Foto: ARTFORUM
Predchádzala jej Siedma kniha spánku z roku 2006 a literárnovedná publikácia Mýtus a báseň (2010). Zdá sa, že Hra s hadmi je nateraz poslednou a dôležitou Milčákovou básnickou syntézou, do ktorej autor zapracoval prvky východných náboženstiev, kresťanstva a kde má svoje miesto pátos i irónia pri traktovaní prvkov súčasného sveta, jeho modiel i pachutí.
S dejinami i bez dejín
Marián Milčák si svoju novú zbierku rozdelil do piatich častí s názvami: Kvetinová kázeň, Retro, Klamár Odyseus, Hra s hadmi a Nad chodníkom zrodu. Ako upozorňuje literárny vedec a prekladateľ, germanista Ladislav Šimon, ktorý ku knihe napísal doslov, autor si názov zbierky „vypožičal“ od rumunsko-rakúskeho básnika Paula Celana (1920 – 1970), v ktorého básni Fúga smrti sa so slovom had stretávame vo význame poznania, čo vyhnalo prarodičov z raja, a tiež ako symbolu tragického holokaustu národa i kultúry.
Milčák vo štvrtej časti svojho opusu s týmto významom aj narába a variuje ho podľa svojich vlastných predstáv. To je však len jedna z polôh poézie Mariána Milčáka: ak Marina Cvetajevová kedysi rozdeľovala vo svojej eseji básnikov na „básnikov s dejinami“ a „básnikov bez dejín“, Milčák na jednej strane akceptuje „bezdejinnosť“ v snahe nájsť korene nadčasového poznania v starovekých náboženských kultúrach, na druhej strane je však i básnikom s dejinami, keďže citlivo reflektuje tragické udalosti ľudstva, najmä v 20. storočí, ba pokladá za nevyhnutné vyrovnať sa s nimi. Poďme však po poriadku.
V prvej časti svojej knihy nazvanej Kvetinová kázeň sa Milčák inšpiroval východnými náboženstvami – budhizmom, hinduizmom, možno aj taoizmom a svoje básne – bez názvov a s voľným veršom – komponuje a formuluje v intenciách filozofie nezasahovania, ne-konania. Zameriava sa na ľudskú prirodzenosť: „ je len jedna / ozajstná / prirodzenosť // keď vyberieš / zo studničky / svoju / tvár // hladina / sa / nerozčerí “(s. 16).
V básňach tejto časti sa autor usiluje očistiť ľudské poznanie od defektných vplyvov postranných myšlienok a v súlade s vyšším duchovným, nadpozemským princípom dospieť k prečisteniu mysle a dosiahnuť duchovnú harmóniu nielen tela a mysle, ale aj v básni. Medzi básňami nachádzame aj venovanie „(petrovi)“, zrejme Mariánovmu bratovi, iná báseň zase reflektuje „plamenný“ stav ducha: „tak rád by som ti podal / zápalku // ale celý / horíš //“ (s. 18). V básňach alebo v poznámkach k nim nachádzame zmienky o kóane alebo priamo o Siddhárthovi: „včely zohrievajú / matku // modrooký / medový siddhártha / medituje“ (s. 26).
Retro a súčasnosť
V druhej časti zbierky s názvom Retro sa náhle ocitáme v tom najsúčasnejšom svete – básnik plurálom evokuje činnosť ľudí za obrazovkami počítačov: „vyklopkávame udierame do klávesníc voláme / sezam otvor sa vírusmi postupne prelamujeme heslá…“ (s. 31) a súčasne nastoľuje zvláštnu atmosféru ťažoby a úzkosti, ktorá nás už neopustí ani na okamih v tejto druhej časti. Úvodná báseň je venovaná j. b. (zrejme Jánovi Buzássymu), lebo v jej závere sú odcitované dve strofy z básne Jána Buzássyho, básnika, ktorý je Mariánovi Milčákovi blízky pravdepodobne svojou metaforikou a schopnosťou básnicky vyslovovať ľudské bytie v súvzťažnosti s krajinou.
Vzývaním bohýň Benzaiten a Sarasvatí začína dlhý monológ hada-pokušiteľa („zdvihnem moria vesmírne zažiarim / osvetlím každú tvoju bunku / áno mám hadiu tvár a moje dlhé telo / splynie s tebou premúdra / najskôr však pri troche hudby / podrežem labute a udusím / pávy všetko čo by nám mohlo / pripomenúť minulosť…“, s. 34), ktorý ponúka „pomoc“ súčasnému ľudstvu výmenou za dušu, popierajúc princípy kresťanskej viery a využívajúc slabiny a trhliny v onej sladkastej, iluzórnej podobe profanizovaného kresťanstva až k jeho úplnej svetskej negácii: „prišiel si odnikiaľ a kráčaš nikam / nič z teba neprežije / miliardy rokov bez akéhokoľvek / zmyslu // vravím ti / priprav sa / miluj / nenáviď a trp // tvoja nádej sa zachveje v deň keď ťa nechám / pripnúť na prístroje a namiesto teba bude dýchať / stroj“ (s. 41).
V miestami drastických, inde až groteskných či ironicky úškľabkovitých veršoch zaznieva básnikovo varovanie pred súčasným sebeckým a neprirodzeným svetom.
V tretej časti Klamár Odyseus Milčák tematizuje tvorbu a písanie: úvodná báseň je venovaná Zbigniewovi Herbertovi, poľskému básnikovi, ktorého Milčák aj prekladal, a jeho literárnej postave Pánovi Cogito. Básnik nás uvádza do osamelého individuálneho ľudského bytia, ktoré si v samote svojho príbytku, obklopené technickými vynálezmi, z ktorých najvýznamnejším je gramofón, urobí svätostánok ontologicko-estetického vnímania a trvania v čase.
V ďalších básňach tejto časti nachádzame alúzie či citáty z antickej báje o Orfeovi a Eurydike („mať tak talent schopnosť i v podsvetí / povedať niečo podstatné a presvedčivé / prečítať verš ktorý by niekomu vrátil / život / napísať báseň ktorá by rozplakala…“, s. 47), o Múze sledujúcej podoby básnického života svojich chránencov, vrátane tých odióznych a napokon o Odyseovi, ktorý „sa chcel stať básnikom / (preto) klamal“ (s. 51).
Plač nášho sveta
Mimoriadne pôsobivá, svojimi básnickými vyznaniami a individuálnym premyslením nanovo novozákonnej kresťanskej paradigmy, nezľavujúc nič zo svojej intelektuálnej náročnosti, je štvrtá časť zbierky Hra s hadmi.
Začína sa evokovaním básnického subjektu v spánku, obklopeného svojimi učiteľmi a od ich nevinnej strážnej porady odvinie básnik obraz Matky a Syna v kľúčovom okamihu kresťanskej viery: „tam na kolenách takmer nehybný / sa na meravé nohy stavia syn // jediným výdychom odvalí kameň / jedinou myšlienkou odpáli nálože / ticha // a týmto zľutovaním / a touto radosťou // dejiny začnú / odznova“ (s. 56).
Ďalej básnik adresuje Pánovi Ježišovi svoje vyznanie a čerpá novú nádej : „bratia / dotýkajte sa nádeje ktorá nemá viditeľný / začiatok a viditeľný koniec / ale je blízko vás ako moja pútnická palica / o ktorú sa navždy môžete oprieť“ (s. 58). Na odľahčenie nachádzame v texte i oslavu intelektuálneho priateľstva (Andrejovi Rozmanovi) či ironické traktovanie bytia vysokoškolského učiteľa, aby sme sa napokon dostali k problematike holokaustu skrze ticho a citát z Viktora Frankla po celanovsko-milčákovskú variáciu: „kto píše / hrá sa s hadmi“ (s. 64).
V záverečnej časti sa Milčák akoby vracia k prvej časti zbierky, kde komponoval v duchu východných náboženstiev; tu však prostredníctvom starých šamanských piesní zo Sibíri, Čukčov i Siouxov predstavuje bezprostrednosť, múdrosť a jednoduchosť prežívania starých kočovných kultúr, ktoré je „nikdy nezavretým okom / do ktorého vteká plač / nášho podivného / sveta (s. 73).
Marián Milčák touto svojou zbierkou nastavil veľmi vysoko latku súčasnej slovenskej poézie. Jeho zvláštna pateticko-prorocká, inde groteskná až ironická dikcia básnickej reči nastoľuje presvedčivo problematiku zložitého súčasného sveta, v ktorom sa Milčák orientuje rozumom i vierou, aby ukázal cestu všetkým, ktorí chcú kráčať po síce neľahkej, ale nie scestnej, zľahčujúcej či zavádzajúcej ceste životom a poéziou.
Marián Milčák: Hra s hadmi, Skalná ruža 2014
