Na ostrove je všetko inak

Michela Murgia
V roku 2009 vydala Michela Murgia svoj prvý román Accabadora, ktorý získal viacero literárnych cien. Autor: ,

V slovenskom preklade Miroslavy Vallovej práve vychádza román talianskej autorky zo Sardínie Michely Murgia Accabadora. Za názvom, ktorý znie ako zaklínadlo, sa naozaj skrýva až mystický príbeh, v ktorom však pulzuje skutočný život. Autorka prenesie čitateľa na magický ostrov, kde sa miešajú dávne zvyky so súčasnosťou. Michela Murgia pricestovala na Slovensko, aby uviedla svoju knižku, ktorá vyšla už v 22 krajinách.

Podľa vášho rozprávania je Sardínia, o ktorej v knihe Accabadora píšete a kde žijete, niečo celkom iné ako ostatné Taliansko. Nám celá krajina splýva. V čom je Sardínia iná?

Rozdiel spočíva v kultúre, je jazykový aj historický. Sardínia bola 450 rokov pod nadvládou Španielska, čiže – naša politika a história sa veľmi líšia od skúseností Talianska, s ktorým sme spojení niečo vyše sto rokov.

Sardínia je ostrov a to je tiež niečo špecifické. Zohráva vo vašom živote určitú úlohu to, že ste ostrovanka?

Samozrejme. Na ostrovoch sa určité historické rituály a tradície zachovávajú dlhšie ako na pevnine. To je jedna vec, ale veľkú rolu hrá aj samotná skutočnosť, že niekto je ostrovan. Ľudia, ktorí sa narodili na ostrove, majú akoby o jeden sval navyše. Sú stále pripravení na skok. Sú totiž obklopení morom a to ich mentálne ovplyvňuje. Sú v pohotovosti a chystajú sa – aj keď to pravdepodobne nikdy neurobia – že more preskočia a prenesú sa na pevninu. A ešte je tu jedna zvláštnosť – Sardínia je veľmi vzdialená od všetkých pevnín navôkol, čiže by mohla – obrazne povedané – hľadieť navôkol v okruhu 360 stupňov. V súčasnosti je pripojená a sústredená svojím pohľadom iba na Taliansko, ale to je iba momentálna epizóda, ktorá sa môže zmeniť.

Nie je pocitom ostrovana aj úzkosť?

Áno, ostrovania sú akoby životom predurčení byť isolanmi – taliančina má totiž pre ostrovanov slovo isolani – a to je blízke slovu isolato – izolovaný, osamelý. Ale to nie je pravda. Byť ostrovanom je vnútorná situácia duše, je to spôsob vnútorného prežívania, ktorý poznáme všetci. Veď napokon aj Zem samotná je ostrov. Je izolovaná vo vesmíre. Obyvatelia Veľkej Británie, keď je v La Manche búrka, hovoria, och bože, kontinent je izolovaný! Sú si takí vedomí svojej svojbytnosti, sú takí sústredení na seba, že nemyslia na to, že oni sú izolovaní ako ostrov, ale hovoria, že je izolovaný kontinent.

Aj vy máte sebavedomie ostrovanky – píšete hrdo o svojom ostrove. V knižke používate veľa miestnych exotických pojmov, ktoré vraj znejú kuriózne aj Talianom. Je to tak?

V knihe nie je veľa sardínskych slov, skôr ide o konštrukciu viet. Stavba a charakter celého textu sú prevzaté zo sardínčiny. Sardínčina na rozdiel od taliančiny je veľmi konkrétny jazyk. Taliančina je abstraktnejšia. Používa a rozdáva také slovíčka, ako je láska, spravodlivosť, použije ich bežne za deň aj stokrát a za akýchkoľvek podmienok. V sardínčine to nie je možné. Slovo láska sa napríklad môže použiť len vtedy, ak sa nachádza pri nás človek, ktorý naozaj miluje. Preto sa v sardínčine používa množstvo prirovnaní a metafor, aby sa slovo láska dostalo do obyčajnejších súvislostí. Čiže povie sa napríklad milujem ťa ako syr na cestovinách. Podobne je to so slovom vďačnosť, ktoré v sardínčine napríklad ani neexistuje.

Ako teda vyjadríte vďaku?

Keď niekto niečo pre mňa spraví, a ja som Talianka, tak mu poviem: Ďakujem za to, čo si pre mňa urobil. Ak som Sardínčanka, poviem to inak. Nezvolím slovo ďakujem, ale: Si úžasný! Je to zmena subjektu. V ďakovnej vete nehrám rolu ja, ale hrá tam rolu on, ten, ktorému vyjadrujem vďaku. Sardínčan skrátka tomu človeku povie, že je – bez ohľadu na všetko, čo urobil – úžasný. V tom sa veľmi podobáme na mediteránne aj na africké národy.

Takže predsa len je kniha exotická pre ľudí z pevniny – vďaka tomu mala taký úspech?

Kniha mala veľký úspech, ale nepovedala by som, že pre exotiku. Exotický môže byť napríklad byt v Bratislave, ktorý je zariadený africkým nábytkom. Je africký, ale nie je v Afrike, zaváňa to teda niečím falošným, vykonštruovaným. V knihe nič vykonštruované nie je. Text je v taliančine, ale pod tým sa skrývalo niečo, čo čitateľovi dáva pocítiť, že je iný ako tí, o ktorých číta. Nerozumie na sto percent citom a pocitom, ktoré zažívajú, ale vie, že to, čo bolo napísané, je autentické, aj keď nečakané. Asi tak, ako keď ste doma, vo svojej obývačke, všetko je normálne, ale je tam niečo zvláštne – je tam iná vôňa, je jedenásť večer, a svieti slnko.

Vyrastali ste na Sardínii – mali ste aj vy takých príbuzných, akých ste opísali v knihe?

Moji rodičia obaja pracovali a o mňa sa starala babička. Narodila som sa síce v roku 1972, ale ako keby som vyrastala v päťdesiatych rokoch, čo bolo najkrajšie obdobie jej života a nevedela sa ho vzdať. Býva to tak – žijeme veľa rokov, ale neprežívame rovnako každý rok svojho života. Nie vždy žijeme naplno a úspešne. V niektorom roku akoby sa nám darilo lepšie, viac vychutnávame to, čo robíme. Neskôr by sme chceli pokračovať v duchu toho úspešného roka, a tak chceme zastaviť čas. Moja babička so mnou žila 12 rokov a celý čas sa na mňa dívala očami päťdesiatych rokov. Vtedy mala totiž svoje dobré obdobie a pestovala si ho ďalej, zastavila čas.

Ako sa prejaví zastavenie času?

Človek už nevie, ktoré pesničky sú na čele hitparád, pamätá si tie staré, nevie, čo sa práve nosí a akú hodnotu majú skutočné peniaze. Raz mi babička napríklad dávala päťstolírovku, potajme mi ju strkala ako veľký peniaz do vrecka a hovorila – rozdeľ sa s bratom, hoci to už vtedy bola minimálna suma a už sa za ňu nedalo nič kúpiť, ale pre ňu to bola hodnota.

V knižke sa už nosia rifle a zároveň je tam atmosféra minulosti… Chceli ste tým vyjadriť časový oblúk?

Áno, aj to, že to bolo medzigeneračné prostredie. Teraz existujú špeciálne priestory pre deti, rôzne herne, kluby pre dospelých, pre seniorov, filmy zvlášť pre deti, zvlášť pre dospelých, je to všetko oddelené. Priestor, ktorý obývala moja babička, patril rovnako aj mne a môj priestor patril jej. Voľakedy rôzne komunity a generácie zdieľali navzájom svoje priestory. Aj odevmi som vyjadrila, aké to bolo premiešané.

Čítali knihu aj na Sardínii? Neprezradili ste príliš veľa o accabadore, žene, ktorá, ak treba, prináša aj milosrdnú smrť?

Nie je to tajomstvo, naopak, je to niečo, na čo sme hrdí. Keď kniha vyšla, práve v Taliansku vrcholila diskusia o eutanázii. Všetko sa vtedy krútilo okolo jedného konkrétneho prípadu, išlo o dievčinu Eluanu, ktorá bola 18 rokov na prístrojoch a jej otec bojoval za to, aby ju od nich odpojili. Štát to nechcel dovoliť. Vidíte ako sme popredu?, povedali vtedy Sardínčania smerom k Taliansku. Vy tu debatujete, ale my sme mali už dávno, celé stáročia v našej kultúre osobu s takýmto poslaním. Accabadora to mala na pleciach za všetkých. Robila takúto milosrdnú službu celej komunite. Kniha sa dostala do celonárodnej diskusie o eutanázii, dokonca slávny novinár Adriano Sofri z La Reppubliky zamenil studené slovo eutanázia za slovo accabadora, ktoré označuje figúru plnú lásky. Talianska spoločnosť to má tak zariadené, že nerozhodujú vzťahy toho človeka, ale lekári. Tak to bolo aj pri rozhodovaní o potrate.

Ale postava mladej Márie v knižke to nedokázala urobiť, neprijala celkom tradíciu pomoci pri umieraní.

Koniec knižky je otvorený. Mária sa rozhodla, že bude krajčírkou, ale je to dvojznačné – byť krajčírkou znamená brať miery a to je podobné, ako keď sa berie miera na truhlu. Povolanie krajčírky je symbol. V gréckej mytológii boli tri sudičky – jedna priadla, druhá tkala, tretia strihala niť, čiže ukončovala. Doslovný preklad slova accabadora je ukončovateľka.

Študovali ste teológiu – ale postava farára v knižke nie je veľmi lichotivá…

…veď práve.

Čo ste zistili štúdiom teológie? Napríklad o prostredí, v ktorom žijete a o ktorom píšete?

Prostredie, o ktorom píšem, neposkytuje človeku absolútne súkromie v tom zmysle, že by bol sám. Platí, že nie si sám, si výsledkom pôsobenia ostatných a všetky tvoje žiale sú vecou všetkých. Sú spoločne prežívané. Sardínčan by nikdy neuveril, že príde zákon, ktorý presne stanoví odstup od človeka v rade na pošte. Predtým sme stáli jeden za druhým, pri okienku sme videli, čo kto posiela a teraz je to inak. Vznik tohto zákona a namaľovanie deliacich čiar bol prvý znak, že sa niečo vymedzuje. Keď sa Boh pýta Kaina na brata, ten odpovedá, či som ja strážca svojho brata? A Boh mu hovorí, áno, si strážca brata a tvoj brat je strážcom teba. Tento princíp spoločného zdieľania je na Sardínii oveľa viac rozvinutý ako v talianskej cirkvi.

O Sardínii ste napísali aj knihu esejí Viaggio in Sardegna (Putovanie po Sardínii) – nezačali  tam potom prúdiť davy turistov?

Napísala som knihu o tom, že turisti nie sú vítaní, ale cestovatelia áno. Varujem Sardínčanov pred rizikom, ktoré podstupujú, keď sú turistami vo vlastnej krajine. Je teraz móda, že turistov z pevniny vozia na Sardíniu na obedy so Sardínčanmi a pred tým varujem. Alebo si Sardínčania oblečú kroje svojich pradedov a hrajú scénky. Chodia na to školáci a to sa mi nepáči – pozeráme sa na seba pasívne. Je napríklad sardínske vysielanie Sardínia spieva, vysiela folklór, všetci to pozerajú, ale aktívne už nikto netancuje. Ani nespieva.

Žili ste niekoľko rokov aj v Miláne, ale vrátili ste sa na Sardíniu. Vo veľkom meste ste sa necítili doma?

Snažila som sa vždy si veci usporiadať tak, aby som mohla na Sardínii zostať, ale potom som sa zamilovala. Bol to muž z Milána, povedala som si, tak idem za tebou do Milána, skúsime to nejaký čas tam, ale po čase sa vrátime, lebo na Sardínii chcem pracovať. Tak sa aj stalo, zobrali sme sa a boli spolu sedem rokov, potom sme sa rozišli. Ale – on na Sardínii tiež zostal!

Je pre vás dôležité aj cestovať alebo ste najšťastnejšia na Sardínii?

Som cestovateľka a som veľmi nepokojná. Pojem vlasť je pre mňa významný, ale všade na svete sú ľudia mojimi bratmi.

Viete vysvetliť, prečo romány o vlasti majú teraz taký úspech? Je to tým, že žijeme v globalizovanom svete a všetko osobité je čoraz vzácnejšie?

V Taliansku sa deje pravý opak – najviac sa predávajú „knihy noir“ – horory a kriminálky. Mnohé knihy, ktoré sú úspešné, sa nezaoberajú vlasťou, ale istou chorou časťou tej vlasti – napríklad mafiou.

Michela Murgia:
Accabadora
Michela Murgia: Accabadora Autor: Slovart

V Nemecku mala vaša kniha Accabadora napríklad veľký úspech.

To áno, ale nie je to kniha o vlasti. Na Sardínii je čítaná ako kniha o vlasti, ale v Taliansku vôbec nie. Tam je čítaná ako kniha o materstve a o eutanázii. Na Sardínii k tomu pribúda rozmer vlastenectva. Je to aj preto, že som tiež politička, kandidovala som vo voľbách.

To, že ste politička, knihe pomáha alebo škodí?

Knihu som písala aj preto, aby som pomohla Sardínii.

Ale ako sa správajú čitatelia? Vnímajú vašu politickú orientáciu, a preto si knihu kúpia, alebo nekúpia?

Napísala som už sedem kníh, z toho iba dva sú romány, ostatné sú eseje. Som feministka, nezávislá, ľavičiarka. Neviem nijako inak rozprávať, len prostredníctvom tejto prizmy. Iste to čitatelia vnímajú.

Aké dojmy máte zo Slovenska?

Som tu po prvý raz. Bola som už inde v strednej Európe, nachádzam podobnosti, ale aj rozdiely. Veľmi sa mi páči ucelené staré mesto, stred Bratislavy, ktorý je kompaktný a dobre definovaný. Svedčí o bohatej histórii. Vaše hlavné mesto má tri mená, čo svedčí o interkulturalite. Veľmi si vážim, že Slovensko sa dokázalo osamostatniť mierovou cestou a myslím, že toto z vás robí niečo veľmi mimoriadne. A ešte postreh – u vás sa je oveľa lepšie ako v Prahe, máte lepšie jedlo.

Na základe vlastnej skúsenosti ste napísali aj ironickú knihu z prostredia call centra, kde telefonistky vnucujú ľuďom vysávače. Má tých istých čitateľov ako Accabadora?

V súčasnosti nenájdeme na Sardínii žiadnu accabadoru, ale je tam množstvo call centier, takže kniha o call centre bola vlastne viac sardínska než Accabadora.

Viete si predstaviť, že aj Accabadora by mohla byť sfilmovaná ako knižka o call centre?

Práva už boli predané, nemyslím si však, že by sa Accabadora dala premeniť na film. Dialekt, ktorým sa v tej knihe najviac hovorí, sú totiž dlhé zámlky. Ako to filmovo pretlmočiť? Ale – to je problém toho, kto tie práva kúpil.

Poznáte všetkých prekladateľov svojej knihy?

Accabadora vyšla v 22 krajín v 14 jazykoch. Väčšinou sú prekladateľky ženy. Poznám francúzsku, nemeckú, slovenskú a českú, portugalského prekladateľa a švédsku prekladateľku. Zaujímavé je, že švédčina má slovo pre accabadoru, pretože tam existovalo niečo podobné. Inde som sa s tým nestretla. Je to argument pre tých, ktorí by si mohli myslieť, že je to len niečo veľmi mediteránne.

Páči sa vám obálka slovenského vydania?

Veľmi. Prvý raz sa na obálke objavili spolu stará aj mladá protagonistka knihy. Je elegantná, pekná. V Česku a v Nemecku bola obálka gotická, v Maďarsku vyzerá ako obálka Twilightu. Akoby to bola kniha o upíroch, absurdné! Slovenská obálka naznačuje jednoznačne, že ide o príbeh o nežnosti, o láske.

Môžete hovoriť do toho, ako bude obálka vyzerať?

Každý vydavateľ vie, aké publikum vo svojej krajine chce osloviť a ako má obálku zamerať. Do toho by nemal autor zasahovať. Lenže napríklad v Británii mal vydavateľ problém dať na obálku slovo accabadora, lebo Briti sú veľmi uzavretí a ťažko prijímajú cudzie slová. Na to, aby si knihu niekto kúpil, musí porozumieť názvu, musela som teda bojovať s vydavateľom a do zmluvy som dala, že názov nesmie byť zmenený.

Ako ho chceli preložiť?

Terminator!

Michela Murgia

Narodila sa 3. júna 1972 v sardínskom Cabrase. Študovala teológiu a vyučovala náboženstvo. Vo svojej prvej knihe Il mondo deve sapere, ktorá bola aj sfilmovaná, opisuje vlastné skúsenosti s prácou v call centre na predaj vysávačov (vykorisťovanie a psychologickú manipuláciu, ktorej sú vystavené zamestnankyne). Vydala zbierku esejí Viaggio in Sardegna, kde opisuje mytologické dedičstvo Sardínie. V roku 2009 vydala Murgia svoj prvý román Accabadora, ktorý získal viacero literárnych cien. V slovenčine práve vyšiel v preklade Miroslavy Vallovej.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#rozhovor #spisovateľka #Sardínia #Michela Murgia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku