Kornel Földvári - jediný svojho druhu

26.03.2015 17:05
kornel Földvári
Kornel Földvári zomrel vo veku 83 rokov. Autor: ,

Spisovateľ, publicista, literárny a výtvarný kritik, teoretik humoru aj prekladateľ. A tiež knihomoľ, milovník detektívok a kovbojok, znalec karikatúry, zošľachťovateľ divadelných bulletinov... Tým všetkým bol Kornel Földvári. Vo štvrtok 26. marca ráno zasiahla nielen svet slovenskej literatúry ďalšia smutná správa. Kornel Földvári zomrel vo veku 83 rokov.

Spisovateľ, publicista, literárny a výtvarný kritik, teoretik humoru aj prekladateľ. A tiež knihomoľ, milovník detektívok a kovbojok, znalec karikatúry, zošľachťovateľ divadelných bulletinov… Tým všetkým bol Kornel Földvári. Vo štvrtok 26. marca ráno zasiahla nielen svet slovenskej literatúry ďalšia smutná správa. Kornel Földvári zomrel vo veku 83 rokov.

„Široký register Földváriho tvorivých záujmov vzbudzuje na prvý pohľad dojem dekoncentrácie až chaosu. Len málo autorov je otvorených takému množstvu umeleckých faktov. Pri pozornejšom zvažovaní sa však dá určiť čosi ako ich spoločný menovateľ. Možno ho nájsť v humore,“ píše v úvode knihy o Földvárim, ktorú vlani vydal Divadelný ústav, literárny vedec Vladimír Petrík. A dodáva aj citát Júliusa Satinského „Kornel bol veľmi veselý a svojím smiechom nás vždy všetkých nakazil.“

Pozitívne napätie

„Teória nikdy nebola mojou túžbou, skôr literárna kritika, živý polemický žáner,“ povedal Földvári v rovnakej knihe v rozhovore s Tinou Čornou. „Myslím, že to, čo a ako píšem – nazval by som to pomocne čosi ako eseje – vychádza z toho, že naozaj nie som vedec. Ak to nevyznie príliš neskromne, som skôr beletrista. Fakt je, že sa usilujem vystihnúť, čo si myslím o tej-ktorej veci. A nie som priateľ vedeckého štýlu, ktorý všetko ,rozcupuje' a zmení na poučky. Základom kritiky je vlastný názor. Ak má čitateľ iný, aspoň vznikne isté pozitívne napätie.“

Trenčiansky rodák Földvári študoval v rokoch 1950 – 1953 slovenský jazyk a literárnu vedu. Školu dokončil až neskôr popri zamestnaní – z Filozofickej fakulty ho totiž vylúčili pre zlý kádrový profil (otec bol klenotník) a poslali ho „zrastať s robotníckou triedou“ na základnú vojenskú službu do Pomocného technického práporu (PTP).

Na toto obdobie pôsobenia medzi takzvanými čiernymi barónmi spomína v knihe … až pod čiernu zem, ktorá mu vyšla vlani. "Už som pochopil, že my, vyvrheli, nemáme nárok na fair play. … moja prítomnosť v šachte výrazne porušuje medzinárodné predpisy. Podľa nich totiž… smel sfárať len držiteľ okuliarov maximum do troch dioptrií. Na ľavom oku som mal osem a pravé bolo len o trochu lepšie, … ale tajná inštrukcia ma automaticky zaraďovala … čo najhlbšie od slušných ľudí.“

Kádrový prípad riaditeľom

Od roku 1956 pôsobil Földvári v redakcii časopisu Kultúrny život, kam sa dostal zásluhou Ladislava Mňačka a venoval sa v ňom najmä literatúre. V Kultúrnom živote zostal až do jeho zániku v roku 1968. V rokoch 1969 a 1970 sa stihol nakrátko stať riaditeľom a dramaturgom bratislavského Divadla na korze.

Riaditeľom divadla sa stal vlastne náhodou. Spýtal sa Milana Lasicu, či by sa u nich v divadle niečo nenašlo a ten mu sľúbil, že sa popýta a o dva týždne prišiel s ponukou, že potrebujú riaditeľa. „Bral som to ako vtip. Mňa, kádrový prípad a za riaditeľa? Tak sme si začali robiť žarty – s Milanom sme sa dohodli, že mu zvýšim plat o päťdesiat korún, aby bolo jasné, že je lepší herec ako Satinský,“ spomínal Földvári v rozhovore s Tinou Čornou.

S nástupom normalizácie však divadlo skončilo a Földvári sa na dve desaťročia ocitol v pozícii obchodného referenta Slovenskej literárnej agentúry LITA: Po revolúcii bol od roku 1990 až do volieb v roku 1992 prvým námestníkom Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Po odchode z ministerstva sa vrátil do divadla ako dramaturg bratislavského Štúdia S, kam ho prizval Milan Lasica.

Recenzie, doslovy, glosy či články venované tvorbe Lasicu a Satinského predstavil Földvári v súbornom diele Svet pre dvoch. O Lasicovi a Satinskom (2004). Knižne debutoval ešte v roku 1963, keď pod pseudonymom Miroslav Kostka vydal zbierku humorných poviedok Netypické príbehy. Tá bola na dlhé roky jeho jedinou knihou. Počas normalizácie mal totiž dištanc, hoci v roku 1987 sa pod pseudonymom Karol Miškovič podpísal pod monografiu o výtvarníkovi Dušanovi Polakovičovi.

Jedným slovom fenomén

Po revolúcii vyšla Földvárimu zbierka Príbehy z naftalínu, s podtitulom Humoresky 1963 – 1977. Vydal tiež dve knihy venované kreslenému humoru – Päťadvadsať. Kniha o slovenskej karikatúre (2005) a O karikatúre (2006). Je tiež autorom knihy O detektívke, v ktorej sa venuje pravidlám a autorom detektívnych románov, pričom nezabúda ani na domácich tvorcov.

Földvári sa od polovice 50. rokov venoval aj prekladu. Jeho texty vychádzali vo viacerých periodikách, po revolúcii svojimi stĺpčekmi prispieval aj do Pravdy. "Ak by sme chceli globálne charakterizovať osobnosť Kornela Földváriho, mohli by sme použiť výraz fenomén.

Kritik a literárny historik Štefan Drug, spolužiak Kornela Földváriho z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, ním vyzdobil obsiahlu jubilejnú stať k Földváriho sedemdesiatke, keď ju nazval Fenomén Földvári,“ píše literárny vedec Vladimír Petrík. „V čom spočíva výnimočnosť Kornela Földváriho? Iste aj v jeho životných osudoch, ktoré ho formovali, ale najmä v jeho rozmanitých aktivitách, rozhľade, tvorivosti, osobnostných kvalitách. Väčšinu aktívneho života prežil v reálnom socializme a väčšinu života bol s ním v spore. Socialistický režim mu viackrát skomplikoval život, ale nezlomil ho, ani z neho neurobil mizantropa. Naopak, napriek všetkému zachoval si optimizmus a vnútornú slobodu.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#spisovateľ #Kornel Földvári #publicista #literárny a výtvarný kritik #teoretik humoru
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk