Každý miluje v rámci svojich možností. Ak ti to nestačí...

01.04.2015 05:00

Debut Olgy Grjasnowej možno čítať rýchlo. Štvordielna štruktúra s kapitolami často dvoj-, trojstranovými k tempu priam zvádza a čitateľa strháva do svojho rytmu. Kompozičná dynamika je umocnená dynamikou rozprávania, nepatetizované ja-rozprávanie, krátke, rýchlo plynúce vety, moderne odosobnené, triezvo opisné, vzdialené hĺbkovým prieskumom ľudského vnútra, miestami až lakonické. Ale aj napriek tejto kombinácii knihu nie je možné „skonzumovať na posedenie“.

Olga Grjasnowa: Rus je ten, ktorý miluje brezy
Olga Grjasnowa: Rus je ten, ktorý miluje brezy Autor: Slovart

Sťaby priame pozorovanie nie je iba dôkazom autorkinej pisateľskej zručnosti, odhaľuje tragické bolesti nie takej dávnej minulosti, krvavé scenérie prechádzajú z televíznych obrazoviek večerných správ do Grjasnowej knihy so silou samozrejmosti. V momente, keď táto poznateľnosť opisovaného narazí na akoby mimochodom vypovedané zášklby zdevastovanej osobnosti, je čitateľ donútený zdvihnúť pohľad od písmen, spomaliť, zastať. Rozmýšľať. „Čo chcem, je tečúca voda, elektrina a pokojné miesto, kde nikoho nezabijú“ (s. 184).

Prežitý pogrom v azerbajdžanskom Baku a nútený azyl v Nemecku mení rozprávačku Mašu (Máriu) Koganovú na prázdnu, večne putujúcu, strachujúcu sa, mantinelovú, uzavretú, obhajujúcu (sa) a hľadajúcu hrdinku, na cudzinku, v ktorej neostalo žiadne teplo, na živú mŕtvolu. Postupne pred nami rozkrýva komplexnú postavu nekomplexnej osobnosti, ktorá „nie je pripravená“ (s. 192), zdá sa, už nikdy a na nič.

Jej životné rozhodnutia (napríklad odchod do Izraela) narážajú na nepochopenie najbližšieho okolia. Až neskôr si priznáva, že „domov spája s miestami, ktoré jej pripomínajú Baku“ (s. 198), jej životný kruh sa uzatvára vo východiskovom bode. V spomienkach nepotlačiteľná scéna krvou zaliatych topánočiek. Maša sa chce cítiť ako doma, no túto blízkosť pocíti priam na hranici, malátna, s krvou tečúcou z nosa.

Plakala som, pretože to bol dobrý pocit

Tragickosť, či v istom zmysle aj iróniu osudu Maše Koganovej a mnohých jej podobných postáv (napríklad nemecký Turek Cem, Libanončan Sami, Izraelčanka Tal, Palestínčan Ismael) umocňuje pobyt v demokraticky a slobodne sa tváriacich krajinách (Nemecko, USA). Síce tu tečie voda a funguje elektrina, ale ľudia rovnako ubíjajú a iní sú ubíjaní. Nový priestor neprináša istotu, iba zvýznamňuje prázdnotu a cudzotu, ktorú nedokáže preklenúť ani Mašino, Samiho či Cemovo vzdelanie a schopnosť dohovoriť sa viacerými svetovými jazykmi. Si – Ruska? Nemka? Kresťanka? Moslimka? „Cítiš sa ako Nemec alebo ako Turek?“ (s. 173).

Dôležitosť vierovyznania a národnostnej určenosti sa povyšuje nad základnú ľudskosť. Hoci sa Cem narodil v Nemecku, je len „kanak“ (pôvodne nemecká nadávka), trpený hosť a príživník. Nie je človekom. Ľudské bytosti sú redukované na predstaviteľov národností, čo má v prípade občianskych vojen a konfliktov (nielen) na Blízkom východe negatívnu konotáciu. Pôvodná národná hrdosť sa redukuje na tanky, pušky, míny, nenávisť a smrť. „Vôbec nevyzeráš nemecky,“ trochu prekvapene konštatuje Palestínčan Ismael, na čo Maša prirodzene reaguje: „Ako vyzerajú Nemci?“ Spontánna, úprimná odpoveď len stupňuje absurdnosť: „Nemám potuchy“ (s. 207).

Ad absurdum doháňa Olga Grjasnowa otázku národnosti v krátkej epizóde reprodukujúcej telefonický rozhovor Maše a Samiho. Nenávisť sa nevkráda len medzi rôzne národnosti, ale aj do ich vnútra, už nezáleží iba na tom, či si napríklad Arab, ale aj na tom, či dobrý alebo zlý Arab. Kritérium posudzovania je pritom číro subjektívne.

Možno i preto Olga Grjasnowa vyzýva, že „azda by už bolo načase skoncovať s národným rozdeľovaním literatúry a venovať sa otázkam estetiky a remesla“ (s. 233). Prirodzene, autorka týmito slovami vstupuje do polemiky o migrantskej literatúre v Nemecku, no jej slová nadobúdajú širšiu platnosť práve v kontexte vnímania inakosti. Ukazuje sa, že je veľmi jednoduché prepadnúť za hranicu odsudzovania, často je však nemožné vrátiť sa – pre obe strany – do stavu rovnováhy.

Túto skutočnosť si bytostne priznáva aj Maša, opäť však nezvratne neskoro, až v okamihoch prežívania straty partnera Eliasa. Jeho smrť je ďalším zlomom v krehkosti bytia, navracia pridusené spomienky, ktorým sa nedá uniknúť. Súčasne umocňuje strach zo zamilovania sa, z priznania si, že miluje, to by predsa znamenalo návrat tepla, oživenie mŕtvoly.

„Nechcela som, aby pre to, aby ma pochopil, bola nutná genocída“ (s. 117). Týmito slovami hlavná hrdinka obhajuje svoju uzavretosť, neschopnosť vypovedať o minulosti, môže to byť zároveň túžba poprieť určujúce momenty formujúceho sa „ja“ – byť nebytím. Osudy románových postáv však naznačujú nemožnosť splnenia tejto túžby.

Mašin otec sa v Nemecku nikdy nezamestná a rovnako nežne hladí svoju dcéru, ako kontroluje teplotu radiátora. Matka označuje svojich blízkych príbuzných číslami. Maša sa stáva posadnutou strachom z ďalšej straty (epizóda s Tal). Cem nikdy nevyrozpráva príbeh o smrti svojho brata. Aj záver románu je náhly a znepokojivý. Azda trochu klišé v metafore zapadajúceho slnka, no stále s vnímaným svetlom možno autorke odpustiť.

Skutočnosť, ktorá viac nepripúšťa nádej

Osudy Maše a jej rodičov, Samiho či Cema sú okrem iného zástupnou sondou do života v prisťahovaleckej spoločnosti. Zúrivá Tal a bojazlivý Ori predstavujú generáciu mladých, vojnovou zasiahnutých ľudí. Nemec Elias, síce ochránený od holokaustu či pogromu, vyrastá v rodine násilného alkoholika. Grjasnowa prostredníctvom niekoľkých postáv tematizuje drásavé, traumatizujúce zážitky svojej generácie rušiac pritom hranice priestorové aj intrapersonálne.

Využíva krátke, úsečné vety, často chladne popisné, akoby aj vetná skladba mala pomôcť odosobniť sa, vzdialiť sa, znecitlivieť. Doslova vyvracať zo seba tajomstvá, sklamania, strachy, straty, bolesti, poníženia, opovrhnutia i túžby a ambície, „aby vo mne neostal ani kúsok života“ (s. 119).

Debutový román v tom čase 27-ročnej autorky sa k slovenským čitateľom dostáva vďaka prekladu Paulíny Šedíkovej Čuhovej, ktorý nič neuberá na nemeckými recenziami deklarovanej kvalite textu. Kniha Rus je ten, ktorý miluje brezy rozvírila hladinu nemeckých literárnych vôd, preklad môže rozhodne spôsobiť to isté vo vodách nám domácich.

Mašou a ostatnými postavami zažitá skúsenosť je prenosná. Znechutenie humanitárnymi organizáciami, prvé pomyslenie na samovraždu, ktoré, zdanlivo prekvapujúco, prichádza až po prvom roku prežitom v Nemecku (!), imigračné odsudzovanie, rodinné násilie, rasizmus, intolerancia, vraždy… – predstavujú výkričníky odľudštenia. V mikroskopických sebareflexiách nadobúda toto poznanie dramatickú skúsenosť: „Má to niečo spoločné so mnou. Všetko okolo mňa umiera“ (s. 94). Mátožné sebaobvinenie môže byť zhubné a je ďalším varovaním, výpoveďou o generácii multikultúrnej, ale narážajúcej na predsudky, o generácii bez hraníc, ale aj bez domova.

Nemeckí či po nemecky čítajúci čitatelia sa už tešia z druhého románu Olgy Grjasnowej Die juristische Unschärfe einer Ehe, verím, že v krátkom čase sa dočká aj svojho slovenského prekladu.

Olga Grjasnowa: Rus je ten, ktorý miluje brezy, preklad Paulína Šedíková Čuhová, Premedia, 2014

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#knižná novinka #kniha týždňa #Olga Grjasnowa #Rus je ten #ktorý miluje brezy
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku