka. Tým pred žáner autobiografie postavil ďalšiu zásadnú otázku o miere vzťahu citovosti a umeleckosti a jeho ne/akceptovateľnos­ti.

V podobných intenciách – naznačených aj názvom – sa nesú fejtónové Zápisky zo smutného domu Martina Kukučína. Navonok menej výrazná subjektívnosť je daná typom rozprávača, ktorý je štylizovaný do polohy pasívneho svedka opisujúceho plynúce dianie. Že však Kukučína toto plynutie nenechávalo ľahostajným, sa odhaľuje v nedôslednej rozprávačovej pasívnosti – optika pozorujúceho sa miestami zahmlí smútkom a osamelosťou.

V takto individualizovanom hľadaní identity pokračuje aj posledný text antológie. Zápisky vojenského lekára Alberta Škarvana reagujú na zásadný životný zvrat, keď po vypovedaní vojenskej služby mu bol odňatý diplom a sloboda na štyri mesiace. Podobne ako Šoltésová aj Škarvan sa „vypisuje“ zo straty zmyslu existencie, z nepochopenia a osirenia, ale aj z túžby „obnoviť ľudskú dôstojnosť a stratenú integritu“ (Taranenková, s. 698).

Ako umelecké dielo

Aj napriek zdaniu univerzálnosti (dokumentárnosti) Ivana Taranenková vcelku oprávnene upozorňuje čitateľov, aby antológiu Podoby autobiografickej literatúry 19. storočia čítali aj, či azda predovšetkým, ako umelecké dielo. Pravdivosť sa totiž v autobiografickom žánri nemusí umelo manifestovať, je jednoznačne prítomná v jeho pomenovaní. Ak sa ale zostavovateľkou necháme trochu aj (v dobrom) poučiť, uvedomíme si, že máme pred sebou dômyselný „hybrid faktu a fikcie“, jazykovú hru vytvárajúcu „efekt reality“.

Miera čitateľskej príťažlivosti, podľahnutie zdaniu autentickosti je dôsledkom ovládania pravidiel „hry“ nastolenej autorom. Práve tu, ale iba na jednom z mnohých miest, prekračujeme síce neviditeľnú, ale prirodzenú hranicu medzi svetom reality a svetom fikcie. Opakovaným navracaním sa k existencii tejto hranice sa zostavovateľka antológie usiluje rehabilitovať autobiografiu ako žáner umeleckej literatúry, ktorý špecificky stvárňuje kolektívnu a individuálnu identitu a pamäť. A treba dodať – presvedčivo.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#autobiografia #Ivana Taranenková #antológia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku