Michel Houellebecq: Hovorte jednoducho pravdu

Medzi vznikom esejistických a publicistických textov Michela Houellebecqa (1958) a ich slovenským vydaním Zostať nažive a iné texty v preklade Ane Ostrihoňovej (Inaque, 2014) uplynulo viac-menej dvadsať rokov, ale úvahám, glosám a margináliám tohto svojského dediča francúzskych moralistov 17. a 18. storočia to neubralo na presvedčivosti ani na aktuálnosti. Naopak, načrtnuté či skúmané javy sa medzitým stali súčasťou nášho života a v celosvetovom rámci sa vyhrotili.

23.03.2015 12:00
debata
Michel Houellebecq: Zostať nažive a iné texty,... Foto: Inaque 2014
Michael Houellebecq Zostat nazive Michel Houellebecq: Zostať nažive a iné texty, Inaque 2014

Iskrivá mrazivá presnosť v bezútešnosti a zmysel pre paradox charakterizuje tieto Houellebecqove poznámky na okraj, čiže na margo súčasného sveta. Medzi konštatovaním faktov a ironickými až sarkastickými radami do zlého počasia, medzi triezvosťou opisov, nevylučujúcou zadržiavané zúfalstvo, a nezadržateľne presakujúcim čiernym humorom vedie neistá deliaca čiara, vlastne ani tá nie, veď Houellebecq s virtuozitou akrobata a so sústredením zaklínača hadov plynulo prechádza z jednej roviny do druhej. Ako v románoch aj tu odkrýva „stroj spoločnosti“, najmä súkolesia, ktoré zdanlivo prispievajú k jej fungovaniu, no fakticky ju postrkujú na chvost budúcnosti, čiže tam, kde sa končí „priemyselná éra v Európe“, ako sa dočítame aj v Mape a území (2010, slov. 2011).

Pohľad sociológa sa spája s pohľadom entomológa, odstup pozorovateľa s vášňou vizionára. A Houellebecq vidí, to sa mu nedá uprieť! Skladačka záberov zo zglobalizovaného, zinformatizovaného a skonzumneného sveta pripomína postmoderné Desatoro v kombinácii s turistickým sprievodcom alebo návod na použitie – návod na prežitie, návod na život. Raz sa prihovára milovníkovi osláv (Slávnosť), inokedy milovníkovi poézie, ako v prvej veľkej eseji Zostať nažive (1991) s podtitulom Manuál, podľa ktorej sa nazýva celý výber. Príručka pre začínajúcich básnikov aj pokročilých čitateľov nás (spôsobom hodným Isidora Ducassa) uvádza do sveta, ktorého počiatok je v utrpení, preto „prvým poetickým krokom je vrátiť sa k počiatku“, rozumej „k utrpeniu“.

Tézy a príklady. Poézia, čiže „kričať krajšie“, stať sa básnikom (spisovateľom, umelcom), čiže „odnaučiť sa žiť“. Veru, to vedel už Proust. Hlboký odpor k životu ako nevyhnutnosť pri „akejkoľvek skutočnej umeleckej tvorbe“. Vývin básnických foriem ako evolúcia zvierat. Písanie básní nie ako „práca“, ale ako „bremeno“. Utrpenie ako večný zdroj.Ozdravujúci sarkazmus pre silné nátury!

Za akú cenu?

Skazenosť človeka – skaza ľudstva? Stereotypy, modely, vzory. Reklama. Tá predovšetkým. Ich priehľadnosť. Udržať krok. Nielen trhové hospodárstvo, ale „trhová spoločnosť“ so všetkými dôsledkami!

Zostať nažive – ibaže za akú cenu? Velebený i zatracovaný autor šiestich monumentálnych románov si vyslúžil povesť proroka aj provokatéra (najmä záverom Platformy, 2001, a najnovšie románom Podrobenie, ako aj rozhovorom o ňom pre satirický týždenník Charlie Hebdo tesne pred januárovým atentátom v Paríži). Niekedy veru býva nespravodlivý – a s akou rozkošou či jednoducho zveličuje a pritvrdzuje, teda pokúša a podkušuje.

Chválu nemého filmu, ako znie podtitul glosy Stratený pohľad (1993), a ním odkrývanej „podstaty vnímania sveta a jeho pohybov“, v stati so zvukomalebným názvom Jacques Prévert je chuj (1992) umocňuje vyhlásením, že „francúzska kinematografia sa v skutočnosti nikdy nespamätala z nástupu zvukového filmu, na zvuk aj umrie a nebude to žiadna strata“. Jeho rozhorčenie nad filmovým scenáristom a najmä básnikom, kedysi veľmi obľúbeným a vydávaným aj u nás, vyviera z alergie na Prévertovo apriórne či schematické voľnomyšlienkarstvo (popri tom sa ujde aj šansoniérovi Brassensovi, aj Borisovi Vianovi, ba aj Baudelairovi za negatívny vzťah k meštiakom…), a predovšetkým z alergie na ľahkosť (chápanú len ako povrchnosť), s akou sa Prévertovi darilo v poézii aj vo filme.

Pravý dôvod je však podľa mňa inde, uvedený len akoby mimochodom. Je ním fakt, že v rokoch „odporného poetického realizmu“, z ktorého si Prévert „spravil hlavnú živnosť“ a ktorý vo francúzskej kinematografii „naďalej robí škody“, nikomu nezišlo na um nakrútiť film podľa scenára – Antonina Artauda! Génius na hrane šialenstva kontra nezaslúžene populárny „veršikár“ samé klišé! Ešteže za „veľkého tvorcu klišé“ Houellebecq pokladá aj – napríklad – Balzaca, čo je vraj nevyhnutné u autora „takej šírky a rozsahu!“ (Metropolitná komédia v Time out).

Obrazy nového sveta

Utrpenie jednotlivca kedysi vyvieralo z rozporu medzi realitou a nedosiahnuteľným ideálom, dnes vyviera z uniformizácie „ideálu“ a priam spoločenskej povinnosti „dosiahnuť“ ho v masovom rozsahu. Rozpor sa nenosí. Máme my iné starosti a radosti, keďže „mäso sveta sa nahrádza jeho digitalizovaným obrazom“, „bytie vecí vytláčajú grafy“ a „spoločnosť, ktorá dosiahla istý stupeň prehriatia… je neschopná vyprodukovať význam, všetku energiu spotrebúvajú informačné opisy jej neistých variácií“.

Toľko autor v Prístupoch k rozvratu (1997), druhej veľkej eseji na tému súčasnosti od „priesvitnej“ architektúry cez police hypermarketov (aj spoločenské) po cunami digitálnej a počítačovej techniky. Vážno-smiešnym mapovaním tohto nového sveta akoby Houellebecq nadväzoval na parodickú a grotesknú vervu o generáciu staršieho Georgea Pereca, ktorý čerpal poučenie o mýtoch a mytológiách konzumnej spoločnosti aj z Rolanda Bartha. Vzhľadom na rok vzniku eseje sa Houellebecqom predostretá možnosť „chladnej revolúcie“ jednotlivca – nájsť si k svetu „estetický postoj“, čiže „urobiť pár krokov iným smerom“ ako ostatní, alebo sa „na niekoľko sekúnd zastaviť“, dá pokladať za vtedy ešte reálny, i keď efemérny happy-end…

Vejár dneška spestrujú pseudoaktuality pod súborným anglickým názvom Time out – salón erotického filmu, festival románovej prvotiny, nemeckí penzisti v španielskom „gete“, „dovolenkoví animátori“ a problém odchodu do penzie, stav demokracie vo Francúzsku v súvislosti so zavedením eura bez referenda a s bašovaním komunistov v Calais či strach z klonovania, najmä ak ide o bojovníčky za svet bez mužov, a takisto znepokojujúce správy o krátkych dejinách života na Marse…

Popri tom všetkom úvahy o literatúre a jej výhľadoch. Úvahy aj povzbudivé, veď literatúra „je v skutočnosti jediným konceptuálnym umením“ a vie „absorbovať a stráviť nekonečné množstvo posmeškov a humoru“. No ako sa to vezme! Houellebecq a realista! Rovnako by sme mohli povedať aj „romantik“! (Parafrázujem autorove slová o Balzacovi.)

Najmä však ten, kto nám hneď v prvej eseji – v jej litanickej časti s názvom Udrieť tam, kde to bolí – radí: „O všetkom, na čom vám záleží, hovorte jednoducho pravdu…“

Škoda len, že túto pravdu, čiže presnosť francúzskeho originálu v slovenskom preklade deformujú niektoré nepresnosti, zväčša doslovnosti („forma je v súlade so základom“ namiesto s „obsahom“, „primitívne národy“ namiesto „prírodné“, „funkcionári“ namiesto „štátni úradníci“ či „stĺporadie v Burene, v záhradách kráľovského paláca“, rozumej nainštalované umelecké dielo, nízke stĺpiky Paula Burena v parku Palais Royal v centre Paríža, a iné).

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha týždňa #Michel Houellebecq #Zostať na žive a iné texty