Foto: Atlantis, 2014
Na záložke jednej z pred časom vydaných pôvabných malých knižiek je definícia, skôr varovanie, čím nie je Kunderova esej. Esej "nemá nic společného s teoretickou univerzitní studii”, ale je "náročná literární forma, polyfonie úvah, vzpomínek, polemik, příběhů”.
Antológia rôznych smiechov
Slová, pojmy, situácie. Jedno či v prvej, či v siedmej knižke, vždy je reč o umení románu. A o zámeroch autorovho štýlu. V súvislosti s prvou časťou Kundera upozorňuje, že "slová” vznikli na výzvu priateľa, aby napísal pre časopis Le Débat slovník slov, "těch nejdůležitějších pro tvou obraznost”. Počet najdôležitejších slov z pôvodných 89 Kundera viackrát redukoval, najviac na 47 pre aktuálne české vydanie. Je to báječný "slovníkový” výklad slov, čo heslo, to malá polyfónna úvaha. Napríklad slovo moderný má v zátvorkách uvedené dve podoby: (1.) byť moderný a (2.) moderné umenie, moderný svet. Štruktúra prvej podoby výkladu slova dôležitého pre Kunderovu obraznosť ukotvuje modernosť v sieti komunistickej novosti adorovanej generáciou Vladislava Vančuru. (Monografiou o ňom kedysi začínal aj básnik Kundera s publikovaním teoretických prác.) Po zaznamenaní historického úpadku modernosti v spomínanej sieti nasleduje označenie modernosti ako archetypu, čiže iracionálneho, ale hlboko v nás zakoreneného imperatívu. A záver hesla stojí za odcitovanie: "Matka Mládkova ve Ferdydurkovi exhibuje jako znamení modernosti svůj okázalý způsob jít na záchod, kam se chodilo kdysi diskrétně. Gombrowiczův Ferdydurke: nejbrilantnější demystifikace archetypu moderního.”
V druhej časti venovanej "pojmom” – je ich iba osem – ide o obšírnejšie skladby a väčšmi z nich cítiť iróniu. Hravo a hlboko sprevádzajúcu Kunderovu bezchybnú plavbu po vodách poznávania (krásy) príbehov, ktoré odhalil román vo svojej mnohoznačnosti. Napríklad do pojmu humor čitateľ vstupuje s úsmevom, ale pokračovanie s Kunderom bude cestou za poznaním prekvapujúcim, jemnejším a vzácnejším: "V Donu Quijotovi slyšíme smích, který jako by přišel ze středověkých frašek: smějeme se rytíři, který nese na hlavě holičskou mísu jako helmu, smějeme se jeho sluhovi, který dostává už pojánevímkolikáté výprask. Ale ponechejme stranou tento typ komična, často stereotypní, často krutý; Cervantes nám dopřává těšit se jiným komičnem, mnohem subtilnějším.”
Tretia časť venovaná "situáciám”, to sú Kunderove – rovnako subtílne aj silné – interpretácie situácií v Dostojevského Idiotovi, Célinovom románe Od zámku k zámku, Márquezovom Sto rokov samoty a ešte aj v románe Goytisolovom, Bieńczykovom, Bergssonovom a Philipa Rotha. Prvá z nich, situácia Idiotova, je o komickej absencii komického. Začína sa vetou: "Slovník definuje smích jako reakci vzbuzenou něčím veselým či komickým. Ale je to pravda? Z Dostojevského Idiota by se dala sestavit celá antologie různých smíchů.” Nasleduje "antologická” situácia, v ktorej si Dostojevského Myškin uvedomuje, že v niektorých situáciách plných smiechu smiech nemá najmenší komický dôvod. Napríklad keď spoznáva trestajúci prísny smiech spanilej Aglaje. Ten však Kunderovi asociuje čudne upätý smiech dávneho spolužiaka, ktorý sa smial len preto, aby sa nelíšil od iných. A tá asociácia zasa ďalšiu asociáciu túžby splynúť, ktorá Kunderu priviedla k Spevom Maldororovým: "ohromen, Maldoror jednoho dne konstatuje, že se lidé smějí. Není s to pochopit smysl té groteskní grimasy a chtěje vypadat jako jiní vezme nůž a rozřízne si koutky úst.”
Umelec na križovatke
Kundera patrí k autorom, ktorí ustavične reflektovali vlastnú tvorbu – a vynikal medzi nimi. Akoby v každom rohu jeho diela vždy malo byť upratané. A darilo sa mu. Napríklad v súradniciach Záhrady tých, ktorých má rád. Aj táto knižka je "trojaktová”.
V prvej časti čítame Kunderovu mnohopohľadovú esej na počesť kontroverzne prijímaného klasika Anatola Franca. Pravda, tu celá kontroverzita nie je nič iné ako "dogmatismus avantgardistického odmítnutí devatenáctého století”.
V druhej časti sú v pozoruhodnom rozhovore s Guyom Scarpettom iskrivé odpovede o diele Rabelaisovom, Kunderovej veľkej láske. Ďalej niekoľko kratších, ale dôležitých textov, z nich polovicu venoval českým "emigrovavším umělcům”. Jeden z tých textov hovorí o Věre Linhartovej, ktorá svoj exil korunovala vetou: "Vybrala jsem si nejen místo, kde jsem chtěla žít, ale i jazyk, kterým jsem chtěla mluvit.” Pravda, domov a emigrácia patria ku Kunderovým erbovým témam. V tomto prípade by sa dalo napísať, že Kundera ju rozviedol v tretej knižke O hudbe a románe. Nie je to jednoduchá meditácia, veď emigrácia napríklad pre lekára znamená čosi rádovo iné ako pre spisovateľa. Ten totiž "musí mobilizovat všechny síly, všechnu uměleckou lest, aby přetvořil nevýhody emigrace ve výhodu”.
Tretiu časť záhrady s názvom Kůže: arci-román tvorí opäť esej venovaná jedinému autorovi. Curziovi Malapartemu. Malaparte aj moju generáciu očaril ako tvorca preslávených – slovníkovo označených – dokumentárnych románov Kaput a Koža. Aj Milan Kundera v nich oceňuje jedinečný ráz výnimočných kníh, ale najmä to, že Malaparte "našel formu, která byla úplně nová a nepatřila než jemu”. Kunderu Malaparte zrejme zaujal nielen povestným intelektom, ale aj včasnou politickou angažovanosťou. Čo by sa dalo charakterizovať ako postavenie umelca na križovatke, pre Kunderu však sám Malaparte bol tou križovatkou. A tak náležite oceňuje jeho hľadanie a objavenie formy. Formy, ktorá využíva všetky – križujúce sa – témy a osvetľuje ich originálnym popisom a v začatom pokračuje analýzou ľudských situácií, aby tak popis a analýza povedali spolu to podstatné, čo vie povedať malaparteovský dokuromán. "Neobvyklost románové formy Kůže bije do očí: kompozice nezávisí na žádné jednotě děje, na žádném kauzálním zřetězení akcí.”
Nazdávam sa, že sa nedá obísť ani tento „dovysvetľujúci” aspekt Kunderovho záujmu o Malaparteho. Hoci si zjavne nevážil takzvaný "filozofický román“ kvôli jeho podrobeniu sa filozofii, u Malaparteho veľmi vyzdvihoval estetickú tendenciu Kaputu. Zrejme spojil Malaparteho estetickú ctižiadosť s vlastným oceňovaním prítomnosti silného myslenia v románe. Pravda, ono "dovysvetľovanie” čaká na čitateľa v nasledujúcej knižke O hudbe a románe: "Tak jako Nietzsche přiblížil filozofii románu, přiblížil Musil román filozofii.” Ak budeme pokračovať v Kunderovej dikcii, potom môžeme tvrdiť, že Malaparte zasa k románu priblížil reportáž. Slobodou formy a minimalizáciou psychológie. "Čas děje Kůže je krátký, ale nekonečně dlouhé dějiny člověka jsou tam stále přítomny.”
Umenie rafinované a hravé
O hudbe a románe. Čiže dve improvizácie. "Improvizace na počest Stravinského” a "Improvizace: Nietzsche, André Breton, Chopin, Thomas Mann, Musil, Beethoven …” Brilantná ukážka Kunderovho myslenia o dvoch – aj v dvoch – médiách. Myslenia doslova previazaného metaforickými nápadmi predchnutými duchom Kunderovej estetiky nového, čo znie takto: "jedinečné, nenapodobitelné, dosud neřečené”.
Pravda, vážil si aj schopnosť "otočit se zády ke vkusu své doby”, dielo "prodchnuto duchem nevážnosti”, túžbu skoncovať s "imbecilní sentimentalitou”, pretože nepovažoval "uslzené oči za lepší než oči suché, ruku položenou na srdce za lepší než ruku v kapse” a vážil si umenie "rafinované, hravé a plné humoru”. To totiž môže stáť za slobodnejšou románovou kompozíciou, integráciou esejistickej úvahy do umenia románu, za otrasením "večnej pozície” ilúzie reality a psychologického realizmu vôbec. Toho realizmu, ktorý akosi vždy stojí v propagandistických službách "postoja”. Politického, filozofického, náboženského a tak ďalej. "Ale to nás nepřekvapuje: nikdo není bezcitnější než sentimentální lidé.”
