Aj na bratislavskej Novej scéne sa hral Denník Anny Frankovej (1958), a to v réžii Magdy Lokvencovej-Husákovej. Naštudovala vynikajúcu inscenáciu, na ktorú sa nezabúda. Úspech spočíval iste aj v sile predlohy: ide o autentický denník dievčaťa, ktorého dospievanie pripadlo na roky vojny a skončilo sa predčasnou smrťou.
Foto: Slovart
Sympatická Anna si zachováva životný optimizmus aj v tých najťažších chvíľach. Narodila sa v roku 1929 Nemecku, vo Frankfurte nad Mohanom, ale odtiaľ jej rodina utiekla pred rasovými zákonmi do Holandska. Fašizmus však zaútočil (1940) aj tam a rodina sa musela skrývať. Niekto však úkryt prezradil a esesáci všetkých odviezli do koncentračného tábora. Takýchto príbehov je, žiaľ, veľa, Annin je zvláštny tým, že mala literárny talent a mimoriadnu situáciu opísala veľmi plasticky, s citom pre detail. Vykreslila nielen svoje pocity, ale aj ľudí, ktorí boli okolo nej. Anna verila v život, verila, že sa stane novinárkou alebo spisovateľkou a tešila sa na svoju budúcnosť. Žila – v daných podmienkach – naplno.
Anna by sa stala zrejme vynikajúcou spisovateľkou, keby jej život nebol násilne zničený. To sa jej nepodarilo, ale stala sa symbolom nádeje a spravodlivosti. Už niekoľko generácií precítilo cez jej príbeh, čo je to fašizmus. A paradoxne aj to, ako sa dá žiť s chuťou. Zaujímavý je osud tejto knižky aj po vydavateľskej stránke. Annin otec, ktorý sa o písomnú pozostalosť svojej dcéry staral, najprv vynechal niektoré pasáže, ktoré sa mu zdali príliš odvážne alebo otvorené. Napríklad časti, kde uvažuje o sexualite, alebo sa tvrdo vyslovuje o svojej matke. Tých stránok je asi päť a teraz sú vkomponované do textu.
Kniha vychádzala aj rôzne komentovaná, tiež v podobe, ktorá bola určená skôr na študijné účely. Toto nové slovenské vydanie (vydal Slovart, preložil Adam Bžoch) je opäť pre širokú čitateľskú obec. Je to opäť bolestivo-krásne čítanie. Pobudnúť s Annou v čase od 12. júna 1942 do 1. augusta 1944, keď si písala denník, je dojemné. Najmä, ak vieme, ako sa to všetko skončilo. V roku 1945 zomrela v koncentračnom tábore na týfus a jej telo je pravdepodobne v masovom hrobe v Bergen-Belsene. Pomníky však má po celom svete, v podobe kníh, ktoré stále vychádzajú a mladí ich čítajú. Spája ľudí dobrej vôle a ovplyvňuje tak súčasnosť. Akoby sa naozaj stala novinárkou.
