Neskôr sa stala lektorkou tvorivého písania a aj tam stretla ľudí, ktorí ju inšpirovali. A ona inšpirovala ich. Osmelila ich, ukázala im cestu a naučila ich najmä radosti z písania. Chcela vydať knihu textov, ktoré prišli na svet aj jej zásluhou. Jej žiaci ju milovali, stali sa jej priateľmi, vytvorili veľkú rodinu. Neprestávala však patriť aj do novinárskej rodiny.
Tento idylický stav prerušila Zuzkina ťažká choroba a potom smrť. Maminu túžbu vydať texty, ktoré podnietila, sa snažila naplniť dcéra Gabika. Ona dala dovedna knižku Život je ako…, ktorá je spomienkou na mamu. Mnohí z autorov knižky sa zúčastnili na jej prezentácii na Deň matiek. My sme sa pri tej príležitosti porozprávali so Zuzkinou dcérou Gabikou Čepičanovou.
"Knihu som začala robiť vlani v lete. Oslovila som viacerých autorov, aby mi poslali vyjadrenia na tému Život je ako…, ale aj iné texty, ktoré vytvorili na maminkinom kurze. Potom som hľadala kľúč, ako ich zoradiť. Nie som však úplne dokončovací typ, veľa vecí rozbehnem, ale nestíham ich dotiahnuť do konca. Podobne to bolo aj s knižkou. Kým vyšla, prešli dva roky. Spätne to však nehodnotím negatívne. Možno je dobré, že kniha vychádza dva roky po maminom odchode. Čítanie knižky nás už tak nerozplače… Áno, poplačeme si, ale na konci je úsmev. Bola by som rada, keby bola knižka takto prijatá. Aby ľudia vedeli, ja som sa presvedčila, že aj keď nám zomrie blízky človek, stále tu je s nami. Že niečo na svete zanechal. A ešte som si pri tej knižke uvedomila, že ak máme sny, nemali by sme odkladať ich splnenie na potom.“
Gabike pri tvorbe knihy pomáhali aj mamine kamarátky. Je im vďačná: "Myslím, že to, čo sa podarilo Vierke Sabovej, ktorá robila grafiku knižky, je úžasné. Necítila sa na predstavu, ktorú som mala ja (a asi aj mamina), ale spravila jednoduchú, no zároveň krásnu knižku. Ilustrujú ju kvetinky a čarbanice, ktoré si mama kreslila pri telefonovaní a podobne. Na tie sa neviem vynadívať.“
Gabika spomína, že ako malá bola varená-pečená v bývalom Presscentre, kde Zuzka pracovala v prílohách Pravdy (Sobota, Čokoláda, Moment, Pravda ženy): "Keď mamina musela niečo vybaviť, striedala som sa pri stoloch a každý z kolegov sa mi venoval. A to, že teraz študujem žurnalistiku na Univerzite Komenského, je podľa mňa aj zásluha maminých kolegov z Pravdy, ktorí mi venovali ako malej čas. A ešte aj teraz, keď sa chcem poradiť, hoci so školskými vecami, mamine kamarátky mi vždy pomôžu.“
Silné pasáže v knižke sú práve z pera priateliek či Zuzkinej mamy. Je to špecifická publikácia, cez ktorú môže čitateľ nazrieť do intimity, ktorá cez smrť velebí život.
