Foto: Aleph, 2014
Renomovaný britský vojenský historik, začas i poradca premiérky Thatcherovej, sa zviditeľnil aj ako spoluzakladateľ chýrneho londýnskeho Medzinárodného inštitútu strategických štúdií. „Na svoje ohromenie som však rýchlo zistil,“ priznáva v predslove k prvému vydaniu ešte z roku 1975, „že som sa pustil do oveľa ambicióznejšej úlohy načrtnúť vývoj európskej spoločnosti ako celku.“
Roky však tejto pozoruhodnej knihe, ktorú prinieslo na náš trh vydavateľstvo Aleph, neubrali na nadčasovosti. Autor radšej pridal ešte jeden príhovor k jej druhému vydaniu z roku 2009, lebo záujem o ňu zaskočil i jeho samotného. Nepredpokladal totiž, že dobový vývoj si nevynúti korekcie jej pôsobivého obsahu, zavŕšeného vedome obdobím či udalosťami konca druhej svetovej vojny, keď už podľa Howardovho úsudku mala Európa zostať nadobro kontinentom pokoja, progresu a prosperity.
Najpríjemnejšie zamestnanie panovníkov
Táto útla kniha neprináša detailný rozbor taktických operácií a strategických komponentov ktorejkoľvek z desiatok, ba stoviek vojen histórie ľudstva, hoci lokalizovaných „iba“ na Európu, ktorá bola akosi najčastejšie ich bezprostredným dejiskom či bojiskom. Autor sa totiž pohrúžil do okolností, ktoré tieto vojny sprevádzali, či dovádzali k nim, aby vzápätí kreovali onú „povojnovú“ realitu, ktorá je tak či onak nepretržitou a neodmysliteľnou kulisou histórie človeka i národov. Mimoriadne pútavý a overiteľný materiál obstojí pred vedeckou aj laickou čitateľskou verejnosťou.
Prekvapí azda logika autorovho členenia vojen (vojny rytierov, žoldnierov, obchodníkov, profesionálov, revolucionárov, národov, technológov…), lebo sa dozaista rozchádza s našimi doterajšími vedomosťami, z ktorých sa možno dokážeme rozpamätať aspoň na tú už svetoznámu a skrz-naskrz akceptovanú Clausewitzovu poučku o „vojne ako pokračovaní politiky inými prostriedkami“… Rokmi a vývojom sa stala ozaj najlapidárnejšou a ešte aj odideologizovanou definíciou.
Ani Howard ju nepopiera, skôr opiera o priehrštie presvedčivých argumentov, prečo je to odjakživa práve tak… Napríklad pre rytierov „bola vojna spôsobom života“, kým u žoldnierov neskorších vojen, „aby si títo zaistili holé prežitie, museli žiť na úkor civilného obyvateľstva. Aby si holé prežitie zaistili civilní obyvatelia po tom, čo ich domovy boli vypálené a rodiny vyvraždené, museli sa stať žoldniermi“… Pri panovníckych rodoch, súperiacich v ďalších storočiach o nedosiahnuteľnú korisť zo zámoria, pripomenie autor čitateľovi aj dobový bonmot z nástojčivého listu francúzskeho ministra Colberta svojmu kráľovi Ľudovítovi XIV., v ktorom „zámerne prehnal vojenskú metaforickosť, aby upútal kráľovu pozornosť, keďže považoval vojnu za „plus digné et la plus agréable occupation des souverains“ – najdôstojnejšie a najpríjemnejšie zamestnanie panovníkov“. Prešibaný Colbert podľa Howarda „iba trochu ostrejšie vyjadril, čo štátnici i obchodníci v druhej polovici 17. storočia všeobecne pripúšťali: obchod je formou vojny. Parafrázujúc Clausewitza, vojna je pokračovaním obchodu s prímesou ďalších prostriedkov…“
Na pulze dňa
Oprávnenosť použitého členenia vojen sa nesporne ľahko a najmä zrozumiteľne rozpozná na konci každej z kapitol, ktoré Howard pomenoval práve podľa neho. Ak chceme zostať „na pulze dňa“, tak sa núka širšie zacitovať autorov záver k prvej svetovej vojne: „Počas vojny sa v spoločnostiach, ktoré sa do nej zapojili, odohrávali zásadné zmeny… Ak bola militarizácia spoločnosti skutočne zámernou machináciou starých elít, spravili veľmi nevýhodný obchod, pretože práve vlastenecké európske národy, ktoré obetovali všetko nedosiahnuteľným víťazstvám, ich mali v budúcnosti zničiť. Prvá svetová vojna za niekoľko týždňov zmietla na smetisko dejín dynastické európske štáty, ktorých vládnuce rody a prevládajúca aristokracia prežili päť storočí. Profesionálne armády, ktoré slúžili týmto dynastiám, však prežili… A len čo zavládol mier, každá z nich upriamila svoju pozornosť na riešenie problému, ako by mohli viesť vojny v budúcnosti (ak budú ich politickí páni opäť považovať za vhodné sa k nim uchýliť) obratnejšie, úspornejšie a predovšetkým rozhodnejšie.“
Bolo by celkom lákavé nahradiť recenziu Howardovej knihy priamo citátmi z nej, ktoré by sa núkali ako pravé osvieženie mysle, frustrovanej témou vojny. Veď autor sám poctivo a citlivo vníma potenciálnych čitateľov, o ktorých sa nie neprávom domnieva, že budú najskôr tak v podvedomí pacifistami, akými by sme sa radi videli všetci tvárou v tvár každému ozbrojenému konfliktu, tobôž takému, ktorý má aj kohokoľvek z nás osudovo zasiahnuť…
Tak aspoň na záver ešte jeden o celkom nedávnej Európe súčasníkov: „Vyrástla generácia, ktorá je ľahostajná, ak nie priamo nepriateľská voči vojenským záležitostiam. …väčšina kontinentálnych mocností má historický dôvod neveriť profesionálnym armádam a vykonalo sa všetko možné, aby sa zmiernili náklady s ňou spojené. Úlohou brannej povinnosti bolo skôr civilizovanie armády než militarizácia civilného obyvateľstva.“ Akými sa stávame dnes?
