Foto: Artforum
Čaro tohto minimalistického filozoficko-esejistického diela spočíva v tom, ako je napísané (v poetickosti a v jazyku je príbuzné napríklad s románom Jany Beňovej Plán odprevádzania). Zároveň však obnažuje občianske otázky. Ich provokatívnosť môže u čitateľa vyústiť do pokojného prístavu relativizujúceho myslenia (akákoľvek politická angažovanosť v súčasnosti nemá zmysel a kniha to príbehom i filozoficky potvrdzuje) alebo do akéhosi stavu vzdoru, keď polemizujeme nielen s hrdinami Babkovovej knihy, ale možno aj zaskočení sami sebou zrazu dostaneme chuť sa angažovať: za lepší systém, proti korupcii, za hodnoty občianskej spoločnosti.
Päťdesiatnik Ihar Babkov je vo svojej krajine uznávaným autorom niekoľkých románov a zbierok poézie, esejí, filozofických diel. Patrí k výrazným talentom východoeurópskej literatúry, získal niekoľko medzinárodných ocenení. Povolaním je vysokoškolský pedagóg, venuje sa filozofii. Hovorí o sebe, že je ľavicovým budhistom.
Dobrá káva v slušnej spoločnosti
Na minútku, v origináli „na chvíľočku“, človek vidí sám seba takého, aký v skutočnosti je, svet, aký je, a zmieri sa s tým. Zmyslom života sa preňho stáva cesta: za poznaním, za dobrom, za Svetlom, práve za onou extatickou a zároveň upokojujúcou chvíľočkou zážitku jasnej mysle. Román Minútka. Tri príbehy tak môže byť meditáciou, bránou do nepoznaných stavov duše, ale aj bránou do kultúry a k literatúre, o ktorej sa u nás veľa nevie. Škoda.
Veľa o tamojších reáliách sa nedozvieme ani z Minútky. Dozvieme sa však veľa o stave mysle intelektuálov a umelcov a dedukovane aj niečo o histórii i súčasnosti Bieloruska. A niečo podobné žijeme aj my, spoludedičia sovietskeho impéria.
Časť sa odráža v celku a celok v každom detaile. Už v prvej vete románu je zhrnuté jeho „posolstvo“: „Francišak rád hovorieval, že sa narodil v tomto čase a na tomto mieste iba preto, aby okúsil dobrú kávu v slušnej spoločnosti.“
Babkov to ďalej trochu rozvíja: „Pravda, nebolo jasné, či žartuje, alebo hovorí vážne: intonácia, ktorou túto vetičku vyslovoval, sa výrazne menila v závislosti od dennej hodiny, ročného obdobia, miesta a tiež od množstva vypitého koňaku.“ K doterajšiemu minimalizmu autor primieša ideovú príchuť: „Ticho a mámivo mohla znieť vo farebnej nádhere jesenného súmraku. Mohla znieť i zúfalo, ako telefonát na záchranku. A mohla znieť aj ako suché konštatovanie: áno, v ére nezvratnej degradácie sveta, vo veku kalijugy, sa naozaj nedá robiť nič iné, iba prísť do kaviarne a objednať si túto šálku hustého temno-aromatického nápoja. A potom dlho sedieť, pozerať kamsi do neznáma a prevŕtavať pohľadom steny a veky.“ Postmoderné básnické priblíženie sa ku „kalijuge“, temnému obdobiu alebo veku železnému, keď sú ľudia najhlbšie ponorení do hmotnej stránky sveta a do zmyslových vnemov, keď spojenie s centrom vnútorného Svetla (duchovných hodnôt) je narušené. Človek sa cíti ako v bludisku, z ktorého nevie von. Existuje len jedna cesta: návrat k Svetlu v sebe samom, k božskému Ja.
Úvodná kapitolka sa uzatvára úvahou s nádychom absurdnosti, zároveň odľahčuje filozofickosť predchádzajúceho odseku: „Nebolo jasné ani to, čo znamená ,slušná spoločnosť‘: všetci vedeli, že Francišak pije kávu rád osamote.“
Niet za čo bojovať?
Výrok a jeho následná esejisticko-filozofická, poetická analýza. Autor pracuje touto metódou v celom románe. Je to aj metóda hudobná, rozohrávanie motívov a pohrávanie sa s nimi. V mozaike úvah, spomienok či asociácií sa napokon vynárajú aj kontúry akéhosi príbehu, ktorý však vyviera cez hlavné postavy a ich emócie, cez ich duševný svet. Historik Bahdan, pesničkárka Eva Daminika, básnik, sinológ a anarchista Francišak a priateľ rozprávač, podľa všetkého tiež z umeleckých kruhov, rozprávač s prvkami, ktoré sa javia autobiografické, čomu však netreba príliš dôverovať.
Postavy spája láska k poznaniu a umeniu, k bieloruštine, odpor voči totalite. Na chvíľočku sa stávajú hrdinami revolučného a obrodného hnutia, pádu komunizmu a konca nadvlády ruštiny (roky 1991 – 1994), aby sa o dvadsať rokov neskôr utiekali do kaviarne Minútka s poznaním, že dnes už niet za čo bojovať. Odráža sa v tom poučenie z vývoja v Bielorusku, ale aj v iných postsocialistických krajinách, kde umenie, kultúra či vzdelanosť sú na okraji spoločnosti. Odráža sa v tom aj poznanie západnej demokracie s jej orientáciou na konzum a materiálne hodnoty, kde mnohé sa deje podľa kalkulov, manipulatívnych schém a módnych trendov. Táto relativizácia zmien a pokroku je najprovokatívnejším odkazom Babkovovej knihy.
V románe sa vynárajú len dve reálne situácie či línie: príhoda z minulosti, v internáte, kde sa náhodne a zároveň osudovo stretnú Bahdan, Francišak a Eva Daminika; Bahdan, ktorý hľadal únik po roznesení protirežimových letákov, Eva Daminika, ktorá bola práve na odchode z čejsi oslavy narodenín, a Francišak, ktorý sa proste v danom okamihu materializoval na chodbe s dvoma litrami madeiry a s kľúčom od leninskej izby, po našom izby revolučných tradícií.
Premýšľať a hľadať
Druhú, „súčasnú“ líniu predstavuje Bahdanov únik od reálneho sveta a politiky. Ako hlavný komunikačný stratég sa pred voľbami utiahne do lesov na ostrov v jazere, aby tu znovu nabral sily. (Človek je ostrovom samým pre seba?) Pobyt v prírode sa mu zapáči: najprv si ho predĺži o týždeň a vykašle sa na voľby, potom stratí chodník cez močiare, ktorým sa na ostrov dostal; asi stúpli spodné vody. Bahdan musí čakať na príchod nejakých ľudí k jazeru, zatiaľ si číta knihu, ktorú mu daroval Francišak, Putovanie na západ, klasický čínsky román zo 16. storočia, ktorý má viac ako tisíc strán, možno 1 500.
Bahdan sa dosiaľ v ňom dostal s prestávkami po prvú päťstovku, potom zabudol, čo čítal, a musel začať odznova. V románe sa mních Xuang-zang vydá na cestu na západ, aby našiel a priniesol budhistické sútry pravej múdrosti. Sprevádza ho kráľ opíc Sun Wukong, kniha je kronikou ich dobrodružnej výpravy a zároveň spoločenskou satirou.
Aj toto je jedna z paralel, ktorou Babkov odkazuje na naše „putovanie na západ“. Ľudia prichádzajú k jazeru až po niekoľkých týždňoch; v Bahdanovom živote nastáva obrat. Zdá sa, že nikto neverí jeho jazernej historke. Všetci si myslia, že to vzdal. Niečo pravdy na tom je: Bahdan sa uchýlil na ostrov frustrovaný okrem iného aj ustavičnými prehrami s Lukašenkovým režimom, no svoj politický koniec si určite takto nepredstavoval.
Tieto dve reálne situácie (realistické písanie Babkovovi tiež ide vynikajúco, v románe je osviežujúce) stačia autorovi na to, aby vtiahol čitateľa do svojho magického rozprávania o skepse súčasného bieloruského intelektuála. Z môjho pohľadu sa táto esteticky príťažlivá skepsa, podporená kvalitným prekladom, javí ako príliš filozofická a relativizujúca zoči-voči Lukašenkovej posttotalite, kde ešte aj bieloruština je zámerne potlačovaná, ale zároveň Babkovov román hovorí veľmi veľa aj o nás.
Nemusíme súhlasiť s predstavou, že intelektuál či umelec sa nevyhnutne v súčasnom svete uchyľuje do vnútornej emigrácie (teda v bývalom socbloku znovu), nemusíme už vôbec súhlasiť s tým, že dnes niet za čo bojovať, ale autor nás prinúti o tom premýšľať, hľadať argumenty a vlastné postoje. Vzbudí záujem o svet, v ktorom žije, a o jeho kultúru. Minútka je pozvanie k sebe samému.
