Foto: F.R.& G.
Svojou textovou kolážou je kniha Poker s kockami ľadu podobná iným tohto druhu z Pastierovho vydavateľstva – príťažlivá, zaujme faktami i novosťou výpovede. Má štyri kapitoly a 442 strán, štvrtá kapitola (2004 – 2014), päťstranová, obsahuje niekoľko veršov všetkých troch „bežcov“ a ich základnú bibliografiu. Namiesto úvodu je v knihe kópia jedného „listu“ Ivana Kadlečíka s fiktívnym dátumom, doslovom je „Mierne needičná poznámka“ Olega Pastiera a Jána Púčka. A akýmsi bonusom – samostatnou súčasťou knihy – je faksimile konceptu a definitívna verzia manifestu Osamelých bežcov Návrat anjelov z roku 1963, pritom Laučík v jednom z listov roku 1964 píše Repkovi: „Načo je manifest bez básní?“
Najčulejšia korešpondencia bola na trase Laučík – Repka a opačne, Štrpka v jednom z mála listov píše Laučíkovi: „Verím, tak ako som ja akceptoval, zosúhlasil a prijal do seba Tvoje listy, básne, pozdravy, prijmeš Ty moje mlčanie, ten nemilosrdne priezračný priestor, ako presný obraz mojej samoty.“ Editori si dali záležať, aby nič, čo sa v listoch spomína, nebolo nevysvetlené, preto použili poznámky na stranách pod čiarou, všetky listy sú označené miestom a dátumom. Zo záverečných slov editorov sa dozvieme, prečo má kniha názov Poker s kockami ľadu.
Veď nemlčíme z rozmaru
Mnohí sú toho názoru, že súkromné listy by sa nemali zverejňovať – čítať, lenže členovia skupiny Osamelí bežci sa vo svojej korešpondencii vyjadrovali k toľkým udalostiam, situáciám, ľuďom, k pomerom, ktoré sa týkali všetkých, že v širšej miere to ani nie sú listy súkromné. Tobôž vtedy nie, keď sú v nich verše týchto troch básnikov. „Všetko podstatné je v listoch: radosti i strasti, odkryté i neodkryté tajomstvá,“ píše sa v editorskej poznámke. Štýl listov má často rytmus, čo ich posúva k poézii, sú v nich osobné spovede, životná filozofia, sentencie, postoje k udalostiam, a tak sú vlastne obrazom troch básnikov zhruba od ich 21. roku života. Z listov sa dá zložiť biografia každého z nich, vývin ich básnickej tvorby, sú tam názory na tvorbu iných umelcov i vzájomne na svoju vlastnú.
O Laučíkových listoch sa dá povedať, že sú to básne v próze, pritom veľmi racionálne a jemné súčasne, obsahujú dôležité sentencie a odkrývajú jeho vnútro, sú v nich meditácie („Listy sú naozaj dobré, ale stretnutie je ešte lepšie. Nielen preto, že sa dajú položiť niektoré otázky, ale aj preto, že niektoré sa nemusia položiť.“) i jemný humor („Aj čakanie na listy patrí do korešpondencie, veď nemlčíme z rozmaru.“). Laučík píše často aj vo veršoch, v jeho textoch je veľa smútku a trápenia („Ale kde sa máme podieť? Nemáme kde žiť. Ivan mi zásadne nepíše – ale čo ja viem, v čom je on? Kde ste, moji priatelia?“).
V Repkových listoch prevažujú reportážne prvky, v Laučíkových úvahové. V listoch sa spomínajú konkrétne osoby, udalosti, riešia sa i praktické záležitosti, napríklad cesty do zahraničia v čase socializmu, alebo len túžba cestovať. Osamelí bežci sa naozaj venovali cestám, turistike, najviac Laučík („Veruže je čas plánovať zase našu spoločnú cestu hrebeňmi Nízkych Tatier!“), a tak je v listoch množstvo informácií, reálií z ciest po Slovensku a neskôr i po cudzine, najmä v listoch Repkových, ktorý od čias normalizácie píše z Nemecka. Na jeden z jeho listov Laučík reaguje takto: „Keď sa nadýcham slobody, čo potom – (práveže vieme, čo potom!).“
Čo sa nezmestilo do oficiálnych dejín
Kniha je veľmi detailným obrazom doby, zrodu a vývinu i ďalšej existencie tejto významnej básnickej skupiny, toho, čo sa nezmestí do oficiálnych dejín literatúry. Dá sa konštatovať, že výberom korešpondencie editori vytvorili istý typ monografie Osamelých bežcov. Prirodzené usporiadanie listov v chronológii vyvoláva dojem, akoby išlo o autobiografický románový príbeh troch ľudí – priateľov – ako hlavných postáv. Akýmisi epizódnymi postavami sú rôzni konkrétni ľudia z oblasti kultúry, najbližší príbuzní básnikov, ich manželky, deti, lásky atď.
Skupina Osamelí bežci spočiatku pôsobila ako vážna hra mládencov študentov, až kým sa o nich nezačali zaujímať, kým im nezačali publikovať verše, ba objednávať si ich pre časopisy a zborníky. Už ako začínajúci básnici, ba ešte predtým, ako kamaráti si vytvorili svojský jazyk, lexiku, ktorá sa (len im úplne zrozumiteľná) preniesla aj do ich poézie. Najviac sa „odkrýva“ Laučík, jeho „životopis“ je najotvorenejší, v listoch sa vyznáva z dojmov vyvolaných prečítanými knihami, inokedy veľmi podrobne opisuje svoj život.
Môžeme si prečítať o okolnostiach vydania jeho debutu v roku 1968 (Pohybliví v pohyblivom), dozvedieť sa o jeho samizdatovej edícii, ktorú vytvoril spolu s bratom Dušanom a v ktorej vychádzali bibliofilské vydania básní Osamelých bežcov po auguste 1968. Pripomenieme si zastavenie vydávania Mladej tvorby v roku 1970 alebo si všimneme výrok Petra Repku „dlho som už nenapísal báseň, ale nie je vo mne prázdno“ či Vianočné posolstvo Laučíka a Štrpku z roku 1982 adresované Repkovi do Nemecka. V čase normalizácie je v ich listoch veľa náznakov, symbolov, priam šifier. „Vidíme sa menej, než sme si mysleli,“ píše Laučík zo svojho bydliska v Liptovskom Mikuláši. V bratislavských vydavateľstvách a časopisoch sa o Osamelých bežcov „staral“ Ivan Štrpka.
Prečo osamelí a prečo bežci
Chúlostivý čas po Novembri 1989 citlivo a triezvo, ba až kriticky mapuje Laučík, ktorý sa načas stal poslancom SNR („Teraz sa tu nikto na nič nepamätá.“). Laučík má priam vizionárske myšlienky, názory, ex post možno konštatovať, že mal pravdu v tom, čo hlásal napríklad v roku 1997.
V jeho a v ich listoch sa objavuje častý motív zostupovania do jaskýň v symbolickom i reálnom zmysle. Na základe korešpondencie najmä Laučíka s Repkom sa dá usúdiť, z čoho isté motívy v ich poézii pramenili. Osobná biografia je totiž popretkávaná biografiou autorskou. Z množstva listov, z ich štýlu, lexiky, obsahu, reakcií na realitu sa dá vytvoriť charakteristika každého z troch „bežcov“.
Listy majú nenahraditeľnú hodnotu pre spoznanie Osamelých bežcov, pre obraz doby od pamätného roku 1963 po súčasnosť. Až z tejto knihy korešpondencie je úplne jasné, prečo boli a sú Osamelí bežci osamelými a bežcami. „Zostáva ešte kúsok papiera, odrazu mám pocit ako pri našich krátkych stretnutiach, keď hovoríme: Už musíme ísť. Čo zostáva: dopiť kávu, dofajčiť cigaretu, objať sa a ísť – odoslať list?“ (Repka).
