Foto: Ikar
Lisa Gardnerová vyzerá ako elegantná sexi dáma, možno trochu krehko a nežne, no jej trilery patria medzi najlepšie svetové kúsky a smelo konkurujú jej drsným mužských konkurentom. Poriadna dávka napätia, nevyhnutná logika, mrazivá brutalita a radosť z konečného víťazstva dobra nad zlom. Tak je to aj v novinke Ničoho sa neboj, ktorú prečítate na jeden dych.
Opäť stretávame bostonskú detektívku D. D. Warrenovú, ktorá práve prišla po zotmení na miesto činu. Začula praskanie podlahy, tichú uspávanku… Viac si nepamätá. Neskôr sa dozvie, že sa jej podarilo vypáliť zo služobnej zbrane. Je vážne zranená, trpí obrovskými bolesťami, nehýbe ľavou rukou a nemôže sa vrátiť do práce, ktorú miluje.
O šesť týždňov nájdu ženu zavraždenú vo vlastnej posteli. V izbe sú rovnaké rekvizity ako na mieste predošlej vraždy: fľaša šampanského a červená ruža. Jediná osoba, ktorá sa možno ocitla v blízkosti „vraha s ružou“, je detektívka D. D. Warrenová. Tá však ešte vždy nevládze vziať na ruky svoje dieťa, nabiť zbraň ani si spomenúť na jediný detail z noci, pre ktorú môže toľko stratiť.
„Naším otcom bol Harry Day, povestný sériový vrah, ktorý dobrovoľne odišiel zo sveta pred štyridsiatimi rokmi,“ rozpráva doktorka Adeline Glenová, ktorá necíti bolesť. „Lenže vrah s ružou vie o ňom všeličo, čo by vedieť nemal. Sestra tvrdí, že ho pomôže zneškodniť a ochráni ma. Lenže sama skutočnosť, že necítim bolesť, ešte neznamená, že mi nemôže ublížiť vlastná rodina.“
D. D. Warrenová sa ešte nevrátila do práce, ale je znova na love. Lebo vrah s ružou sa nezameriava len na osamelé ženy, ohrozuje aj samu detektívku a vyhliadol si novú obeť. D. D. vie, že existuje iba jediný spôsob, ako ho dostať:
Ničoho sa nebáť.
Prečítajte si úryvok z nového trileru Ničoho sa neboj:
Staršia sestra to o mne zistila, keď som mala tri roky. Keď vošla naša náhradná matka, ktorej nás zverili do pestúnskej starostlivosti, sestra držala v ruke nožnice. Ja som tam stála s poslušne natiahnutými rukami a zo zápästí mi na olivovozelený plyšový koberec kvapkala krv.
„Vyskúšaj, jej to je úplne jedno,“ povedala moja šesťročná sestra. A prešla mi nožnicami po predlaktí. Vyvalila sa čerstvá krv.
Žena skríkla a omdlela.
S údivom som na ňu pozrela. Nechápala som, čo sa stalo.
Po tej udalosti moja sestra odišla. Mňa zobrali do nemocnice. Tam ma lekári celé týždne podrobovali rozličným testom, ktoré mi mali ublížiť viac než nabrúsené prejavy mojej sestry. Lenže ukázalo sa, že všetko je inak: pre neskutočne zriedkavú mutáciu môjho génu SCN9A necítim bolesť. Tlak cítim. Nožnice pritláčajúce sa mi na kožu. Cítim štruktúru povrchu. Hladkosť čerstvo nabrúsených čepelí.
Lenže ten pocit otvárajúcej sa kože, vytekajúcej krvi…
To, čo cítite vy, ja necítim. Nikdy som to necítila a ani nebudem.
