Foto: Slovart, 2014
Pre Bratislavčanov sú Šancová ulica či Vajnorská v okolí križovatky s Bajkalskou ulicou samozrejmé miesta, kde stoja staršie činžovné domy, celkom zaujímavé, také s nostalgiou medzivojnových čias, isto krajšie ako betónové socialistické sídliská. Ale málokto vie, kto vlastne tie obytné domy – a k tomu viacero zaujímavých moderne funkcionalistických budov po Bratislave – vymyslel.
Friedrich Weinwurm (1885 – 1942?), človek, ktorý študoval na školách s Le Corbusierom, Miesom van der Rohem či udržiaval kontakty s Adolfom Loosom, pôsobiacim v neďalekej Viedni, posunul provinčné mestečko na periférii kultúrnej Európy (aspoň na chvíľu) do architektonickej prvej ligy.
Smútok z reality
Čítať životopis architektovho zápasu o prácu na Slovensku smutne pripomína, že bratríčkovanie a kamarátšafty nie sú vynálezom súčasnej partajnej politiky a straníckeho obsadzovania postov. Weinwurm a jeho ateliér nikdy nevyhrali žiadnu štátnu objednávku, pretože architekt bol jednoducho zviazaný s inou partiou ľudí než tou, ktorá ťahala za povrázky štátneho aparátu v medzivojnovom období. O štátnych aktivitách rozhodovala hlavne Praha a prípadne na okresných úrovniach ich získavali tí, čo boli správne politicky orientovaní, či mali tam „kohosi“, alebo aspoň dcéru toho „niekoho“ za ženu.
Friedrich Weinwurm bol Žid, ktorý spolupracoval so židovskými obchodníkmi a bankármi, projektoval pre nich funkcionalistické budovy či vily, vyrážajúce dych svojou vonkajšou strohosťou a vnútornou racionalitou. Zároveň bol presvedčený ľavičiar, ktorý sa neváhal angažovať v politike i komunistickom hnutí tak, že jeho meno nájdeme aj v najľavicovejších médiách tej doby a jeho prácu na sociálnych bytoch možno dodnes považovať za dobovo azda najprogresívnejšie videnie bývania menej majetných v meste za ľudských podmienok.
Osud ako história
Podrobnosti Weinwurmovho životopisu, ktoré nám autorka Henrieta Moravčíková sprostredkúva, sú zaujímavým rozprávaním o dobe. Autorka sa veľmi netrápi s celkovým historickým kontextom, keďže predpokladá, že po monografii siahnu cielene ľudia, ktorým netreba historické súvislosti príliš zdôrazňovať, lebo ich ovládajú. O to podstatnejší je architektonicko-kulturologický kontext, v ktorom sa Weinwurmova osobnosť významne formovala.
Jeho štúdiá na najlepších európskych, a teda aj svetových architektonických školách v tvorivom duchu prvých rokov 20. storočia sprevádzajú konškoláci, ktorých mená vyznievajú ako prehľad najvýznamnejších architektov 20. storočia (Le Corbusier, Mies van der Rohe a i.). Ruptúra prvej svetovej vojny, ktorá dala zbohom „starému svetu“, ale aj osobný príbeh lásky nakoniec spôsobili, že Weinwurm zostal žiť v Bratislave, v tom čase kozmopolitnom a otvorenom meste, dýchajúcom to najlepšie z Viedne. Pritom mohol byť rovnako dobre a ľahko obyvateľom Budapešti, Viedne či Berlína.
Sledujúc architektov umelecký, tvorivý vývoj, rozpráva Moravčíková o ťažkom prerode Bratislavy (a len opatrne aj Slovenska) z vidieckej krajiny na moderné európske mestečko (na európsky štát ešte len dorastáme). Nakoniec o tom, že tento prerod bol naozaj ťažký a trvá dodnes, svedčí aj fakt, že táto Moravčíkovej kniha, prvá monografia o azda najzaujímavejšom a najprogresívnejšom slovenskom architektovi 20. storočia, vyšla vyše 70 rokov po jeho smrti. Aj to je vizitka úcty k vlastnej modernej minulosti a k ľuďom, ktorí jednoznačne prekračovali svojím významom slovenský malomestský svet.
Napriek boju s veternými mlynmi sa Weinwurmovi a jeho spolupracovníkom podarilo stať sa najväčším architektonickým ateliérom, ktorý významným spôsobom zmenil tvár mesta. Jeho hlavná klientela pochádzala z podnikateľských a židovských kruhov, čo spôsobilo, že po udalostiach roku 1938 sa Weinwurm postupne dostal do nemilosti, väzenia. Nakoniec v roku 1942, keď sa ocitol na zozname ľudí určených na deportáciu, sa rozhodol ujsť. Posledné informácie o jeho ceste sa však strácajú v temnote druhej svetovej vojny, takže sa dodnes nevie, či bol nakoniec odvlečený do niektorého z koncentrákov, alebo zahynul pri ilegálnom prechode hraníc, alebo sa s novou identitou dostal do bezpečia. Stopy po Weinwurmovi ako človeku sa stratili, stopy po jeho architektonickom diele však zostávajú viditeľné.
A kniha
Autorka Henrieta Moravčíková sa systematicky venuje moderným dejinám slovenskej architektúry a na svojom konte má viacero zaujímavých publikácií. Pre monografiu o Friedrichovi Weinwurmovi sa však musela popasovať s veľmi ťažkou úlohou načrieť do nekompletných archívov a priam detektívne pátrať po akýchkoľvek zmienkach o architektovi.
Podarilo sa jej stvoriť vynikajúcu a dokumentačne bohatú knihu, v ktorej sa prepája súdržný, kompaktný a faktograficky bohatý text so silným ľudským príbehom. Pritom autorka nezneužíva silu tohto príbehu a necháva ho len tak bublať pod povrchom. Napriek tomu je to práve až suché konštatovanie faktov, ktoré sa stávajú s pribúdajúcimi rokmi a blížiacim sa koncom stále dramatickejšie, čo vedie čitateľa húštinou architektovho diela. Moravčíkovej jazyk je odborný, ale zároveň sa necháva viesť evidentnou sympatiou k tomuto architektovi, obdivom k jeho práci, ale aj k názorom jednoznačne smerujúcim k idealisticky lepšej novej dobe.
Za zmienku nepochybne stojí bohatý súpis diela (83 stavieb, zväčša so základným návrhom, niektoré sprevádzané fotografiami). Precíznu grafickú prácu podčiarkuje nápad využiť jeden z Weinwurmových projektov na rozkladaciu obálku knihy.
Prekročiť svoj tieň
Napriek tomu, že bol pravdepodobne najprogresívnejším architektom svojej doby a ako jeden z mála slovenských/na Slovensku pôsobiacich architektov sa už za svojho života ocitol v medzinárodných kontextoch, nedostalo sa mu dostatočného záujmu zo strany domácich orgánov a štátu. Či to už bolo domorodé rodinkárstvo, medzivojnový povýšenecký pragocentrizmus, skrytý a neskôr stále otvorenejší antisemitizmus, zbabelosť pred modernými riešeniami, konzervativizmus slameno-topánkového typu, nevedno.
Weinwurm tvoril svoje vizionárske diela najmä pre tých, ktorí boli ochotní sa podieľať na tvorbe modernej tváre Slovenska. A takých je stále menšina. Vďaka monografii Henriety Moravčíkovej sa do slovenskej prítomnosti vracia tento architekt v podobe, v akej si to vskutku zaslúži. Možno by stálo za úvahu otvoriť múzeum modernej slovenskej architektúry Friedricha Weinwurma v niektorej z jeho budov. Ale to už je utopická myšlienka, ktorá by si vyžadovala prekročiť náš národný tieň.
