Symboly minulosti
Nevinné detstvo. Sentimentálne spomienky na kolotoče, prvú kofolu a prvý bozk na cintoríne. Naozajstný, jazýčkový. Vôňa tehelne a ílu, kostol i ostnatý drôt, kam sa neoplatí chodiť hrať. Možný tajný tunel popod rieku Moravu, darčeky, ktoré posielajú rodičia z Rakúska svojmu Petrovi. Prvá kofola, prvé bitky, smutný kôň v priekope a reči krčmových štamgastov. Hrdinské činy pri obrane dievčaťa, prvé ruže na strelnici, rakovina, ktorá zabíja aj deti komunistov. Čokoládové tyčinky, českí turisti s batohom na chrbte. Zvuk rozhlasového vysielania správ z Londýna či Slobodnej Európy, vôňa poľných ciest.
Foto: Slovart
Keby sme si mali poskladať, každý za seba, mozaiku svojho detstva v predmetoch, zmyslových vnemoch, vyhrabať z vizuálnej či čuchovej pamäti to, čím bola tá naša mladosť typická, asi by sme si tiež predstavili množstvo banalít, každodenností, ktoré v nás vtedy vyvolávali emócie a dodnes si ich pamätáme. Zoznam tých svojich pamäťových stôp autor rozprestrel v príbehu tak, že stvoril priam hmatateľný obraz Devínskej Starej Vsi v polovici šesťdesiatych rokov. Priestor je to zároveň útulný, detsky naivný, ale pritom umne spisovateľsky vykreslený tak, že čitateľ vníma to ohromné napätie veľkej histórie za našimi chrbtami.
Príbeh rukojemníka z detstva
Protagonistom príbehu je malý chlapec Peter Achberger, ktorému rodičia uprostred šesťdesiatych rokov emigrujú a nechajú ho – ako rukojemníka režimu – u starých rodičov v Devínskej Starej Vsi. Veriac, že možno o pár mesiacov sa po neho vrátia a vezmú ho k sebe, do spokojného, neutrálneho Rakúska. Pišťanek rozohral v románe silný realistický príbeh mapujúci udalosti šesťdesiatych rokov, ale tak, aby to nebola nejaká prvoplánová politická agitka o dobrých ľuďoch a zlých komunistoch.
Chlapec práve začína chodiť do dedinskej školy, spoznáva prvých kamarátov a kamarátky, objavuje malý svet, v ktorom sa dobrodružné hry na partizánov a nemeckých vojakov či Winnetoua prelínajú s útržkami informácií o udavačoch, pohraničnej stráži, rozviedčikoch, kostole, podpultovom tovare. Peter sa učí byť človekom, medzi spolužiakmi odhaľuje rôzne charaktery. Kamaráti sa – on, s biľagom dieťaťa emigrantov – s nešťastným synom miestneho komunistu Ferkom, ktorého výstredné správanie nakoniec ospravedlní nádor na mozgu.
Vychovávaný starosvetskými prarodičmi, vážnejší než rovesníci, v relatívnom blahobyte – dedo je dedinský krčmár a tak trochu aj centrum podpultového obchodu – si Peter užíva bezpečné, bezproblémové detstvo. Vie, hlavne vďaka hračkám, ktoré prichádzajú zo Západu, že niekde žijú jeho rodičia, ale prvé stretnutie s nimi na začiatku slobodného leta 1968 je pre neho skôr šokom a nechce odísť od starkých. Príbeh sa končí pár dní po ruskej okupácii, ktorú Pišťanek vykreslil s prekvapujúcou jemnosťou a zároveň emocionálnou hĺbkou.
1968
Trauma socializmu s ľudskou tvárou a jeho neľudského konca sa v slovenskej literatúre tematizuje opakovane, pričom často sa táto tematizácia odohráva vo veľmi vypuklom bipolárnom svete dobrých a zlých. Prirodzene, dobrí sú tí, ktorí utekajú a nie sú na strane režimu, zlí tí, ktorí reprezentujú moc. Čierno-biele videnie dokázalo zničiť nejeden z románových textov a dostať tému na úroveň socialistického realizmu. Nie je to len vec slovenskej literatúry, ale traumu neschopnosti spracovať rok 1968 v jeho dialektike zažívajú aj v susedných Čechách.
Nie je to však prípad tohto románu. Aj keď v Rukojemníkovi sa postupne „vyfarbujú“ jednotlivé strany – kto je napojený na totalitný režim, kto zasa je ľudský, aj keď si plní úlohy, a pred kým si treba dávať pozor – nejde o šablónovité postavy. Pišťankovo panoptikum predmestskej dediny sa plasticky odokrýva pred čitateľom, aby sa v krízových situáciách a pri dôležitých rozhodnutiach ukázalo, že tí féroví nemusia byť vždy najférovejší a tí, čo vyzerali ako svine, sa nakoniec vedia postaviť k svetu čestne a nie zbabelo.
Tou krízovou situáciou sa, prirodzene, ukáže vyvrcholenie románu v čase príchodu ruských tankov. Nie je to však žiaden dramatický a schematický obraz, Devínska Stará Ves je v tieni mesta, ale obrovský skok z eufórie, ktorú sledujeme na jar 1968, do depresie na konci augusta, vrátane dramatického úteku stovák ľudí do zahraničia, je vykreslený veľmi citlivo a priam prízračne, v dobrom zmysle slova. Aj ľudia, ktorí reprezentujú režim, si uvedomovali, že zlo sa vrátilo a treba pomôcť.
Film a kniha
Text románu vznikal paralelne s nápadom a scenárom filmu Rukojemník, na ktorom spolupracoval aj Marian Urban. Film nakrútil režisér Juraj Nvota. Podtitul knihy Lokomotívy v daždi bol pôvodným titulom, s ktorým chcel Pišťanek prísť na knižné pulty. Podľa vyjadrení autora nejde o románový prepis filmu, ani film nie je rýdzim prenosom textu do vizuálnej podoby. Príbehy zostávajú, no to, čo sa udeje vo filme, nemusí byť presne v knihe, a naopak. Dôležitá je atmosféra doby, krivenie charakterov, ktoré doba spôsobuje.
Pišťankov detský svet románu Rukojemník je ukážkou románovej koncepcie malých súkromných dejín obyčajných ľudí, ktorí sa musia vyrovnávať s okolnosťami veľkej histórie. Sme rukojemníkmi dejín. Život keksíkov, zablatených nohavíc, detských snov, ale aj ten naozajstný „dospelácky“ život dedinskej krčmy, školského sveta učiteliek a učiteľov, pohraničníkov či kádrov, sa prosto vyvíja a mení aj podľa politickej situácie. Autor však akoby na citlivých lekárnických váhach meral, koľko „politiky“ stačí na to, aby sme sledovali ľudí, a nie tézy. Charaktery sa ukazujú v krízových situáciách, ľudia sú ľuďmi, dobrými aj sviňami. Kontrast detských bitiek a priekov a dospelého sveta je o to zábavnejší, že hry dospelých a detí na veliteľov a podriadených sa veľmi nemenia. Akurát činy dospelých môžu mať tragické následky, na rozdiel od detských škrabancov.
