Kniha týždňa: Odpoveď na vžité stratégie písania

12.05.2015 07:00

Na literárnu scénu sa vrátil Kamil Zbruž. A to hneď s tromi knihami. Všetky vyšli vo vydavateľstve Drewo a srd a nemajú byť chápané ako trilógia.

Gesto, ktoré spočíva v publikovaní prázdnych strán, dnes už ani pri najlepšej vôli nemožno považovať za experimentálne. Ani u autora ako Kamil Zbruž (1964), ktorý má za sebou pestrú históriu literárnych výstredností a kritika ho označuje za experimentálneho spisovateľa. Väčšina experimentálnej postupov sa už vyčerpala niekoľkokrát, v početných recykláciách. Pozri príslušnú literatúru. Ostatne, aj samotný Zbruž – v prípade knihy Notes – siahol po zopakovaní vlastného gesta. V roku 1998 totiž v zborníku Barbar(u)ská ruleta uverejnil "text“ Ticho, ktorý pozostával z 22 prázdnych strán. Nadväzoval tým (aj) na Johna Cagea, na jeho „nemú“ skladbu 4' 33', a teda aj na akcentovanie ticha v zenovom budhizme. Patrí sa však pripomenúť, že Cage sa aj teoreticky zaoberal tichom (Silence: Lectures and Writings) a že téma ticha má starobylé korene. Z dejín alchýmie poznáme knihu Mutus Liber, ktorá mlčí, lebo jej obsah je zašifrovaný. Podobne ako v mysterióznom Voynichovom rukopise. Zbružovo Ticho z roku 1998 malo pripomenúť únavu zo slova, vedomé odmlčanie sa. Zložil poctu básnikom, ktorí boli dostatočne odvážni, aby prestali písať (Rimbaud, Valéry, u nás Krasko). Pre Zbruža sa však (vtedy) ticho ako bodka za životným dielom stalo tichom nového začiatku.

Čo môžeme považovať za čítanie?

A toto ticho žije ďalej v Notese. Prázdne strany, ktoré, ako naznačuje názov, majú byť, mohli by byť popísané. Môžete to chápať aj ako komentár k pochabosti notesovej civilizácie. Zbružov Notes nám kladie otázku, čo všetko očakávame od notesa. Notesy poznáme prázdne aj linajkované, s časovými údajmi i s kalendárom. Notesy identifikujeme podľa veľkosti, nie podľa názvu. To, čo považujeme za notes, väčšinou nemá na sebe napísané notes. Zbružov Notes sa teda od bežne predávaných notesov odlišuje nielen tým, že nemá linajky a neobsahuje kalendár, ale aj tým, že je na ňom explicitne napísané, že je to notes. A tento notes má navyše aj autora. Autora, ktorý notes kladie do literárneho kontextu.

Ak Zbružov Notes budeme vnímať ako knihu (veď má tiráž aj ISBN), mali by sme sa zamyslieť aj nad stratégiou čítania. Čo môžeme považovať za čítanie? Príklady: 1. pozerať sa na prázdne strany tak, ako keby sme čítali riadky (Básne zaberajú menej priestoru ako page-turner prózy. Predsa na ne nemáme čas. Žeby čítanie bielych strán bolo časovo ešte náročnejšie?); 2. pozerať sa na ne, no nehľadať biely text na bielych stranách, ale sústrediť sa na okolité zvuky – takto kniha nadobudne i zvukový rozmer, je to vlastne magický nástroj na prebudenie pozornosti voči iným dimenziám; 3. začať si do Notesa zapisovať vlastný text a písanie vnímať ako čítanie, ako odkrývanie ukrytého textu. Čímkoľvek však tieto prázdne strany zaplníme (môžu to byť aj kresby, čísla alebo nákupné zoznamy), pamätajme, že autorom – stojí to na obálke – zostáva Kamil Zbruž.

Legenda o planéte pokračuje

Zarovno s Notesom vydal Kamil Zbruž ešte dve knihy: Sothis a Barbarskú generáciu. Sothis je grécke slovo pre hviezdu, ktorú Egypťania považovali za obzvlášť významnú. Veda ju stotožňuje s najjasnejším nebeským telesom nočnej oblohy – s hviezdou Sírius. O význame tohto vesmírneho objektu pre duchovné tradície starovekých kultúr pozri príslušnú literatúru. Mňa zaujíma súvislosť s knihou Sírius, ktorá Zbružovi vyšla v roku 1998, čiže v tom istom roku ako text Ticho. Ale najprv niečo o čísle 1998. Súčet jeho číslic je 9. Lebo: 1 + 9 + 9 + 8 = 27; 2 + 7 = 9. Podľa Flamsteedovho označovania hviezd má Sírius číslo 9. Ohľadom interpretácií čísla 9 v mystike: pozri príslušnú literatúru.

Jaroslav Šrank v monografii Individualizovaná literatúra (2013) o Zbružovej knihe (ne-knihe) Sírius napísal: „Nepopísaná, respektíve abstraktnými obrazcami pokrytá dvojstrana, ktoré sú zoradené do stredu knihy, evokujú prázdnotu i naplnenie. (…) Kniha tak až veristicky demonštruje, ako zlyháva ľudská snaha sformulovať svet na svoj obraz obligátnymi nástrojmi západnej civilizácie, a zároveň ako alternatívu ponúka odovzdanie sa náhode, hre a intuícii, nadzmyslovým zážitkom a meditačným technikám.“

Aj kniha Sothis má rozmer hry, intuície, meditácie i terapie. Takisto sa vyznačuje absenciou slova (i keď nie úplnou) ako Notes. Tu a tam síce nájdeme útržky slov, ale pozornosť priťahuje skôr ich spôsob spracovania, ich dynamizmus, čiže posúvanie sa ku kinetizmu a abstrakcii. Namiesto prázdnoty strán tu autor prenechal priestor svojmu pozoruhodnému výtvarnému cíteniu. Abstraktné kompozície evokujú kozmické deje a vyzývajú nás obrázky skôr čítať, než sa na ne len pozerať, resp. pozerať sa na ne tak dlho, až sa vo vedomí (i podvedomí) rozozvučí text napísaný neznámym písmom. Legenda o planéte Sírius teda pokračuje. Aj so všetkou mágiou, ktorá k nej patrí.

Principiálna nekonformnosť autora

Kto všetko sa na Slovensku a z akých dôvodov považoval za člena tzv. Barbarskej generácie? Pozri príslušnú literatúru. Či Zbružovu Barbarskú generáciu možno považovať za doplnok k existujúcim faktom, alebo za novú kapitolu, nie je až také podstatné. Skôr stojí za pozornosť, že i autor sa tu vrátil k repetícii, ktorú úspešne uplatnil v knihe Primitív (2007 – súčet číslic je opäť 9!). (Inak, sémantická vzdialenosť medzi primitívom a barbarom, nie je až taká veľká, však?) Zbruž opäť vracia do hry textové bloky, ktoré sú vystavané z pseudomantrických (Šrank) viet: „budha nie je z tohto sveta nesadaj mu k nohám, budha nie je z tohto sveta nesadaj mu k nohám …“, no text je z oboch strán zalomený – veľmi pôsobivo – ako próza. Autor sa tu – podobne ako v Sothis – „prihovára“ prívržencom svetových náboženstiev po slovensky aj po anglicky. Taký Notes však nemá hraníc: „rozpráva“ všetkými jazykmi.

Časť slovenskej kritiky vníma(la) Kamila Zbruža ako stroskotanca, no, ako upozorňuje Jaroslav Šrank, „práve on najdôslednejšie realizoval myšlienku principiálnej nekonformnosti.“ Dodávam len, že u Zbruža významné je nie to, či siaha k postupom prv stokrát použitým, ale to, v akom čase, v akom kontexte s nimi prichádza a aká presvedčivá je jeho umelecká poctivosť. Dovtedy, kým literatúru stále budeme považovať za čosi, čo má byť slušne, štandardne napísané – v medziach zúfalo jalovej konvencie – stále bude potrebné (a hygienické), aby niekto, hoci aj metódami (už) kanonizovaného (devalvovaného) experimentu, sa opakovane pýtal na skutočnú komunikatívnosť vžitých (takisto devalvovaných) stratégií písania (i čítania).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Kamil Zbruž
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk