Veta, ktorá znie takmer neuveriteľne pre väčšinu tých, ktorí sa s Braňom pracovne či ľudsky v živote stretli… Prečo?
Svoj tvorivý životopis začal písať v študentskom časopise už na strednej škole s mladíckym rebelantstvom, zodpovedajúcim vypätej a takmer všetko sľubujúcej dobe konca 60. rokov. Po štúdiu slovenčiny a angličtiny zakotvil na svojej alma mater – Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, ktorej v podstate zostal celý život verný. Od 70. rokov 20. storočia až do tretieho tisícročia si zachoval potrebu vyjadrovať svoje city, pocity, ale aj hnev a rozčarovanie aj v básnickom, často na prvý pohľad "nepoetickom“, nezriedka ironickom až sarkastickom rúchu.
"Slovo“ ako také bolo tým, čo ho zrejme inšpirovalo, slovo v rozličnej podobe. Či ako tvorcu so širokou druhovo-žánrovou škálou (od spomínanej poézie cez svojbytnú prózu až k rozhlasovej či televíznej hre) alebo ako kritika či (šéf)redaktora s nezameniteľným, osobitým pohľadom na literatúru. Láska k slovu ho bezpochyby viedla aj k tomu, aby sa do slovenčiny, ktorú vedel vo svojich bonmotoch, replikách aj filipikách excelentne používať, pokúsil svojím slovníkom (nie náhodou išlo o Slovník slovenského slangu) vniesť život popisovaný vo všetkých jeho podobách.
Slovo v konkrétnom čase a priestore ho zaujímalo aj ako človeka, reflektujúceho preklad/y ako teoretický problém (monografia Preklad ako komunikácia), ale aj konkrétne prekladateľské výkony. Kritika prekladu a kritika literatúry (výber z kritík Kontinuita a diskontinuita) boli oblasti, kde často bez servítky, bez príkras, ba až bez zľutovania vyslovoval názory, ktoré považoval za správne, formuloval súdy, ktoré dokázali postihnúť a vystihnúť estetickú či etickú podstatu textu, ale aj také, ktoré ťali do živého, najmä v prípadoch, keď po literatúre v nich nebolo ani chýru, ani slychu… Podobne rebelsky(?), nekonvenčne(?) sa Braňo správal v politike, do ktorej sa dostal po roku 1989 v snahe podieľať sa na "správe vecí verejných“. Tí, s ktorými sa pri tom stretol, si ho vážili a podčiarkovali jeho zásadovosť a tolerantnosť.
Osobitnou kapitolou v Braňovom živote bolo jeho pedagogické pôsobenie. Jeho neformálnosť na jednej strane a prísne požiadavky na študentskú prácu na druhej strane študentskú masu polarizovali, silnejších dokázal inšpirovať, slabší alebo leniví ho úprimne rozčuľovali a dal im to pocítiť. Tak či onak prebúdzal k aktivite, k pohybu.
Pohyb, neustrnutie, hľadanie boli zrejme faktormi, ktoré ho neprestajne poháňali ďalej, snaha vidieť veci možno zrakom neviditeľné a pomenúvať veci, ktoré sa len rodia, alebo sú ťažko uchopiteľné, boli však zrejme aj tými faktormi, ktoré nielen predstavovali jeho večné mladíctvo a rebelantstvo, ale zároveň aj spaľovali jeho životné sily a energiu.
Braňo, ako tvoja bývalá študentka, súčasná kolegyňa a hádam aj trochu kamarátka – česť tvojej pamiatke.
V mojej pamäti a myslím, že aj v mnohých ďalších zostane tvoj večne chlapčenský úsmev a britké slová s tvojou špecifickou intonáciou.
