Kniha roka: Opäť ruská poézia, tentoraz básnici vzbury

Futuristi, Mezanín poézie, Centrifúga, konštruktivisti, imažinisti, OBERIUT, surrealisti, Expero... To všetko predstavuje vo výbere Valerija Kupku najnovší zväzok edície Lyrika 20. storočia.

22.12.2014 05:00
debata
Valerij Kupka (zost.):
Ruská avantgarda Foto: Slovart
Valerij Kupka (zost.) Ruská avantgarda Valerij Kupka (zost.): Ruská avantgarda

Ak do antológie Ruskej moderny (Slovart 2011) Kupka zaradil symbolistickú a akméistickú reflexiu konca éry šľachtických hniezd v ruskej kultúre, v Ruskej avantgarde máme pred sebou iný obraz: chuligáni, buriči, nedovzdelaní plebejci, chaos, šok, disharmónia, deštrukcia tradičnej estetiky a konceptu sveta, revolúcia a boľševické nadšenie z tvorenia nového sveta, kde je možné aj to, čo sa javí nemožné.

Poézia vzbury

Svoje diela vydávali na zadnej strane tapety alebo na sivom baliacom papieri a v obálkach z nedôstojne obyčajných materiálov. V ich knihách provokovala rozhádzaná sadzba, zvláštne typy písma i nová farebnosť. Tým sa avantgardisti už navonok výrazne odlišovali od tradície. Nešlo však len o vzhľad a grafiku. Pár rokov predtým ako Duchamp prirobil Mone Lise fúzy, zaznel v zborníku Zaucho spoločenskému vkusu sebavedomý výkrik mladých ruských básnikov: Zhoďme Puškina, Dostojevského, Tolstého… Umyte si ruky, čo sa dotýkali hnusného slizu kníh napísaných tými nekonečnými „leonidmi andrejevmi“… My sa dívame na ich ničotnosť z výšky mrakodrapov. Burľuk, najstarší z tých, čo sa pod tieto slová podpísali, bol skoro vo veku, keď už rebelantstvo nebýva úprimné, ale Chlebnikov mal iba dvadsaťsedem, Kručonych ešte o rok menej a Majakovskij len devätnásť…

Tvorba týchto buričov sa javila nejednému súčasníkovi ako produkt estetického kataru, ako čosi pochabé, absurdné, úpadkové. Radikálnejší oponenti ich posielali do blázinca. S odstupom času vášne opadli a v literárnohis­torickej perspektíve sa avantgarda zaradila medzi prúdy modernizmu, ktoré znamenali pre umenie obrovský impulz. Za tri desaťročia vyniesla na scénu rad kultových autorov svetovej literatúry. Ich osudy boli v nejednom prípade mimoriadne dramatické a je dobre, že Valerij Kupka sa v životopisných medailónoch nevyhýba ani „klebietkam“, ktoré im dávajú farbu a vôňu.

V ruskej avantgarde je, na rozdiel od európskej, menej technologizmu, ale viac utópie a mesianizmu. Príkladom vo výtvarnom umení je Filonov, v literatúre Kručonych i Chlebnikov. Symbolom vzbury ruskej literárnej avantgardy je zaumný jazyk, teda jazyk „za umom“, jazyk transracionálny, experimentálny, pri ktorom nie je primárny význam slov, ale ich zvuk. V Deklarácii slova ako takého (1913) Kručonych vysvetľuje, že myslenie a reč zaostávajú za prežívaním inšpirácie, a preto sa umelec môže vyjadrovať pomocou vlastného jazyka, jazyka neskostnateného, kde nie je nijaký význam vopred dohodnutý. V zmysle sa slovo skracuje, zvíja, kamenie, zaum je, naopak, nespútaný, plamenný a výbušný.

Zaum sa azda dá prirovnať k dadaizmu, ale teoretizovanie a metafyzické idey tvorcov zaumu majú ďaleko od sebairónie dadaistov. Kru­čonych sa napríklad celkom vážne usiloval odhaliť vo zvuku zabudnutý prapôvodný jazyk a pokúsil sa sformulovať aj poslanie zaumu: Zo zaumnej reči sa rodí zaumný praobraz… a v konečnom dôsledku môžu zaumné diela priniesť celosvetový básnický jazyk, ktorý bude organický, a nie umelý ako esperanto.

Synergický efekt slova a obrazu

Do svojho výberu avantgardistov zaradil Kupka nielen tých najslávnejších, ale i tých, ktorých bežný slovenský čitateľ pozná menej. Z tridsiatich autorov, ktorých má Kupka v antológii, sa v nových (či vlastne prvých) slovenských Dejinách ruskej literatúry, spomína vyše tretiny iba v jednej či vo dvoch zmienkach a niektorí sa neuvádzajú vôbec. Niet teda pochýb, že Kupka robí náš obraz literárneho života v Rusku v prvej tretine 20. storočia opäť o čosi pestrejším a plnším.

Dvestostranová kniha s takýmto záberom je nevyhnutne skratkou, niekedy až minimalistickou: z veľkej poémy sa sem zmestilo iba pár veršov, básnická zbierka je predstavená jednou básňou a celá tvorba autora niekedy len dvoma-troma krátkymi ukážkami. Skratka je vždy nebezpečná, vždy bude niekomu čosi chýbať. Uvediem tu ako príklad Čurilina, ktorý patrí k celkovo menej známym a aj v Moskve vyšli jeho verše v súhrnnom reprezentatívnom vydaní iba pred dvoma rokmi. Ja osobne by som v prípade tohto básnika nevyberal iba zo zbierky Jar po smrti (1914), ktorú napísal po návrate z psychiatrického ústavu. Básne, ktoré sa dostali do antológie, sú skvelé, prosté a civilné, ale predsa sa mi ich výber javí ako zásah nie celkom do čierneho: ak máme Čurilina spoznať ako čistého futuristu, mali by sme čítať niečo z jeho neskoršej tvorby.

Už v Kupkovej antológii ruskej moderny bolo cítiť synergický efekt, ktorý vzniká spojením básnických textov a citátov zo súvekej kritiky, spomienok a z polemík. Platí to aj o antológii avantgardy: okrem dávky základných biografických informácií má čitateľ k dispozícii aj svojský bedeker k čítaniu básní – manifesty básnických skupín, útržky z kritických reflexií a úvah o poézii z pera básnikov či literárnych kritikov (preložila ich Ivana Kupková). Navyše môže vnímať avantgardu slovesnosti jedným dúškom s avantgardou výtvarnou. Početné reprodukcie obrazov, plagátov či obálok kníh (Chagall, Filonov, Malevič, Zdanevič, Sujetin, Stenberg, Šaršun) ruskú avantgardu vizualizujú akosi úplnejšie, pretože slovo a obraz v nej boli tesne spojené. Známy Burľukov bonmot, že je najlepším básnikom medzi maliarmi a najlepším maliarom medzi básnikmi, by sa dal vztiahnuť na viacerých.

Transakcie v preklade

Kupka pri výbere prekladov, respektíve prekladateľov mal z čoho vyberať. Preklady mnohých avantgardistov majú u nás vyše polstoročnú tradíciu. Dokladá to napríklad zaujímavá koláž prekladov Chlebnikova, ktorú nedávno predstavil v knižnej podobe Oleg Pastier. O prekladoch Majakovského, Pasternaka či Jesenina ani netreba hovoriť.

Kupka zaradil do antológie vlastné preklady Chlebnikova a okrem toho tu v jeho podaní nájdeme aj básne Kamenského, Kručonycha, Gnedova, Poplavského a niekoľkých ďalších, takže dal vydaniu Ruskej avantgardy tvár nielen ako zostavovateľ, ale aj ako básnik. Popri jeho poetike tu veľmi výrazne znie Štrasser, ktorý podáva Burľuka, Kručonycha, Asejeva, Bachtereva, Charmsa, Olejnikova, Čurilina a ešte zopár ďalších. Ďalej tu máme Feldekovho Majakovského a Jesenina, Buzássyho Pasternaka a Andričíkovho Livšica a Vaginova. Andričíkovi patrí aj preklad v učebniciach menej často spomínaného Olimpova či Tretiakova, Drugová zasa preložila Severanina, Ivneva, Šeršeneviča a Mariengofa a Kupková Guroovú, Ignatieva a Terentieva.

O možnostiach prekladu veršov, ktorých autori programovo ignorovali gramatiku, rozbili rytmus a až do extrému experimentovali s rýmom, by sa dalo písať veľa. Dobrý preklad tu často býva skôr transakciou ako transláciou. Na preklad básnika, ktorý sa drží zásady, že je lepšie navzájom nahrádzať slová blízke nie myšlienkou, ale zvukom (leky – meky – keky) a vyhlasuje, že všetky doterajšie preklady ako umelecké diela predstavujú vandalizmus najhrubšieho zrna, treba mať naozaj silnú motiváciu.

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #kniha roka #Valerij Kupka