Kdeže Tatry - Aha - výšivky!

V seriáli Pravdy s názvom Ako sa robí... postupne nazrieme do zákulisia sveta umenia a kultúry, v dnešnej časti prinášame bližší pohľad na vznik knihy o výšivkách. Ďalšie časti nájdete v Pravde v kultúrnej rubrike každý utorok.

03.12.2014 16:00
aha, Tomáš Kompanik Foto:
Tomáš Kompaník v knihe AHA zmapoval výšivky zo všetkých slovenských krajov
debata

Pozrieť sa na tradičné slovenské výšivky, pripomenúť ich rozmanitosť a ukázať, že v spojení so súčasným grafickým dizajnom sú nadčasové. O to sa pokúsil mladý dizajnér Tomáš Kompaník. Keď si listujete v jeho knihe AHA, v ktorej zmapoval výšivky zo všetkých slovenských krajov, musíte uznať, že sa mu to podarilo. Tradičným vzorom dodal nové farby a vytvoril reprezentatívnu kolekciu, ktorá má oprávnenú ambíciu reprezentovať Slovensko aj v zahraničí.

V každej dedine inak

„Podľa toho, čo som sa dočítal, je najväčšie špecifikum slovenskej výšivky v tom, že na takom malom území, akým Slovensko je, vzniklo neskutočne veľa vyšívacích techník a vzorov. Takmer každá dedina bola v tomto smere jedinečná,“ hovorí Tomáš Kompaník. Výšivky na Slovensku majú svoje špecifiká aj v závislosti od regiónov či viery. „Napríklad na Orave, kde bola chudoba, sú vzory a materiály, ktoré sa používali, veľmi jednoduché. Katolíci zotrvávali dlhšie pri starších formách odevu a rozvinuli bohatšiu výšivkovú výzdobu a pestrosť, kým evanjelické dediny prevzali skôr mestské formy, odev bol tmavší, menej zdobený. A bohatší Bratislavčania či Trnavčania používali drahé materiály a prezdobené vzory,“ vysvetľuje Kompaník.

Podľa kroja sa tak dalo určiť aj to, nakoľko zámožný je človek, ktorý ho nosí. „Neskôr, koncom 19. a začiatkom 20. storočia, bohatšia vrstva začala upúšťať od kroja, z ktorého sa stalo oblečenie sedliakov.“ Kompaník pri práci na svojej knihe preštudoval množstvo materiálov, ale stále sa v tejto oblasti považuje iba za laika, hoci nadšeného. Nie však natoľko, aby začal aj vyšívať. „Kamarátka, ktorá vyšíva čepce, mi sľúbila, že ma to naučí, ale ešte sme sa k tomu nedostali. Výsledok by asi nevyzeral dobre,“ smeje sa.

Príbeh jeho knihy sa začal, paradoxne, stovky kilometrov od Slovenska. „Istý čas som študoval v Turecku. Veľa sa ma pýtali na našu krajinu. Rozprával som im o Tatrách a o všeličom možnom, ale vôbec ich to nezaujímalo. Až keď som začal rozprávať o krojoch a na internete im ukazoval rôzne fotky, boli očarení. Turci sú národ s bohatou ornamentálnou tradíciou a naše výšivky ich veľmi zaujali.“

To vnuklo Kompaníkovi nápad, čím by sa mohol zaoberať v diplomovej práci, ktorou absolvoval grafický dizajn na Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne. Pôvodne študoval marketing a tri roky strávené jeho štúdiom sa mu neskôr pri príprave a propagácii knihy zišli.

Matematická presnosť

Materiál na knihu zbieral v knižniciach, múzeách a vydal sa aj do terénu. „Počas folklórnych festivalov som si zastavoval ľudí v kroji, fotil si ich, pýtal sa ich odkiaľ sú. Tiež som chodil do šatní folklórnych súborov.“ K obdivovaniu výšiviek ho priviedli práve kamaráti z folklórnych súborov. „Sám som nikdy netancoval, ale vždy som obdivoval ich kroje. Páčilo sa mi, aké sú pestré a prepracované.“ Kamarátka zo súboru mu pomáhala aj s výberom textov ľudových piesní, ktoré uvádzajú jednotlivé regionálne kapitoly knihy v slovenčine a angličtine. Pri každom regióne nájdete aj stručnú charakteristiku typických výšiviek.

Asi po pol až trištvrte roku, keď už mal Kompaník dostatok materiálu, začal vzory aj kresliť. Viac ho oslovujú zdobnejšie, napríklad kvetinové vzory z okolia Nitry alebo Trnavy. „Jednoduché, krížikové vzory ma fascinovali zase v tom, že mali v sebe naozaj prísnu geometriu. Keď som ich kreslil, smial som sa, že rysujem, lebo naozaj mali matematicky presné zásady.“ Kým všetko nakreslil a dal dokopy, trvalo mu to asi dva roky. Jeho diplomová práca potom vyhrala niekoľko cien (napríklad Najkrajšia česká študentská kniha). Vtedy začal uvažovať, že by ju mohol sprístupniť aj širšiemu okruhu čitateľov.

„Ponúkol som ju všetkým vydavateľstvám, ktoré som našiel a všetky do jedného ju odmietli. Boli tri výhovorky. Jedna, že je to drahé, tiež mi hovorili, že som neznámy autor a zavážilo aj to, že ide o okrajovú tému, ktorá nezaujme toľkých ľudí.“ Kompaník sa teda rozhodol, že si knihu vydá na vlastnú päsť. V tom mu pomohol grant, ktorý dostal z ministerstva kultúry. Pokryl asi tretinu nákladov, ďalšie peniaze získal prostredníctvom internetu na crowdfundingovom portáli startovac.cz a zvyšok rozpočtu tvorili jeho úspory. „Keby som chcel, tak som si za peniaze, ktoré som do tej knihy vložil, mohol kúpiť lepšie auto,“ hovorí dnes, ale neľutuje.

Zohnať tlačiareň tiež nebolo jednoduché. V knihe sú totiž viaceré druhy papiera aj tlače a tiež strany, na ktorých sú niektoré vzory nie nakreslené, ale vyrezané. „Odmietlo ma asi 50 tlačiarní zo Slovenska aj z Česka. Báli sa tej náročnosti, ale asi mali aj strach, či im zaplatím. Niektoré možno nevedeli pokryť celú výrobu, lebo tie výseky sa vypaľovali laserom, tlačilo sa ofsetovo aj digitálne.“

Kamaráti mu radili, aby si dal knihu tlačiť v Číne, kde by ho to vyšlo oveľa lacnejšie. Nakoniec však predsa len našiel tlačiareň na Slovensku. „Mal som pocit, že bude mať zmysel, ak tento projekt vznikne celý na Slovensku,“ hovorí Kompaník, ktorý v knihe použil font slovenského typografa Jana Filípka. „Na Slovensku máme množstvo ľudí, ktorí sa venujú typografii a ich písma sú naozaj pekné, tak prečo ich nevyužiť. Jan Filípek mi svoj druh písma poskytol dokonca zadarmo. Aj keď to asi nikto nepostrehne, ale aj vďaka nemu je knižka naozaj slovenská.“

So škatuľami po kníhkupectvách

Kompaník si knihu nielen sám vymyslel a vydal, ale stará sa aj o jej distribúciu. „Na všetko som sám. Aj keď nie celkom, pretože mi nezištne pomáha niekoľko ľudí,“ hovorí autor a vysvetľuje, čo všetko ešte predstavuje vydanie knihy. „Najskôr som si musel všetko naštudovať a potom som začal oslovovať kníhkupectvá. Našťastie boli knihe naklonené a poskytli mi dobré podmienky. Chcel som, aby kniha nebola iba luxusnou záležitosťou, ale aby si ju kúpili ľudia, ktorí k nej majú vzťah,“ hovorí Kompaník. „Knihu si sám aj distribuujem, aby sa nenavyšovala cena, takže vozím škatule s ňou po kníhkupectvách a starám sa aj o promo.“

Na začiatku síce nevedel, čo ho čaká, ale teraz je rád, že sa do tohto projektu pustil. „Naučil som sa naozaj veľa vecí a ak budem robiť ďalšiu knihu, opäť si ju spravím sám, nie je to až také ťažké, len to chce vytrvalosť.“

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha #Ako sa robí #seriál denníka Pravda #výšivky