Zuzka Šulajová: Pri písaní milujem ticho

„Zuzana Šulajová je moja sesternica zo vzdialeného kolena. Sme taká umelecky založená rodina. Ona je herečka, jej otec Ondrej režisér. Často si nás mýlia a jej pripisujú moje knihy.“

Keď mala Zuzke vyjsť prvá kniha, s vydavateľom uvažovali o pseudonyme. „Mne by to aj vyhovovalo. Ak by kniha prepadla, nemala by som takú hanbu. Preberali sme rôzne mená, no nič nám v uchu nezarezonovalo. Nakoniec sme sa vrátili k môjmu menu. Len namiesto Zuzany som na obálkach svojich kníh Zuzka,“ hovorí autorka úspešnej série Džínsových denníkov, ktorá sa dnes za svoje knihy určite nemusí hanbiť. Od roku 2007, keď vyšiel jej prvý denník, napísala ďalšie štyri a k tomu dva romány. Stala sa slovenským fenoménom, ktorý má na konte desaťtisíce predaných kníh a fanúšikov.

Nadšené čitateľky doslova hltajú každý nový diel knihy, Zuzane posielajú maily aj darčeky, komunikujú s ňou na sociálnej sieti, pýtajú si rady, ako písať. A sem-tam sa pokúsia aj o plagiát, ktorý pošlú vydavateľovi. „Raz som na pokračovanie Džínsového denníka natrafila aj na internete. Bolo to príšerné, moje postavy sa správali úplne inak. Požiadala som administrátora stránky, aby to stiahli.“

Sviečka a káva

Prvú knihu písala Zuzana rukou. O tom, že rukopis poslala do vydavateľstva, nikomu nepovedala. V tichosti čakala na správu, ktorá jej zmenila život: „Toto dielko sa mi veľmi páči. Už ho nikam, prosím, neposielajte,“ odpísali jej a o pár mesiacov držala v ruke prvý výtlačok.

Koľko z autorky je v hlavnej hrdinke Džínsových denníkov Paule Semokovej? „Tak štyridsať percent. Aj mne sa daria rôzne trapasy. Postavy v príbehoch však nie sú reálne, aj keď sa skutočnosťou inšpirujem. Je to taký mix existujúcich ľudí a mojej fantázie, " hovorí spisovateľka. Keď dopísala štvrtý diel, rozhodla sa jeden z denníkov napísať z pohľadu chlapca. Vžiť sa do chlapčensko-mužského sveta a uvažovania jej nerobilo problém. "Mala som omnoho väčšiu voľnosť a oveľa viac som si to užívala. Lukáš ma bavil väčšmi ako Paula. Kamaráti sa ma dokonca pýtali, či mám bratov, pretože pohľad Lukáša bol podľa nich vierohodný.“

Zuzana najradšej píše dopoludnia. Na posteli vo svojej izbe. Zapálená sviečka, po pravej ruke káva, ktorá jej zakaždým vychladne. Keď tvorí, neexistuje, roztápa sa v každej jednej postave. A miluje ticho. „Ak niekto okolo mňa prejde alebo zakašle, vyruší ma to a moje myšlienky sa popretŕhajú. Aj preto nedokážem písať na verejnosti či vo vlaku. Cestovanie alebo prechádzka so psom sú však dobré pre inšpiráciu.“ Od napísania po vydanie knihy ubehne asi trištvrte roka, Zuzana zvládne napísať neuveriteľných 350 strán za dva mesiace. Samozrejme, aj vďaka tomu, že sa venuje len tvorbe a do práce nechodí. „Neviem sedieť na dvoch stoličkách, tak mám len príjem z písania kníh. Keby som však chcela bývať vo vlastnom, neutiahnem to,“ pochvaľuje si bývanie s rodičmi v Devínskej Novej Vsi.

Tajná dohoda

Každý rok jedna kniha, každý rok tisícky nápadov a dialógov. Aj k mladej spisovateľke z času na čas zavíta autorská kríza. "Najťažšie je, keď sa zaseknem alebo si prestanem veriť. Nemám špeciálny recept, ako krízu prekonať. Dám si pauzu, a potom sa k písaniu vrátim.“

Shitty first draft – tak anglicky hovoriaci autori nazývajú rukopis, ktorý ešte neprešiel žiadnou úpravou. Aj Zuzana urobí predtým, než knihu pošle do vydavateľstva, veľa opráv. Som extrémne kritická, a preto sa dokážem zbaviť desiatich, dvadsiatich, či dokonca päťdesiatich strán textu. Raz som dokonca vyhodila celú knihu." Najlepším Zuzkiným kritikom je kamarátka, ktorá číta jej rukopisy. Vďaka nej dokonca začala písať. V štrnástich rokoch sa totiž dohodli, že si napíšu knihu pod stromček z prostredia školy. „Mňa to vtedy veľmi chytilo a odvtedy píšem,“ priznáva spisovateľka.

Diárové romány píše málo autorov. V anglicky hovoriacich krajinách sú to Sue Townsendová, C. D. Payne alebo Louise Rennisonová. Zuzana mala už ako tínedžerka blízko ku knihám vo forme denníkov, chýbal jej však príbeh zasadený do slovenských reálií. „Túžila som napísať denník, ktorý by bol vtipný, tajomný, ktorý by aj mňa bavilo čítať. Písala som ho pôvodne pre seba, nikdy som si nemyslela, že by ho mohol niekto vydať. Keď som ho napísala, mala som sedemnásť, vyšiel o štyri roky neskôr,“ hovorí Zuzana, ktorá práve teraz pracuje na piatej časti a o dva roky plánuje vydať poslednú, šiestu.

„Moje postavy zostarnú, budú mať päťdesiat až šesťdesiat rokov. Založia si rodinu, budú mať deti, a tie budú opäť na strednej škole. Nemám ešte ani tridsať, v príbehu predbehnem sama seba, ale verím, že to zvládnem. Denníky určite nebudú prepchaté sexom, drogami alebo aférami dospelých či chorobami. Vyhnem sa im napriek obavám niektorých čitateľov, že kniha, ktorá nemá nič negatívne, bude nudná.“