Kapitola 13 – Ópium pravdy
„Môžeme si tykať?“ spýtal sa Muž.
„Bude mi cťou. Som Lukáš.“ Po chvíli z nich tiekol pot a obaja si zvliekli tričká. Muž si všimol na vojakovom chrbte ranu, aké bývajú po transplantácii kože.
„Zranenie v boji?“ spýtal sa Muž.
„Také čosi. Dopadlo to vtedy dobre. Nerád o tom hovorím.“ Na chvíľu sa zamyslel, akoby mu pred očami bežal nepekný film. „Chceš ozaj vedieť, ako tu žijeme?“ Muž prikývol. „Ale je to trochu inak ako vám dnes rozprával plukovník…“
„Predpokladám to. Práve preto by som to rád počul od teba.“
„Som tu už druhý raz. Bol som v prvom slovenskom kontigente v marci 2005. Bolo to dosť euforické obdobie, stavali sme tábor, viedol som stavbu nemocnice, postavili sme vo Fejzabáde školu a ľudia nás celkom brali. Dlho to však netrvalo, útoky mudžahedínov sa stupňovali a začali sa krušné chvíle.“ Na chvíľu sa zamyslel, potiahol si z cigarety a pokračoval. „Bol som rád, že som sa vrátil živý a zdravý. Povedal som si, že nikdy viac Afganistan, ale to vieš, oženil som sa, prišli deti. A peniaze, ktoré som zarábal doma, sa s týmito tu nedajú porovnať. Dal som sa teda nahovoriť aj druhý raz. A tak som v týchto kúpeľoch zasa. Ale čoskoro sa to skončí.“
„V akých kúpeľoch?“
„To vymysleli Nemci. Bad znamená po nemecky kúpele. A my sme vo Fejza – bade. Od kúpeľov to skutočne nemá ďaleko, od rána do večera sa kúpeme v litroch potu. Vlastne celý Afganistan sú pre nás kúpele. Niekedy dosť kruté. Nevieme, načo tu sme. Nevedia to ani naši velitelia a zdá sa, že to nevedia ani politici. Všimol si si dnes na cintoríne nad Fejzabádom tie vraky ruských tankov a diel?“
„Všimol. Bolo dosť pôsobivé vidieť afganské deti hrať sa na vrakoch sovietskej bojovej techniky…“
„Tak ako dopadli Rusi, dopadneme aj my. Táto vojna sa nedá vyhrať. Všetci to vedia, ale nikto to nechce povedať nahlas. Ukázali vám Potemkinovu dedinu. Hlavný tábor ISAF v Kábule a pekne vyzametaný tábor tu. Máte desať percent informácií z toho, čo sa v Afganistane skutočne deje. Veliteľ sa chváli, ako dokonale zabezpečujeme vašu bezpečnosť. He, he… ak by nebol vašu bezpečnosť garantoval miestny kmeňový náčelník, dolapia vás za pol hodiny. Keby nebola dohoda medzi naším veliteľom a miestnym „warlordom“, celý tento tábor neexistuje. Napokon, ani chudákovi prezidentovi Karzajovi neostalo nič iné, ak chcel zabezpečiť mier. Musel nechať navoliť warlordov do parlamentu. Aspoň ich tam má všetkých pekne pokope. A my proti nim akože bojujeme…“
„Vo Fejzabáde som si všimol, že v záhrade policajnej stanice pestovali mak…“
„Veď aj policajti musia z niečoho žiť,“ odvrkol major. „Proti tomu nikto nič nerobí. Za ten čas, čo prebieha údajná protidrogová akcia NATO v Afganistane, zvýšila sa produkcia ópia asi desaťnásobne,“ nervózne odklepol popol z cigarety. Muž postrehol, že fajčia takmer všetci. „Všimol si si, akí sme zraniteľní? Naokolo sú samé kopce a každý z nich je potenciálna raketová základňa. A napriek tomu je tu pokoj.“ Vojak si zložil z čela slnečné okuliare a energicky ich položil na stôl. Muž ich vzal do ruky. „Sú ťažké, majú sklo proti črepinám… Už je priteplo, ešte si jednu dajme a poďme späť do chladničky.“ Dofajčili, vojak si za stolom otvoril druhú plechovku s pivom a položil škatuľku cigariet na stôl. „V živote som nefajčil. Až tu som začal… Našťastie, len cigarety…“
„Chceš povedať, že iní vojaci… hm…holdujú silnejším drogám ako tabak?“
„Priateľu, si v krajine, ktorá je najväčším producentom ópia na svete. Zo všetkých provincií sa ho najviac pestuje v tej, kde sa práve nachádzate. V Badachšane rastie najkvalitnejší mak na svete. Veliteľ vám určite rozprával rozprávku o tom, ako sa dobrí vojaci NATO spolu s vládou v Kábule a provinčnými vládcami snažia nahradiť pestovanie maku pšenicou a ryžou… he – he – he… Prosím ťa! Ak má roľník z hektára maku 1000 dolárov a z hektára obilia dvadsaťkrát menej, ak obilie musí zalievať a hnojiť, doviezť ho do dolín na trhy, pričom mak ti vykúpia rovno spred chatrče, tak čo bude pestovať?“
„Neodpovedal si mi na otázku…“
„Samozrejme, že sa tu berú drogy… Odlúčenosť od domova, cudzie prostredie, neustály stres z možných útokov…“ Major sa odmlčal, premýšľal, či má zmysel pokračovať, ale videl, že Muža jeho spoveď zaujíma. „Vieš, kto je naším najväčším nepriateľom? Žiadny Taliban ani alkaida. Najväčším nepriateľom je nám čas… A keď si chlapci dajú trochu heráku, alebo hašiša, ktorého je tu viac ako chleba, čas beží rýchlejšie…“
„Myslím si, že keby NATO nasadilo satelitnú techniku podobne ako Európska únia nasadzuje satelity na sledovanie pestovania istých druhov porastov, vláda by vedela o každom štvorcovom centimetri makového poľa…,“ povedal Muž.
„Hovoríš to úplne presne. A vieš prečo to nespravia?“ Muž nechápavo krútil hlavou. „Poviem ti prečo. Všetci sme sa spočiatku pýtali, načo sú Amíci v Afganistane. Nie je tu nafta, plyn, zlato, nič čo by stálo za to. Žiadna strategická poloha. Až sme ten rébus rozlúštili. Vážený priateľ,“ upil si riadny dúšok piva. „Máme pocit, že sme tu na to, aby sme zabezpečovali pestovanie a distribúciu ópia.“
„To nehovor ani zo srandy… To sú silné slová.“
„A prečo máme doslova zákaz podniknúť čokoľvek proti pestovateľom a dílerom ópia? Máme rozkaz udržiavať verejný poriadok a do ničoho sa nemiešať. Hovoria tomu status quo. Už len čakáme, kedy budeme chodiť na brigády pomáhať zbierať drogovým dílerom mak a zvážať im ho do dolín na našich obrnených transportéroch! O tom, že miestni drogoví baróni spolupracujú s centrálnou vládou v Afganistane, čvirikajú nielen vrabce, ale sú na to aj dôkazy. V časoch Talibanu bol heroín zakázaný. A teraz, za prítomnosti vojsk USA a NATO, sa ho pestuje ako nikdy predtým. Úžasné. Keby NATO chcelo, nasadí na pár týždňov pred zberom úrody lietadlá, ktoré im to niečím posypú, a je po paráde. Je to neskutočné farizejstvo. Najviac proti pestovaniu drog vyskakujú Američania a Európania, a pritom sme ich najväčšími odberateľmi. Nafta a plyn sú skvelý kšeft, ale s ópiom sa to nedá porovnať. Afganistan je ópium pravdy. Povedz to aj svojmu pánovi ministrovi!”
Muž potichu zašomral. „On to vie.“
„Vie to? A čo na to hovorí?“
„To, čo ty, ja a všetci. Nič.“ Vojak dolial obom pivo. Muž ho spovedal ďalej. „Aká je vlastne tvoja motivácia byť tu?“
Foto: Ikar
„Prežiť, nezblázniť sa a zarobiť peniaze. Iná ani nemôže byť. Tu sa nič viac dosiahnuť nedá. Všetci sa modlíme, aby vláda nerozhodla, že nás pošle na juh do Kandaháru, k Američanom a Kanaďanom. Tam je to husté… tam ide ozaj o krk… Tu to tiež nie je bohviečo, ale chvalabohu nebojuje sa. Nemci sú na tom zo všetkých najlepšie. Najviac tu nenávidia Rusov, Američanov a Angličanov. Rusov a Angličanov, lebo bojovali v minulosti proti Afgancom, Američania sú pre nich novodobí križiaci. A vieš, prečo tu ešte ako – tak znesú Nemcov?“ spýtal sa. Muž pokrčil plecami. „Vedia, že v druhej svetovej vojne bojovali proti Američanom, Angličanom a Rusom…“ Keď videl rozpaky na Mužovej tvári, dodal: “My Slováci máme veľké šťastie, že domáci ani netušia, kto sme. Afganistán je čertovská krajina. Na jej strane stoja všetky sily podzemia. Nedokázali ju položiť na kolená Angličania, dokonca vo dvoch vojnových ťaženiach, ani Rusi a nepodarí sa to ani teraz Američanom. Pardon, NATO. Vieš, kámoš, tí mudžahedíni nie sú žiadni teroristi, ale sú to ľudia, ktorí bránia svoju vlasť a svoju vieru. Nerobia nič iné, len vedú svätú vojnu proti votrelcom. Američania potrebujú nepriateľov, aby mali komu predávať svoje zbrane. Komunisti padli, tak si vymysleli teroristov. Ale teroristi, kámoš, sme my. My sme tu agresori, my sme tu nežiaduci, my tu nemáme čo hľadať. Každý to vie, preto sú všetci naťácki vojaci totálne demotivovaní a demoralizovaní. Jediné, čo ich drží, sú drogy a prachy.“
Viac informácií na www.jozefbanas.sk.
