Kniha týždňa: Možnosti poviedky

23.04.2015 07:00

Návštevy sú debutovou zbierkou krátkych próz autora, ktorý má už vek debutanta za sebou. S týmto menom som sa prvýkrát stretol na obálke knihy: Richard Pupala (nar. 1972). Už pri prvom čítaní jeho knihy ma iritoval rozpor medzi povrchovou, námetovou všednosťou až banalitou týchto próz a spontánnym záujmom, ktorý napriek tomu dokázali vzbudiť

Richard Pupala: Návštevy
Richard Pupala: Návštevy Autor: Marenčin PT

Témy

O čom píše? Na prvý pohľad sú to „prózy zo života“ či zo „súčasnosti“, fundované konkrétnou generačnou skúsenosťou. Námetovým jadrom Pupalových rozprávaní sú vzťahy, ich rámcom väčšinou rodina a jej aktuálna každodennosť (matky a deti bez otcov, osamelosť, neporozumenie, trápnosť…): takto povedané zdanlivo všetko a nič, veď spomenuté záležitosti premieľa väčšina próz, o mediálnej zábavnej produkcii ani nehovoriac. Autorovi sa však podarilo dať zbanalizovaným tematickým východiskám nový či skôr staronový, prítomný význam – a vrátiť im vážnosť, dôstojnosť. Nejde o výkon jednoduchý a v našej próze každodenný či samozrejmý.

V čom tkvie účinnosť týchto próz? Sčasti aj v tom, že dokázali aktualizovať niektoré z pozabudnutých možností poviedky.

Krátka próza – poviedka

Aj poviedka, ako každý zo základných prozaických žánrov, má viacero typových konkretizácií. V slovenskej literatúre zhruba posledných dvoch desaťročí sa uplatnili predovšetkým dve.

Prvým poviedkovým typom je rozprávanie zamerané na príbeh, často výrazne pointované a blížiace sa tak k novele. Druhým lyricko-spovedná, biografizujúco ladená, z jedinečného či o svojej jedinečnosti presvedčeného rozprávačského subjektu čerpajúca a tvarovo dosť často amorfná „výpoveď“ (nálady, stavy, ja a svet, nikto ma nemá rád, všetci ma milujú a pod.), „poviedkovosť“ ktorej garantuje skôr rozsah, než vnútorné usporiadanie. Oba prístupy sa podobajú v tom, že ich spája dominancia jediného (príbehu, alebo subjektu), ich rizikom je monotónnosť (ak čitateľ prehliadne príbehový algoritmus) či únava z monomaniackeho, na seba zameraného subjektu.

Pupala pracuje s iným typom krátkej prózy (okrem poviedky nájdeme v jeho debute aj črty), ktorý by sa dal pomenovať ako otvorený. Táto charakteristika má viacnásobnú platnosť: otvorený inému, druhému, jeho svetu, otvorený viacerým perspektívam, keď to podstatné sa deje v priestore medzi dvoma či viacerými ľuďmi, ale aj otvorený tomu, čo nie je priamo vyslovené, čo nemožno presne pomenovať, povedzme tajomstvu (nie sú to pritom tzv. prózy s tajomstvom, ktoré väčšinou pracujú s nerozhodnuteľnos­ťou pomerne jednoznačných a ľahko pomenovateľných alternatív diania).

Ak by sme sa na Pupalove prózy pozreli z hľadiska pomyselnej „ekonómie rozprávania“, nájdeme v nich esteticky produktívny nepomer medzi vypovedaným a evokovaným (druhého je viac). Nemrhá sa tu slovami, neohuruje štylistickými krkolomnosťami, vety sú krátke, zrozumiteľné, nepredvádzavé a pritom neošúchané, s pozoruhodnou evokačnou silou („Je tu ticho a pokoj, tiché prítmie; akoby tu platil iný čas, bližšie k súmraku.“ s. 8).

Autor sa vyhol nástrahám „bonmotizácie“, snahy vždy a všade povedať čosi múdre, necnosti, spájajúcej niektorých politikov a prozaikov. Podstatnejším než príbeh je u Pupalu podpovrchové dianie, jemné záchvevy signalizujúce niečo podstatné, prichádzajúce k nám alebo vytrácajúce sa z našich životov a väčšinou nezbadané pod nánosom každodennej rutiny („…nový život, ktorý práve začal“, s. 23).

Nejde pritom o subjektívne poryvy, ale o niečo utvárajúce sa v priestore medzi ľuďmi, v „atmosfére“ či „povetrí“, medzi slovami inak banálneho dialógu. Poznáme to z próz Čechova alebo Hemingwaya (spomeňte si na jeho z hľadiska príbehu takmer ničotný text Hory ako biele slony), z najlepších vecí mladého Urbana či Šikulu raných próz a Povetria: nie je to zlá a ani dnes márna tradícia, na ktorú sa Pupala pokúša nadviazať (neviem, či vedome, alebo intuitívne).

Vlastne ide o návrat, ktorý však nie je opakovaním: podmienkou nastolenia spomenutého latentného napätia je vierohodná evokácia aktuálnej každodennosti, „povrchu“ (aby niečo „pod“ bolo vôbec mysliteľné, predstaviteľné). Ak kedysi Čechov povedal, že „ľudia obedujú, len obedujú, a medzitým sa utvára ich šťastie, rozbíjajú sa ich životy…“, možno to chápať aj tak, že bez tých „obedov“ sa o „šťastí“ a „životoch“ nedá v literatúre hovoriť.

Práve „obedy“, životnú rutinu, prevádzku dokáže Pupala vierohodne konkretizovať, tam začína, ale nekončí. Príkladom, ako sa v bežnej situácii v obmedzenom priestore jedného bytu poprepletá nečakane množstvo vecí, banálnych, ale aj celkom určujúcich, je kratučká črta Záchodík: neponúka riešenie, iba náladu, emocionálnu stopu, bežným jazykom nepomenovateľnú, a predsa povedomú.

Vzťah medzi rozprávačom a postavami má v Návštevách rôzne podoby, a hoci časť próz je vyrozprávaná v 1. osobe a vždy sa uplatňuje personálna, s postavou viazaná perspektíva, v knihe ako celku absentuje biografizujúco zúžený postoj k rozprávanému, charakteristický pre dosť veľkú časť súčasnej prózy (Dobrakovová, Šikulová, Žuchová, Kopcsay…). To neurčité, skôr evokované než pomenované, vzniká často tam, kde sa krížia pohľady niekoľkých postáv. Na tomto princípe, keď postava vníma iných a zároveň si uvedomuje, že oni vnímajú ju, pričom ani jedna z perspektív nie je určujúca a akási iná, reálnejšia „skutočnosť“ akoby vznikala až v ich prieniku, je s metodickou dôslednosťou vystavaná krátka črta Narodky (tri srdcia).

Nie všetky prózy sú rovnako silné. Najlepšie nájdeme na začiatku (prvé dve), naopak, problematické sú záverečné Zuby, ambiciózny pokus o dlhší útvar, o ucelený príbeh: rozprávanie ocukrené seriálovým historizujúcim sentimentom, na ktorý v predchádzajúcich kratších prózach nebol čas.

Jedna z ponúkajúcich sa súvislostí

Pupalove prózy sú rozkročené medzi dvoma epochami, prednovembrovou a súčasnou. To ho spája s Máriusom Kopcsayom, donedávna najvýraznejším autorom slovenskej prozaickej každodennosti. Okrem ponúkajúcej sa generačnej súvislosti (vekový rozdiel štyri roky je v istom veku už zanedbateľný) nájdeme medzi týmito autormi viacero podobností. Popri tých zjavných, námetových a tematických, by som u oboch vyzdvihol zdanlivo samozrejmú, ale pri reflexii literatúry často obchádzanú vec: čitateľnosť, schopnosť zaujať, poskytnúť zážitok (nielen domácu úlohu spriazneným vykladačom).

Čím sa líšia? Pupalov prozaický svet je nenápadnejší, diskrétnejší a zároveň (či práve preto) otvorenejší, pojme s porozumením viac postáv. Kopcsayove rozprávania sú na prvý pohľad expresívnejšie, na tlak okolia jeho rozprávač/pro­tagonista odpovedá verbálnou aktivitou, prispôsobujúc si svet na svoju neurotickú mieru, pričom začína aj končí pri sebe. Pupalovou odpoveďou je zasa záujem o to, čo je mimo neho, o druhého. S každodennosťou nebojuje tak zúfalo, ani pred ňou neuteká, je však schopný zachytiť v nej čosi vymykajúce sa nielen banalite, ale aj slovám: náladu, pocit… (ale o tom už bola reč). Uvedený rozdiel však nemá hodnotovú, iba typologickú platnosť. Ako vraj povedal klasik, „medzi dobrými autormi neexistuje poradie“.

Richard Pupala: Návštevy. Marenčin PT, Bratislava 2014

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#knižná novinka #kniha týždňa #poviedka #Richard Pupala #Návštevy
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku