Foto: Ikar
Mnohým ostali v pamäti jeho herecké kreácie, v ktorých sa prejavil ako vynikajúci komediant. Hĺbkou však dokázal naplniť aj najrozmanitejšie charaktery. Iní zas nikdy nezabudnú na jeho inscenácie so slávnym ochotníckym Z-Divadlom z rodného Zelenča, ktoré svet obdivoval ako vzácne perly a tlieskal, kamkoľvek prišli. Keď vyzrel ako režisérska osobnosť na ochotníckom javisku, dostal odvahu predviesť svoju mágiu aj na profesionálnom javisku.
„Chcem obohatiť paletu slovenského divadla o moju farbu. Ako herec som mal radosť z dobrého výsledku, ale bola to radosť osihotená a tichá. Režisérska radosť je znásobená radosťou všetkých hercov, techniky, zvukárov, osvetľovačov, výtvarníkov,“ vysvetľoval. Najskôr si podmanil „domovské“ Divadlo Andreja Bagara v Nitre, netrvalo však dlho a dobyl aj bratislavské scény. A napokon aj Slovenské národné divadlo. Tento spôsob života mu nesmierne zachutil.
A jeho inscenácia Gounodovej opery Faust a Margaréta bola prelomová. „I keď si šesťdesiatkrát do roka zanadávam, prečo som nezostal hercom, zvyšných tristopäťkrát do roka si vravím, neľutujem, som rád… Ostáva mi len dúfať, že si to myslia a budú myslieť aj moji diváci,“ spomína Jozef Bednárik na stránkach knihy.
Keď v deväťdesiatych rokoch okúsil muzikálový chlebíček, chutili mu už len hudobné predstavenia plné tónov, farieb, tanca a dymu. Evanjelium o Márii, Pokrvní bratia, Jozef a jeho zázračný farebný plášť boli magnetom, ktorý vypredával hľadisko Novej scény. Stvoriteľ novodobého československého muzikálu (ako niektorí Bednárika označovali) onedlho „hviezdil“ aj v Prahe a ďalších českých javiskách. Jeho Dracula dokonca ožil vo viacerých obnovených premiérach.
Divácke zážitky sa so skúsenosťami hereckých partnerov neraz rozchádzajú. Každý, kto s ním aspoň raz spolupracoval, vie, aký bol Jozef Bednárik, keď tvoril. „Divadlo je asi jedna z mála ustanovizní, ktorá napriek zrušeniu nevoľníctva, napriek humanistickým revolúciám a bojom za ľudské práva aj v súčasnosti praktizuje feudálne spôsoby,“ často a rád pripomínal. V úlohe režiséra bol veľmi prísny, servítku si pred ústa nedával a nadávky lietali ako padáčiky púpavy na všetky strany. A bolo mu jedno, či ich adresuje primadone alebo začínajúcemu hercovi.
Andrea Coddington netají, že keď sa pustila do písania knihy o Jozefovi Bednárikovi, nevedela o ňom nič. O to dôkladnejšia bola jej príprava. Okrem toho, že si naštudovala existujúce písomné pramene, získavala cez rozhovory aj osobné poznatky a skúsenosti od desiatok ľudí, ktorí s kontroverzným umelcom spolupracovali, ba aj od rodinných príslušníkov. Dokonca mala možnosť nazrieť aj do denníkov, do ktorých si Bednárik všetko podrobne zapisoval.
Životnú cestu dedinského chlapca, z ktorého sa stal bohémsky mešťan, a neprehliadnuteľného divadelníka, ktorému stačili „tri dosky, dvaja ľudia a jedna vášeň“, zaznamenala chronologicky, poctivo a pútavo. Veľa nielen zo súkromného života sa dozvedia aj tí, ktorých cesty sa s tou Bednárikovou občas pretli. Kniha Jozef Bednárik ponúka nekaždodenný čitateľský zážitok, ktorý nezapadne prachom rovnako ako spomienky na umelca, ktorý miloval život.
