Dána ešte nepochovávajme

01.03.2015 05:00

Napísať v poradí dvadsiatu knihu tej istej série, vo frekvencii prakticky každého pol roka, je zodpovednosť. Aj odvaha, samozrejme.

Dominik Dán: Jednou nohou v hrobe
Dominik Dán: Jednou nohou v hrobe Autor: Slovart

Dvadsiatka, to je dosť na sériu krimipríbehov, kde sú hlavnými postavami tí istí detektívi zo slávnej kancelárie 141, z nich prvé husle hrá predovšetkým Richard Krauz, hybný motor vyšetrovacieho tímu. Bude ich vzájomné podpichovanie aj naďalej taká „treskúca sranda“? A čo zápletka alebo dokonca viacero zápletiek? Na začiatku Dánových kníh mnohé zdanlivo nesúvisia, neskôr sa niektoré dejové línie prepletú a menej pozorného občas popletú. V minulej knihe Dánovi už akoby dochádzal dych, niektoré podozrenia, napríklad nevera Krauzovej polovičky po dovolenke v Taliansku (prečo vždy práve Taliansko a nagélovaní chlapíci symbolizujú manželský hriech?), boli banálne klišéovité.

Aj v Jednou nohou v hrobe cítiť, že policajná kartotéka s mrazivými autentickými námetmi z reálnej praxe sa preriedila. Kdeže Červený kapitán, Beštia alebo Uzol, uveriteľné príbehy, z ktorých sálal taký chlad, že mi nedali spať a čítala som ich až do rána!

Čo som si z posledného Dominika Dána zapamätala? Že krajčírskej figuríne sa vraj hovorovo povie „Bobík“. Ďalej, že vražedný nástroj je vhodné strčiť do umývačky riadu, agresívne čistiace prostriedky spoľahlivo zničia všetky stopy. Že nalakované nechty a dohladka oholené končatiny dnes nie sú výsadou žien. A napokon – výchovná pointa – že ak už kradnúť vo veľkom, zmeškala som svoju šancu počas privatizácie. Ak vás aj nechytia bezprostredne počas lúpežného prepadnutia banky, pri míňaní ulúpených peňazí treba mať veľa sebadisciplíny – a nie nezvládnuteľných komplicov.

Hrdinských detektívov akosi čoraz častejšie zrádza telesná schránka. Krauza bolí zub, Chosé má problém s močovými kameňmi, hoci spočiatku to vyzerá minimálne na kvapavku. Váňa zas skolabuje. Napokon, starnú spoločne s čitateľmi, hoci tu ich autor umiestnil do obdobia spred šestnástich rokov. Jedna blogerka príbehu vyčíta, že obrovské luxusné byty s recepciou na prízemí a rýchlovýťahmi, v akom žije módna návrhárka Zora, v deväťdesiatom ôsmom roku podľa všetkého ešte v Našom Meste, čiže v Bratislave, nestavali.

Na začiatku príbehu nie je mŕtvola, ale noha. Noha, ktorú dve rómske deti nájdu na smetisku. Aj preto onen názov knihy. Poslednú kapitolu si však už autor naozaj mohol odpustiť. Paralela s bábikou, ktorú Krauz prisadne dcére v posteli a odpadne jej noha, na mňa pôsobí infantilne. Chápem, že bolo treba vysvetliť titul, ale finále chce elegantnejší nápad.

Napriek tomu, že pri dvadsiatom pokračovaní by skeptický čitateľ autora videl minimálne jednou nohou v spisovateľskom hrobe, ešte ho nepochovávajme. Aj keď už asi ťažko prekoná v minulosti vysoko nastavenú latku.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#detektívka #Dominik Dán #Jednou nohou v hrobe
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku