Foto: Agentúra Signum
Odvtedy vydal vari desať pôvodných básnických zbierok a sedem prozaických titulov. Venuje sa i výtvarnému umeniu. Patrí medzi autorov, ktorí sú literatúre oddaní a písanie je pre nich vnútornou záležitosťou.
Jeho fantastická próza Morálne pohodlie obsahuje necelých 170 strán textu, 12 kapitol s názvami a číslovanými podkapitolkami, ktoré zasa patria do piatich väčších nečíslovaných oddielov s názvami.
Expozíciu tvorí život skupiny ľudí – mužov i žien – v pseudohistorických kulisách uhorských dejín v kaštieli na samote (postavy majú často historické uhorské mená – rytier Bocskay, sluha Tóth, manželia Bethlenovskí, iné majú len krstné mená – rozprávač Gabriel, krásna Ina, Silvia, Júlia s Miňou, František a i.).
Na jednej strane stojí mravná uvoľnenosť, bujaré radovánky osadenstva, na druhej strane autoritatívny náboženský princíp predstavuje sestra Alžbeta, ktorá sa snaží svojich zverencov uzemňovať. Vlastné myšlienky o láske vkladá autor najčastejšie do úst záhradníkovi Gabrielovi: "Nedokážem zápasiť s ideou Boha, ktorý dohliada, chráni a usmerňuje všetko konanie, všetky skutky a všetky životy – princíp môjho chápania sveta spočíva v láske, v utópii lásky ako harmonického dobra…, pod týmto náporom sa odstraňuje temný prvok života a nastáva vševesmírne vyrovnanie: ľudia a vesmír neodpudzujú za týchto okolností temnú energiu disharmónie a sú v základnom, prvotnom vyrovnaní…“ (s. 60–61).
Raj rozkoší v kaštieli na samote je prerušený vpádom sôch – uhorského vojska (neskôr siroty), ktoré všetko poplieni, vydrancuje a poznásilňuje. Sestra Alžbeta sa rozplynie v akejsi omáčke, no predsa sa ako prízrak stále zjavuje, ba na konci diela slávi víťazstvo.
Po úplnom rozbití dovtedajšieho spôsobu života autor píše 7. kapitolu – interlúdium História osady (Kniha Františkova…), kde opisuje púť muža a ženy, snažiacich sa založiť nový život, do zvláštnej osady. Opis tejto histórie pripomína halucinačno-snové cestopisy Henriho Michauxa. V ďalších častiach nájdeme pozoruhodné koleničovské úvahy o čase, detstve a beznádejnom hľadaní utopickej lásky. Koleničov opus nadväzuje na prózy Štefana Moravčíka alebo Borisa Viana, je odpudivý i príťažlivý, vypovedá o ničote, chaose a nezničiteľnej túžbe po láske.
