Kniha týždňa: Rapsódia prízemnosti

26.02.2015 05:00

Rok 2014 by sa dal nazvať rokom Jána, Pavla Vilikovských. Starší z bratov Ján, jeden z našich najvýznamnejších prekladateľov a teoretikov prekladu, vydal fundamentálny opus Shakespeare u nás, dielo sumarizujúce dlhoročnú sústavnú prácu, hodné systematického štúdia a superlatívov kritiky. Pavel, spisovateľ a tiež vynikajúci prekladateľ z angličtiny, mal nezvyčajne úrodný rok: vyšli mu dva romány, preklad skvelého románu Juliana Barnesa Roviny života a ako prvý sa stal dvojnásobným nositeľom našej najvýznamnejšej literárnej ceny Anasoft Litera za dvojnovelu Prvá a posledná láska, vydanú rok predtým.

V poradí druhá minuloročná kniha Príbeh ozajského človeka bola vyznamenaná už pri zrode – v rámci projektu V4 súčasne so slovenským vydaním vyšiel aj český, maďarský a poľský preklad.

Pavel Vilikovský: Príbeh ozajského človeka
Pavel Vilikovský: Príbeh ozajského človeka Autor: Kalligram 2014

No nie sú to krstné mená, čo bratov Vilikovských kvalifikuje na čelo „slovenskej cirkvi literárnej“. Dvojjediného pontifika z nich robí predovšetkým vysoká jazyková kultúra oboch. Pozoruhodná je po celé desaťročia ich literárnych aktivít, ale na pozadí dnešnej všeobecnej jazykovej degradácie priam neoceniteľná. Je pôžitok čítať Jánov literárnovedný text okrem iného vďaka suverenite, s akou naplno, ale s mierou a citom využíva bohatstvo registrov slovenčiny. Tieto danosti majú s Pavlom spoločné. Ján ich nasadil do služby umeleckého prekladu a jeho teoretickej reflexie, zatiaľ čo Pavel svoju skúsenosť z prekladania náročných diel, pre spisovateľa nesmierne užitočnú, zhodnocuje vo vlastnej prozaickej tvorbe. V nej voľnejšie uplatňuje a rozvíja vynikajúce kvality verbálneho umeleckého vyjadrovania.

Pritom ostáva skôr klasicizujúcim konzervatívcom a hoci má potenciál jazykovej a výrazovej kreativity, využíva ho striedmo. Vie stvoriť perly, ktoré sú rozosiate prakticky vo všetkých prózach i v publicistike a zdobia číre toky správneho, presného a pekne dynamicky plynúceho jazyka. A niekedy otvorí jazykovej kreativite stavidlá a vyrobí prozaický klenot, v ktorom sa vyšantí do vôle. Viacerí fanúšikovia Pavla Vilikovského sú nimi práve pre túto zložku jeho tvorby.

Bez rizika názorovej dilemy

Príbeh ozajského človeka Pavla Vilikovského patrí medzi diela postavené na celkovej štylizácii – je to denník, teda písomné rozprávanie v prvej osobe, a čo je podstatné – rozprávač je postava typologicky na hony vzdialená autorovi.

Zaraďuje sa tým k jeho novele z roku 1989 Večne je zelený…, ktorá je dialógom so zamlčaným partnerom, čiže monológom uvraveného starého špióna nejasnej služobnej príslušnosti. Podobného typu je roztomilá novela Silberputzen napísaná pred desiatimi rokmi, vraj nájdený denník prešporského kvintána niekedy zo začiatku 20. storočia. Je to ešte aj textová ilustrácia, alebo kontrapunkt k dobovým kolorovaným pohľadniciam, idylickým obrázkom krásnych mladých pánov, slečiniek a paničiek v melodramatických, frivolných a podobných situáciách v žánri sentimentálneho gýča. Prikrášlený svet predvčerajška, o ktorom vypovedá citlivý pubertiak, prežívajúci jeho neprikrášlenú, nadčasovo ľudskú stránku.

Náš Príbeh ozajského človeka je už z reálneho včerajška, niekde z prvej polovice 70. rokov, z čias normalizácie a konsolidácie socializmu, to znamená z obdobia všestrannej spoločenskej apatie po násilne zarazenom vzopätí v roku 1968. V tej antiromantickej situácii ešte aj pisateľ denníka je úplne „najobyčajskejší“ človek, správca budovy nejakého podnikového riaditeľstva, nevýrazný, jednoduchý, s prízemnými ná­zormi v súlade s (normalizačnými) novinami, len vylepšenými o umiernenú skepsu bez rizika názorovej dilemy alebo konfliktu so svedomím. V prvých dvoch knižkách tohto radu si autor nastavil situáciu a rozprávača tak, že vo Večne zelenom… mohol rozohrať „jazykový karneval“, v Silberputzen zas vyrobiť kvalitnú imitáciu pubertálnej denníkovej výpovede s historickými atribútmi jazyka, myslenia a konvencií. Odstup od rozprávača bol veľký vo viacerých parametroch – sociálnom, historickom, typologickom, mentálnom.

„Ozajského človeka“ si autor nastavil na dištanc len ako osobnosť, typologicky a mentálne, ale generačne je mu blízky (oslavuje „štyriciatku“, takže je asi o 5–10 rokov starší). Musí sa zaobísť bez ostatných efektných ozvláštňujúcich atribútov. Atraktívne stvárnenie ústrednej postavy prostredníctvom jej vlastných denníkových záznamov sťažuje aj jej sivá priemernosť. Tu sa však viac ako predtým uplatnilo Vilikovského umenie, nazvime ho umením textového alebo písomného herectva. Je to viac ako len umenie imitácie – autor-herec sa musí vžiť do vnútra postavy, osvojiť si jej vnímanie, pocitovú sféru, spôsob myslenia a vyjadrovania. Asi najťažšie je to v tomto prípade, keď postave zúfalo chýba nejaká osobitá charakterová črta alebo aj chyba, nejaká špecifická vlastnosť, ktorú by autor mohol vyjadriť výraznejším štylistickým gestom.

Slabá gramatika a štylistika nestačia, také prvoplánové slabiny sa tu využívajú s mierou a účelne na humorné efekty. Ten chlapík nemá ani meno, určite zámerne. (Takže ho teraz pracovne volajme Ozajský.) Vyznačuje sa jedine tuctovou prízemnosťou.

Každý si nájde, na čo sa uraziť

Spomínané parametre osobnosti, ktoré si herec v jeho role musí osvojiť, sú všetky vrátane vyjadrovacích schopností značne limitované. Napriek tomu sa vžil do roly úspešne, hrá/píše hodnoverne, denník pôsobí autenticky, štýlovo čisto. Prízemne. Príbeh je jednoduchý, dráma svojou výstavbou zodpovedajúca klasickým kánonom, ibaže na úrovni Ozajského. Vyvoláva najmä pocit trápnosti pre jeho hlúpu naivnosť, s ktorou sa nechá (pre čitateľa priehľadne) obalamutiť mazanou podnikovou kráskou a vmanipulovať do nerovného súboja s vrchnosťou. Vychádza z neho na hlavu porazený na všetkých frontoch, nepoučený, odhodlaný ďalej posluhovať tej vyššej moci, ktorá ho zomlela. Prízemná tragédia so smutným koncom, bez katarzie.

A predsa sa to číta s chuťou a pôžitkom vďaka Vilikovského jazykovej suverenite, s ktorou vie predviesť štylistické bravúry, napríklad intelektuálny humor aj v prokrustovských výrazových limitoch, teda na vyjadrovacej úrovni chudobného duchom.

Prítomnosť autora v osobných, intímnych aj „úradne tajných“ denníkových záznamoch cítiť z textu ako iróniu. Kritika na ňu poukazovala už v predošlých „ich-erzählung“ novelách, no tam bola aj pre iróniu lepšia pôda. V našom Príbehu… ju vnímame skôr v polohe smutného humoru, ktorý nadľahčuje ťaživo nedôstojný obraz Ozajského. Napokon už názov v troch slovách komplexne vystihuje humorne ironický tón celého diela a naznačuje charakter ústrednej postavy. (Pre mladšie ročníky: v minulom režime to bol notoricky známy titul socialisticko­realistickej vojnovej klasiky, gúgliť môžete aj hlavného hrdinu románu Meresieva/Mare­sieva.) Niektoré podstatné veci o tomto realistickom príbehu so znakmi tragédie, ale podstatou a vyznením frašky nám zostali nedopovedané, napríklad etické otázky alebo mravné posolstvá. Ale to preto, lebo v umení pokladám otázku „ako“ za podstatnejšiu než „čo“, nech je to čokoľvek. A to zase Vilikovský so svojím ostrým kritickým myslením, aj keď s trpkým úsmevom, hovorí veci, ktoré si za klobúk nedáme. Ten malý ozajský konformista je v nejakej podobe v každom z nás. V tejto knihe si každý nájde, na čo sa uraziť. Vilikovského čitatelia sa však neurážajú, ale rozmýšľajú, aj keď to môže bolieť. Chýbajúcu katarziu si tak prežije každý sám.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#kniha týždňa #knižná recenzia #Pavel Vilikovský
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku