Foto: Ikar
Ak sa Peteraj hrá so slovom, tak grafik sa hrá s vizuálnymi nápadmi. Mení typ a veľkosť písma, narušuje riadky, vytvára z písmen obrázky. Kto vezme do rúk túto knihu, dostane sa na chvíľu mimo konvencie a vidí iné, než bol zvyknutý. Ako keby vošiel do cirkusu písmeniek. Slovo "nafukovací“ sa napríklad doslova opticky nafukuje, keď sa jeho písmená zväčšujú až po veľké stredné O a potom sa zasa to slovo vyfukuje a jeho písmenká sa zmenšujú.
Takých trikov a hračiek je v texte plno, každá strana je prekvapením. Do toho všetkého vstupujú aj farby a kresby. V takomto vizuálne rozmarnom podaní si potom čitateľ číta Peterajove krátke textíky, ktoré sú aforizmami, kúskami básní, bonmotmi, riekankami a podobnými slovnými jednohubkami. Niektoré sú veselé, iné smutné. Napríklad: Kam bežia čierne mačky, ktoré nám prechádzajú cez cestu? Pokrok je najrafinovanejšia forma spiatočníctva. Niektorých ľudí chápem len za cenu toho, že im absolútne nerozumiem. Keď vznikla prvá hviezda, bola taká krásna, že Stvoriteľ si to chcel zopakovať najmenej miliónkrát… Toľko teda citáty, ale lepšie si ich je čítať priamo v knihe. Možno sa nimi dajú vyriešiť rôzne čertovské situácie, keď človek nevie, čo povedať. Peteraj má v knižke plno riešení, šikovných slov, ktoré ukážu ďalšiu cestu, a jedno aj také, ktoré si môže človek adresovať sebe, aby sa zmieril so skutočnosťou: Kedysi mnou mávali vlastné krídla. Dnes im mávam pre zmenu ja. Alebo: Som len raz. Koľkokrát nie som?
