Básnik, ktorému smrť šila oblek

Vo veku 83 rokov zomrel švédsky nositeľ Nobelovej ceny za literatúru z roku 2011, švédsky básnik Tomas Tranströmer.

30.03.2015 11:46
Tomas Tranströmer Foto: ,
Básnik Tomas Tranströmer pri preberaní Nobelovej ceny za literatúru od švédskeho kráľa Karola XVI. Gustáva.
debata

Prostred života stane sa, že príde

smrť a vezme ti miery. Život ide

ďalej – zabudneš na návštevu. Oblek

však v tichu šijú.

Tie verše si pamätá takmer každý čitateľ básní Tomasa Tranströmera, miláčika Švédov, a v týchto dňoch, bezprostredne po jeho odchode medzi velikánov svetovej poézie, patria k najcitovanejším vo švédskych médiách a na sociálnych sieťach.

Smrť si prišla s ušitým oblekom po 83-ročného, takmer úplne ochrnutého básnika, ale miery mu brala dávno. Prvý raz ako štyridsiatnikovi, keď pri autonehode na diaľnici (V ten februárový večer som sa tu takmer zabil. / Auto sa v poľadovici kĺzalo bokom na / nesprávnu stranu hradskej) sa ocitol "v zemi nikoho medzi životom a smrťou“, a druhý raz koncom roku 1990, keď po mozgovej príhode ochrnul na pol tela a stratil schopnosť reči. Odišiel básnik, ktorý "presvetlenými obrazmi“ a metaforami s vybrúsenými plôškami diamantu otvoril státisícom ľudí na všetkých kontinentoch oči pre krásy i bolesti tohto sveta. Ak meno Rilke bolo takmer storočie synonymom poézie, odteraz ním určite na desiatky rokov bude slovo Tranströmer.

Tomas Tranströmer, ktorého čitatelia takmer dvadsať rokov čakali na chvíľu, keď mu švédska akadémia udelí Nobelovu cenu, a ktorý sa z nej mohol tešiť iba tri roky, kým naposledy vydýchol, stihol napísať 170 básní, jednu dlhú poému, asi 100 trojveršových haiku a spomienky zo svojho detstva. Napriek tomu takmer v každej jeho básni nájdeme verše, ktoré si musíme zapamätať, verše a obrazy, ktoré s nami ostanú až do konca: „Prebúdzanie je zoskok padákom zo sna.“ "Štrbinou medzi bdením a snom / sa veľký list márne snaží vopchať dnu.“ "Ten, kto prišiel, má pred sebou dlhú cestu.“ "Dve pravdy sa blížia jedna k druhej. Prvá prichádza zvnútra, druhá zvonku, / a tam, kde sa stretnú, človek má šancu uvidieť sám seba.“

Moje dcéry, ktoré Tomasa stretli aj v Bratislave, aj na ostrove Runmarö, kde majú Tranströmerovci domček po jeho starom otcovi, si často spomenú na trojveršie "Nesiem sa vo vlastnom tieni / ako husle / vo svojom čiernom puzdre.“ A mne, ktorý som Tomasa poznal aj zdravého, aj postihnutého afáziou, aj zamysleného, aj žiariaceho radosťou (často z úspechu iných), sa neraz stane, že vnútorným sluchom počujem jeho verš, ktorý však pokladám za svoj: "Smrť, to materské znamienko, rástla rozlične rýchlo u každého z nás.“

Áno, Tomas Tranströmer a jeho básne s nami ostávajú, žijú a ostanú tu aj po našej smrti. Nejeden básnik (mňa nevynímajúc) má a bude mať takýto pocit:

Úžasné cítiť, ako moja báseň rastie,

kým sám sa scvrkávam.

Rastie, preberá moje miesto.

Odstrkuje ma.

Vyhadzuje z hniezda.

Báseň je hotová.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #úmrtie #Nobelova cena #básnik #Tomas Tranströmer