Text spracovala tak, že je aj čitateľsky príťažlivý a číta sa ako próza. V knižke sú jej vlastné zážitky, poznatky a pocity. Preskúmala ich a delí sa s čitateľom o túto skúsenosť – ako s časom narábať, ako ho uchopiť. Opýtali sme sa jej, ako sa rodila táto knižka? Vrstvila sa alebo vznikla naraz v zrelom veku autorky?
"Jednotlivé eseje sa naozaj vrstvili vo mne niekoľko rokov, fragmenty z nich v priebehu dvoch-troch rokov vychádzali v literárnych časopisoch, myšlienky sa postupne rozvíjali, kľukatili, nadväzovali na seba, prepletali sa, vytvárali siete, v ktorých sa stretávali témy času, pamäti, spomínania, identity. Potom bolo treba nahromadené texty usporiadať podľa toho, ktorá zo spomínaných tém v nich prevažovala, sformovať do celkov, ktoré by sledovali istý oblúk.
Foto: VSSS
Tak vznikli tri eseje tvoriace knižku: esej o potrebe pamäti a rozpamätávania, esej o vrstvení času v histórii každej individuálnej bytosti, ale aj v dejinách menších či väčších spoločenstiev, a napokon esej o čase ľudského života, zameraná najmä na neskoršie životné fázy. No napokon som pri opätovnom čítaní rukopisu zistila, že hoci som aj texty o spomínaných témach rozložila do relatívne samostatných celkov, pokojne by sa mohli vnímať aj ako jedna rozsiahla, takmer tristostranová esej. Témy v tých troch častiach sa totiž aj tak prelínajú, nadväzujú na seba – a ako zvyčajne hovorievam, texty sa mi ,zakruhovávajú‘, takže vrstvenie bolo niekoľkonásobné.“
Preto vraj aj autorka pri hľadaní názvu knižky siahla práve po vrstvení. Zdá sa, že po takejto obsiahlej knižke už má všetky filozofické otázky vyriešené. Je to tak? "Celkom vyriešené, samozrejme, nemám nikdy nič… vždy niečo ostáva, a to je dobre – o čom by som potom už písala? Píšem o tom, čo ma znepokojuje, trápi, hnevá, pri esejach podobne ako pri poviedkach, poetických textoch, ba dokonca aj pri haiku. Možno to znie paradoxne, ale mnohé myšlienky (najmä tie o čase či pamäti) sa mi opakujú v rôznych žánroch a žánrovo veľmi odlišné texty hovoria vlastne o tom istom, hoci celkom iným jazykom. V knižke Načúvam ránu je napríklad haiku: sčerená pamäť/ prekresľovanie kontúr/ dávnych epizód – a to je vlastne stručné povedaný obsah jednej z esejí.“
Farkašová hovorí, že má rada križovatky seba so sebou, že je zaujímavé stretávať sa v sebareflexiách ústiacich do textu, porovnávať svoje dávne podoby. A dodáva, že neraz ide o veľmi rušné, veľmi zložité križovatky. Tie križovatky sú zaujímavé aj pre čitateľa a – ako hovorí autorka – pomáhajú plniť antický odkaz: Poznaj sám seba. Cez novú Farkašovej knižku sa núka taká možnosť každému čitateľovi.
