Kniha týždňa: Čítanie o domove

02.06.2015 06:47

Všetky prózy Veroniky Šikulovej takmer od vstupu do literatúry sú autobiografické a vsadené do jedného priestoru. Je to priestor domova, rodiny, priateľov či susedov a známych, priestor rodného mestečka, blízkej prírody, dôverne známych miest zaklesnutých do etáp jej vlastného života.

Veronika Šikulová: Medzerový plod
Veronika Šikulová: Medzerový plod Autor: Slovart

Tak je to aj v najnovších knihách, ktoré vyšli takmer súčasne, vo Freske v dome a v Medzerovom plode (obe 2014). Rozdiel medzi nimi je v tom, že prvá je spomínaním na „ľudí, čo k nám chodievali, o čom sa rozprávali“, kým v druhej ide o prežívanie toho istého priestoru samou autorkou, teda „našou hrdinkou“, ako sa pomenúva v texte. Obe sú založené na pamäti, v prvom prípade „objektívnej“, obrátenej navonok, v druhom – „subjektívnej“, obrátenej do vlastného vnútra.

Aj žánrovo sú to knihy odlišné. Freska v dome sú „eseje, črty, hovory, poviedky či spoviedky o literatúre, výtvarnom umení či hudbe, o konkrétnych ľuďoch…“ Konkrétnymi ľuďmi sú v tomto prípade Rudo Sloboda, Jozef Mihalkovič, Ľubomír Feldek, hudobný skladateľ Ilja Zeljenka, maliar „pán Ilečko“ a ďalší, je tu korešpondencia s Olegom Pastierom, sú tu aj krátke portréty mladých spisovateľov, s ktorými sa autorka stretávala v kaviarni U Michala, keď v Bratislave študovala a redaktorčila.

V Medzerovom plode má text podobu krátkych sekvencií, sústredených na životné okamihy, pospájané do dlhej príbehovej nite vytvárajúcej celok, ktorý by sme mohli nazvať aj románom. Motivácia je v každej knihe iná. Prvá chce byť pripomenutím kultúrnej (konkrétne umeleckej) minulosti západoslovenského mestečka (ide o Modru), videnej cez postavy protagonistov, poňatých veľmi empaticky. Verona sa s nimi stretala najmä cez svojho otca spisovateľa Vincenta Šikulu, a to už od detských rokov, odtiaľ ten blízky vzťah, ale aj istá nostalgia, v spomienkach bežná. Druhá má skôr subjektívny dôvod: matkina choroba a potom smrť, s ktorou sa bolo treba vyrovnať.

Spontánne a presne

Vyrovnávanie sa s touto tragickou udalosťou sa dá charakterizovať ako triezve, vecné a po citovej stránke cudné. Poznačilo skôr atmosféru príbehu ako priame rozprávanie. Zároveň „prinútilo“ autorku k hlbšiemu prieniku do vlastného vnútra, občas cez rôzne okľuky. Je tu menej štylizácie a viac „úprimnosti“, sebaodhaľovania, a to vo všetkých rovinách. Autorka, či epický subjekt („Hrdinka sa na mňa podobá, ale nie som to ja.“), rozpráva o sebe aj tak, že sa profiluje cez styky, kontakty s inými, s rodinou, manželom, synom, s náhodnými známymi atď.

A robí to majstrovsky, pretože každá sekvencia je plôškou odhaľujúcou novú črtu na jej charaktere – a rovnocenne aj na tých druhých, ktorí sú účastníkmi dialógov. Vo všetkom je spontánnosť a zároveň presnosť. Výsledný dojem: pestrý kaleidoskop postavičiek a postáv viazaných na jej vlastný zážitok a nazretie do vlastného vnútra. Môžeme to pokladať za originálnu metódu, ako sa zmocniť celku reality. Napriek pretržitosti, pripomínajúcej hru na jednotlivých nástrojoch, napokon znie textom celá melódia ako mnohohlas.

Tu dominuje ratio

Príchylnosť k domovu, o ktorej už bola reč, či skôr zakorenenosť v domove sa v texte aj osobitne artikuluje: „Medzitým si s mužom pocestovali a ona zistila, že v Modre má hodenú kotvu, a že je niekde hlboko vrastená či zakliesnená, že akokoľvek ďaleko zájde, vždy sa za zelenú bránu, ktorá je namodro, bude chcieť a musieť vrátiť, lebo tu je doma, tu neďaleko býva jej mama, sestra, susedia, s ktorými si rozumie, tu pozná doktorky, poštárky aj predavačku, všetkých šoférov v autobusoch, tu má východziu aj konečnú stanicu, tu keď vyvesí bielizeň, sa jej zdá, že vztýčila rodinnú zástavu.“

Aj keď sa ocitla v cudzine, a nebolo jej tam zle, ba vedela by sa tam aj udomácniť, „lano jej kotvy“ dostalo občas zvláštne pnutie, až to zabolelo a „to ju domov volá mama“. Domov – cez tých najbližších – ale i tých známych a celého domáceho priestoru, ktorý pozná a popisuje veľmi dôverne – je pre autorku hodnota, ktorá jej dokorán otvára dvere k písaniu.

Akoby pokračovala v šľapajach svojho otca Vincenta Šikulu, ktorý sa kedysi vyznal, že všetko, čo napísal „je o domove“. No metóda i videnie sveta je u Veroniky iné, originálne a na autentickosti jej písania neuberá ani občasné odvolávanie sa práve na otca.

O ženskom aspekte netreba hovoriť, ten je výrazný aj v tematickej rovine. Vincent Šikula píše romány o spoločnosti, Veronika vkladá spoločenskú problematiku do rodiny či priam do rodu (Miesta v sieti). Otec inklinoval k lyrizmu, dcéra inklinuje k humoru; v jej tvorivom geste dominuje ratio. Na charakteroch vidí aj negatíva (nevynímajúc rodinných príslušníkov) a z toho hľadiska je kritickejšia, ba dalo by sa povedať realistickejšia.

Vlastný tvorivý typ

Skôr ako o príbeh ide jej o postavu, tam je jej sila. Niekoľkými črtami vyčarí plastický charakter, najmä periférny, preň má vždy veľké porozumenie. Výraz porozumenie v jej prípade možno použiť aj ako tvorivú charakteristiku. O ľuďoch píše s empatiou, občas ironickou, neberie do úvahy iné parametre ako ľudské, neodsudzuje v nich ideologické prehrešky, ba v podstate ani morálne manká.

Berie ľudí, akí sú. Vidí ich a do nich bezprostredne a ostro, požičiava si ich priamo z praxe, teda zo života. Nesnaží sa vedome o nijakú typizáciu, len ich podriaďuje vlastnému zámeru, ktorý môže byť vážny, ale aj humoristický či hravý. Je rozprávačkou, ale rozprávačkou cez presné postrehy, dôraz je na detaile. Spomenutá pretržitosť dynamizuje jednotlivé časti príbehov, aj to, o čom sa v nich mlčí (zamlčané možno objaviť aj u Vinca Šikulu).

Vcelku sa dá povedať, že Šikulovej poetika, vyjadrujúca jej vlastný tvorivý typ, je nosná a jej tvorba je vítaným oživením v súčasnej próze. A nielen v nej. Román Miesta v sieti vyšiel v Maďarsku v preklade Tünde Mészárosovej a pred tromi týždňami v pražskom vydavateľstve Argo v českom preklade známej prozaičky Kateřiny Tučkovej.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#knižná novinka #kniha týždňa #Veronika Šikulová #Medzerový plod
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku