Foto: Ikar
„Človek si myslí, koľko má času, ale… nie je to tak. Nikdy nevieš, čo sa stane,“ tvrdí Peter, jedna z postáv novinky Čo to bude? od Táni Keleovej-Vasilkovej. Príbeh sa začína pohrebom jeho manželky Márie, s ktorou má malú dcérku Sáru a množstvo nedokončených plánov a nesplnených snov. Je zničený, chodí ako bez duše, nedokáže sa o seba ani poriadne postarať.
Máriina sestra Jana preto navrhne, aby sa Peter s trojročnou Sárkou k nej nasťahovali. Dočasne, kým sa nepozviecha. Muži majú totiž radi svoje rituály, vychodené chodníčky, z ktorých netreba odbočovať do neznáma… a ak sú k tomu z akýchkoľvek dôvodov prinútení, strácajú sa a s tvrdohlavou zaťatosťou sa chcú vrátiť tam, kde to poznajú. „Lenže život nie je o vychodených známych cestičkách. Ustavične prináša čosi nové, nepoznané… a nikdy sa ťa nepýta, či o to stojíš.“
Jana žije s dcérou Zorou v maličkom byte, no i tak sa tam nájde miesto pre švagra a milovanú neter. Vtedy ešte netušia ako sa ich životy od základu zmenia… Janine túžby prekryla bolesť za sestrou, ktorú milovala obdivovala. Vždy vraj videla svet a ľudí naokolo v krajších farbách…pretože ho taký chcela vidieť. „Ľahšie sa jej v ňom potom dýchalo,“ dodáva Jana.
Pomôcť švagrovi s dcérkou považovala za povinnosť, i radosť a tak sa jej zabehaný rytmus dní zo dňa na deň zmenil. Starala sa o malé dievčatko i zúfalého otca. Ešte pred niekoľkými dňami sa mohla po práci túlať uličkami mesta, zájsť si s priateľkou do obľúbenej kaviarničky, doma si napustiť vaňu a potom si trebárs aj do polnoci čítať… alebo sa zhovárať so Zorkou, či si pozrieť dajaký film. Teraz na nič z toho nemá čas. Nič z toho ani nie je dôležité. Dôležitá je spokojnosť malej Sáry a tiež skutočnosť, aby jej domácnosť, ktorá sa nečakane rozrástla o dvoch členov, fungovala tak, ako má…
No ani Jana, ani jej dcéra Zorka netušia, že toto všetko je len začiatok…
„Ako zväčša, aj tentoraz som dlho rozmýšľala nad názvom knihy – jednoducho mi nič nenapadalo,“ vysvetľuje vznik názvu a obálky Táňa Keleová-Vasilková. „Čo to bude? vymyslel manžel a ja mu týmto spôsobom ďakujem. Aj gaštany na obálke bol jeho nápad! Spolu sme ich nazbierali, spolu sme vybrali finálne gaštany: ja som len stláčala spúšť fotoaparátu. Nafotila som vari stovku gaštanov! Tieto vyhrali.“
