Foto: Modrý Peter 2014
Pohyb po významových spojoch a súvislostiach, v podstate za ich neprítomnosti v texte (asyntaktickosť, gramatický a vetný redukcionizmus, zúžený výrazový arzenál), sa tu dostáva až na hranicu možností tzv. implicitného písania i čítania. Čitateľ má do činenia s akousi „puzzle“ skladačkou – s prízrakmi nie-zmyslu v pozadí. V ďalšom vývine Rebrovej básnickej reči považujem tento prah za neprekročiteľný.
Seba obídeš (Rebro)
Autor sprostredkovanému materiálu nevtláča pečať vlastnej reflexie, resp. uvedomelej subjektivity. Z akýchsi zvláštnych personálno-ekologických pohnútok sa uchyľuje k „stroboskopu“ slov a zážitkovým impulzom. Syntagma „vždy (si) rád / sa oddám“ (s. 34) túto pozíciu podčiarkuje. „Syntagma“ preto, lebo u Rebra sa otvára aj problém (re)definovania verša ako základnej básnickej jednotky. Vylúčenie väzobných prvkov je také radikálne, že nesprostredkovateľnosť zážitkových svetov sa, paradoxne, stáva implicitným posolstvom jeho poézie. Ba dalo by sa povedať, že v snahe vyhnúť sa stereotypizácii („v postoji zaliaty“, s. 49, alebo „píšu na čo nedočiahnu“, s. 50) je ochotný riskovať aj stratu vlastnej významovej kontextualizácie.
Vivisekcia tela metafory (Mila Haugová)
Na tieto postupy sa však možno pozerať aj inakšie. Z básnického „stenografického“ záznamu vystupujú významy, ktoré treba rozlúštiť ich prečítaním „na reze živého“. Básnik predvádza čosi ako „vivisekciu“ slova i života v jednom. Zisťujeme, že ostré vnemy, hoci „agresie“, akoby prichádzali zvonka, prestupujúc pomyselnú čiaru/líniu protagonistovho tela i súkromia, zatiaľ čo zmäkčujúce „impresie“, ba dokonca vyznania alebo náznaky (seba)odhalenia súvisia s domestifikovaným rozmerom sveta a odohrávajú sa skôr vnútri, pod rúškom spočiatku zahmlených identít. Tu sa začína vynárať základný konflikt Rebrovej poézie: ohrozenosť (svetom) a súčasne primknutie k súkromiu s jeho intímnymi významami. Prechodových možností je málo, viac-menej platí len „buď-alebo“: prijatie – neprijatie, spútanie – sloboda. Poslednou možnosťou je únik z existenciálne vyhrotenej situácie: „stiahni sa do bezpečia“ (s. 12), „na stenu sa premietol / aby unikol“ (s. 22) atď.
Do tohto, ešte vždy neurčitého sémantického rozvrhu zapadá aj výrazná „telesnosť“ Rebrovho písania. Vnemové či pocitové referencie lyrického Ja sa síce miestami dostávajú až do polohy obsesívnych introspekcií, voyerskej (samo)cenzúry či úzkostlivo detailnej (an)estetiky, no telo je a ostáva najmä „múdrym“ telom, nástrojom „videnia“ aj „vedenia“. Rovnako je však objektom/subjektom prestrojení, rolových hier, disciplinovania, inštrumentácie (motívy z oblasti medicíny) alebo – chátrania a úpadku. Opakovaný motív tváre tieto rozsahy Rebrovej poézie iba podčiarkuje.
Podobný spôsob „zapisovania dejov“ takmer vždy ohlasuje identifikačné procesy alebo ich problematizáciu – hoci len v podobe nutkavého sebaskúmania. Je tiež najspoľahlivejšou únikovou bázou pred komplexnejšími kultúrnymi a spoločenskými významami, ktoré tiahnu k abstraktnejším alebo symbolickým polohám a majú dlhšiu, pevnejšiu, často i kanonizujúcu platnosť. Rebro sa týchto „vyšších celkov“ síce dotýka, no len z odvrátenej strany foucaultovských „mocenských praxí“. Navyše, pracuje s nimi v ich neprítomnosti; vo svojej poézii ich priamo neoznačí. Namiesto toho nastupujú prepracované spôsoby ochrany pred nimi. Pocitovo „predĺžené“ telo sa stáva detektorom, zmysly signalizujú nemožnosť „prechodu cez prekážku“ tam, kde represia vystupuje ako norma. Nielen priškrtený hlas, ale aj priškrtené písanie môže byť znakom osobného diskomfortu, (pocitu) ohrozenia, keď našu vlastnú normalitu určujú „tí zvonka“, samozvaní dobrodinci.
Kultúrna identifikácia – a stigma – Rebrovho lyrického Ja sa však prejavuje aj drastickejšie: výskytom (samo)príkazov, neustálym preverovaním seba samého z pohľadu iných. Dikcii celku dominuje 2. osoba singuláru (tzv. sebaoslovenie), u Rebra sa však objavuje v nezvyčajnej konštelácii, rozkazovacím spôsobom: obchádzaj, starni, nevystúp, (ne)dýchaj…, či konkrétnejšie: „vlož sa do priebehu // nechaj“ (s. 43), „dýchaj, keď si nad vodou“ (s. 52), „stredom sa / prešmykni // nesleduj uzáver / nasleduj hmotu“ (s. 53) atď. Občas sa modus imperatívnej samoreči presídli aj do neurčitkovej polohy básnického prehovoru. Takto artikulovaná poézia akoby mala pôsobiť preventívne. Je nielen akýmsi manuálom lyrického Ja, ale aj „zbierkou (samo)zariekaní“, ktoré akoby mu dodávali odvahu prejavovať sa, konať, byť sebou, zúčastňovať sa spoločenských či intímnych mocenských hier a rituálov, a tiež prelamovali jeho plachosť i neistotu: „nanovo prekreslený // obrys // neistého“ (15), „prežiješ skon / seba // obídeš“ (30).
„Telo nestvoríš“ (Rebro)
Na otázku, odkiaľ táto neistota vyviera, zrejme odpovedajú záverečné, eroticky uvoľnenejšie básne, ktoré konkretizujú latentné významy zbierky. Básnický „coming out“ Dereka Rebra je zaiste aj jeho osobným úspechom. Partnerská láska medzi ním a ním sa z jeho veršov ohlasuje iba v náznaku, no čitateľne. Naraziť však môžeme aj na explicitnejšie miesta: „som svoj v tebe / si svoj vo mne“ (s. 67), alebo záväznejšie vyznania, asociujúce s názvom zbierky: „zakaždým spolu // ako tieň s pľúcami“ (s. 75).
Je nepochybné, že (dlho) skrývaná vášeň tela, ktoré „nestvoríš“ (s. 33), zaiste aj autorova komplexnejšia senzibilita a reflexia tejto poézii vtlačili pečať: vrúcnu odmeranosť, kontrolovanú vitalitu, výrazovú subverzívnosť, kulturalitu na rube veľkých symbolických celkov. V zbierke nachádzame viaceré ohlasy vnútorných i vonkajších sporov: „v poli boj“ (s. 20), „polemika s brehom“ (s. 28) – nie s bohom!, atď. Pomocou prerývaného sledu zmyslových impresií vyviazaných z celku autor dosahuje (pre seba) nezraňujúcu úroveň pohybu „dňom za dňom“ (s. 62), možnosť pobývania vo svete, ktorý dokáže svojej obeti skočiť po krku. To, čo Rebro ako vedec a publicista inde inteligentne tematizuje, Rebro básnik podáva v celej obludnosti vynútených individuálnych vzopätí i obiet „neviditeľnému nepriateľovi“ – spolu-človeku.
Dalo by sa teda povedať: koľko vypustených súvislostí a vybielených miest v tejto poézii nachádzame, toľko podozrenia, dokonca usvedčenia z netolerantnosti (nás ako heterosexuálnej väčšiny) absolvujeme. A tento pomer je do očí bijúci. Je na nás, do akého druhu dialógu s takto rozohraným posolstvom vstúpime a akú hodnotu mu pripíšeme.
Básnik si očividne želá ostať na okraji tohto kultúrneho (náboženského, politického, pseudovedeckého…) sporu. Jeho vlastná múdrosť mu totižto radí: „vyšplháš po uzol // vstrebaj tvár / zmier sa s krokmi za sebou // motýle existujú / nešteklia // každá kukla ukrýva // zistíš / prehupneš sa“ (s. 64).
