Tamara Heribanová: Nespokojnosť ma ženie vpred

, 19.07.2015 05:00

Do knižiek sa zaľúbila už ako malá, počas štúdia potom veselo listovala vo viedenskej knižnici. Spisovateľka a autorka kníh pre deti aj dospelých Tamara Heribanová písanie príbehov na chvíľu odsunula nabok a venuje sa svojej dizertačnej práci. Všakovaké námety sa jej však v hlave roja neustále.

Posledná kniha Tamary Heribanovej Malá doba...
Posledná kniha Tamary Heribanovej Malá doba ľadová, ktorú ilustrovala Petra Hilbert. Autor: Ikar

Ako sa z redaktorky a moderátorky stala spisovateľka? Bol to prirodzený prechod alebo obyčajná náhoda?

K literatúre som mala blízko odjakživa. Možno to vyplýva z toho, že už ako malú ma vždy pred spaním rodičia zásobovali rozprávkami a príbehmi a hneď ako som sa naučila čítať, ponorila som sa do sveta kníh. Keď som sa ako štrnásťročná presťahovala do Viedne, navštevovala som knižnicu a každý týždeň som kníh prečítala niekoľko. Mala som šťastie na skvelých učiteľov, ktorí vedeli o literatúre nádherne rozprávať, už na gymnáziu sme veľa čítali a o knihách nielen debatovali, ale aj písali eseje. Môj debut Predavačky bublín vznikal niekoľko rokov a v čase, keď vyšiel, som už mala rozpísanú detskú knihu Misia Eva, prísne tajné. S písaním sa neponáhľam, veľa prepisujem, editujem, dopĺňam a tak prvá Misia vyšla až po dvoch rokoch. Samozrejme dôležitou časťou boli ilustrácie, ktoré si zobrala na starosť úžasná ilustrátorka Petra Hilbert.

Prekvapilo vôbec niekoho, že idete v otcových pisateľských šľapajach?

Neviem, či to niekoho prekvapilo. Myslím, že ak človek robí veci poctivo, s láskou, vášňou, ale aj trpezlivosťou a disciplínou, môže jeho práca priniesť výsledky. S tatinom je literatúra jednou z našich najobľúbenejších tém. O knihách sa veľa rozprávame a navzájom si prví čítame rukopisy. Dnes sa už literatúre venujete aj na odbornejšej úrovni.

Zmenil sa tým váš vzťah ku knihám?

Áno, som internou doktorandkou v Ústave svetovej literatúry SAV a pod dohľadom literárnej vedkyne a spisovateľky profesorky Márie Bátorovej sa venujem literatúre v teoretickej rovine. Mnohé som sa za toto obdobie naučila a som za to vďačná. Zmenil sa nielen môj vzťah k literatúre, zmenila som sa aj ja. Pod vedením profesorky Bátorovej sa venujem téme „Kabaret, satira a občianska poézia ako potenciál odporu proti totalite“. Téma je ukotvená v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia v Nemecku. Venujem sa úlohe kabaretu ako miestu spoločenskej kritiky, humoru, satiry, tak ako aj občianskej poézii Ericha Kästnera, jedného z najvýraznejších autorov tej doby.

Dokážete písať knihu a súčasne pracovať na dizertačnej práci?

Teraz sa v rámci literatúry venujem hlavne dizertačnej práci. Vždy keď mám chuť sadnúť si k rozpísanému románu, poviem si, ešte prečítaj túto štúdiu… A čo tie dve knihy, ktoré musíš už budúci týždeň vrátiť do viedenskej knižnice? Ale román, ktorý som odsunula, si aj tak žije sám v mojej hlave a niekedy otvorím dokument a zbesilo píšem všetko, čo sa nahromadilo. Som celkom zvedavá, ako to dopadne. Prednedávnom ma okrem toho oslovili so zaujímavým literárnym projektom. Vznikne z neho kniha rozprávok, ktorá by mala uzrieť svetlo sveta už v polovici augusta. Vydavateľ vybral skúsených detských autorov a talentovaných ilustrátorov. Takto som si spravila malý výlet do rozprávkového sveta, kde som si aj oddýchla.

Názov vášho posledného románu Malá doba ľadová je metaforou k ochladnutiu ľudských vzťahov či k svetu frustrácie a neslobody. Žijeme naozaj v dobe ľadovej?

Doba je citovo ochladená natoľko, nakoľko dovolíme, aby bola. Pochopiteľne sú isté fakty, ktoré dokazujú, že počet singlistov stúpa, že medziľudská komunikácia sa v mnohých prípadoch eliminovala na postovanie na sociálnych sieťach. Niektorí sledujú svet len prostredníctvom svojich smartfónov a rátajú lajky. Mnohí sa cítia vo svojej slobode neslobodní. Toľko možností, tak ktorá je tá správna? Na druhej strane ale badám istú tendenciu ľudí k spomaleniu a vychutnávaniu si života. Mnohí si čoraz viac uvedomujú, aké vzácne je spomaliť, vytriezvieť z toho enormného tempa, chaosu, dožičiť veciam a vzťahom ich čas. To, čo je smerované len na rýchle výsledky a efekt, je v protiklade k poctivému a naozajstnému.

Beseda s detskou knihou Misia Eva prísne tajné.
Beseda s detskou knihou Misia Eva prísne tajné. Autor: Barbora Drahovská

V Predavačkách bublín aj Malej dobe ľadovej nachádzame mnoho pekných myšlienok o láske a vzťahoch. Hlavnými témami sú však aj konzum, faloš, nenaplnená láska, samota. Prečo je pre vás dôležité písať o týchto negatívnych témach?

Píšem o svete, v ktorom žijem, ktorý pozorujem, ale som aj jeho súčasťou. Tak ako je v mojich knihách mnoho o osamotení, tak je tam, myslím si, aj mnoho o vrúcnych, i keď komplikovaných vzťahov. Svojimi knihami som chcela podať malú správu o malom svete, ktorý tvorí ten veľký. Mnohé sa stalo, mnohé mi dopodrobna prerozprávali ľudia žijúci okolo mňa. Mnohé je nedopovedané a len sám čitateľ si do medzier doplní chýbajúce čiastočky a tie ho povedú ďalej. Tak ako sú príbehy v knihách pre dospelých čitateľov miestami až príliš smutné, tak sú moje detské knihy možno až príliš optimistické. Deti si zaslúžia veriť v láskavý svet so zázrakmi, ale my dospelí si to zaslúžime takisto. Aj preto sa často stretávam s tým, že detské knihy si kupujú rodičia a starí rodičia sami pre seba.

Pred publikovaním detských knižiek ste od malých čitateľov dostávali spätnú väzbu, s deťmi ste boli v úzkom kontakte aj počas knižných besied. Ako sa detské vnímanie literatúry líši od pohľadu dospelých?

Misia Eva mnohé deti potešila, rozosmiala, mnohým dokonca pomohla. Dodnes dostávam mejly od detí, pretože si hlavnú hrdinku Evku obľúbili a na ich ceste životom im jej príbeh dodal vieru a silu prekonať strach a úzkosť. Tak ako dospelí, ani deti to nemajú v živote ľahké a mnohé ich trápenia sú oveľa ťažšie zvládnuteľné, než tie dospelácke. Niekto si môže myslieť, že dieťa má bezstarostný život, veď chodí len do školy. Prešla som desiatky škôl, knižníc a stretla som sa z rôznymi príbehmi detí. Krásne na besedách s deťmi je však to, že sú maximálne úprimné, ich postrehy nabíjajú radosťou.

Dnes sa hovorí, že deti dávajú prednosť počítačom pred čítaním či tvorivou činnosťou. Potvrdilo sa vám to?

Nepotvrdilo. Stretla som sa so stovkami detí, ktoré nielen veľa čítajú, ale si píšu aj denníčky, poviedky. Píšu aj knižky len tak do šuplíka a snívajú, že ich jedného dňa vydajú, alebo len venujú svojim rodičom. Dieťa dá prednosť tomu, čo upúta jeho záujem. Je jednoduchšie dať mu tablet, neskôr si ho samé vyžaduje, nevie sa bez neho ani najesť. Deti s ktorými sa stretávam, síce používajú smartfóny, ale aj čítajú. A keď sa im páči nejaká kniha, hodia ju na Instagram, podelia sa o svoje názory na Facebooku, ale tú knihu si prečítajú. Nedávno sme odovzdávali ceny školákom za najlepšie knižné recenzie v rámci projektu Vráťme knihy do škôl. Do súťaže bolo prihlásených 21 953 príspevkov. Nie je aj to dôkaz, že záujem detí o literatúru je veľký? Mnohé práce pritom boli fantastické. Ak deti dostanú zrniečko inšpirácie, dokážu z nej vytvoriť pozoruhodné veci.

V príručkách tvorivého písania často odporúčajú, aby si každý spisovateľ viedol autorský denník. Máte ho aj vy?

Taký klasický denník nemám, vždy keď som sa pokúšala písať denník, skĺzlo to do reportážneho, vecného, neosobného. Ale je to škoda, čo je napísané, to ostáva. Mám však mnoho zápisníkov, kde sa nachádza môj celoživotný zber materiálu.

Viete už o čom bude ďalšia kniha?

Dnes viem a zajtra to môže byť úplne inak. Je to téma, ktorej sa venujem už roky, mám jeden hrubý zošit, ktorý je plný rôznych informácii o tejto téme, v počítači mám priečinok, kde je veľa súborov a fragmentárnych textov. Dokonca aj štruktúru knihy mám nakreslenú, ale môžem vám s istotou povedať, že nakoniec to bude aj tak úplne inak.

Každé dielo je zároveň malou spoveďou autora. V ktorej z vašich postáv by sme mohli nájsť aspoň kúsok z vás?

V mnohých, ale momentálne by som najradšej navštívila postavu Hany Jansenovej z Malej doby ľadovej. Totiž to Cicerove „Ak máš záhradu a knižnicu, máš všetko, čo potrebuješ“ úplne sedí. Knižnicu mám obrovskú, len o tých ovocných stromoch sa mi čoraz častejšie sníva.

Spisovateľka pri návšteve Lisabonu. Cestovanie...
Spisovateľka pri návšteve Lisabonu. Cestovanie patrí medzi jej záľuby. Autor: Z archívu Tamary Heribanovej

Ste vždy po vydaní novej knihy so sebou spokojná alebo sa na ňu viete pozrieť aj kritickým okom a s odstupom času vnímať nedostatky?

Ja som skôr nespokojná ako spokojná. Niekedy som natoľko nespokojná, že som nespokojná ešte aj s tou nespokojnosťou a potom si hovorím, teraz by sa hodila tá záhrada a rýľ. Vďaka Bohu starnutím si čoraz viac na svoju nespokojnosť zvykám, dokonca ju mám rada, ak by sa vytratila, celkom určite by mi chýbala. Možno práve tá nespokojnosť ženie človeka vpred. V písaní je však dobré vedieť s nespokojnosťou pracovať a takisto vedieť, kedy je príbeh ukončený, lebo vylepšovať a prepisovať by sa dalo donekonečna. Moje knihy sú napísané najlepšie ako som bola schopná ich v danom čase napísať, v každej jednej je veľa energie. Nielen mojej ale aj ľudí, ktorí sa na nich podieľali. Je to odsedené, odrobené, prebdené, ale či to mohlo byť lepšie? Asi ako aj všetko.

Je niekedy písanie kníh depresívne? Nie je tam riziko, že vás smutný príbeh vtiahne až príliš?

Písanie je istá katarzia a človek sa môže dostať do stavu, kedy je ten paralelný svet, ktorý vytvára a opisuje natoľko silný, že ten reálny ho len dobieha.

Slovenskej literárnej scéne údajne vládnu ženské spisovateľky, pomyselnú korunu najpredávanejšieho autora si napríklad stále drží Táňa Keleová Vasilková. Vnímate prevahu ženskej literatúry na trhu?

Ženské autorky podľa mňa slovenskej literárnej scéne nevládnu, niektoré však vládnu rebríčkom predajnosti na knižnom trhu. Vo všeobecnosti je veľmi veľa kníh, ktoré sú písané ako ľahké, vzrušujúce, oddychové čítanie ženami pre ženy, ale len málo z týchto kníh sa dostanú na úplný vrchol predaja. V minulosti bola situácia jednoznačnejšia, ale v tomto smere sa hladný trh nasýtil a ostávajú len tí najlepší, či už to je v rámci ženskej literatúry, krimi alebo spoločenského románu. Niektoré knihy, ktoré sú označované za triviálnu literatúru, majú však významnejší presah, ale podľa mňa ich literárna kritika apriori kvôli ich bestsellerovému umiestneniu alebo komerčnému vydavateľstvu ignoruje.

Vedia podľa vás Slováci oceniť kvalitnú literatúru?

Tak ako sú v rámci televíznych programov tie mejnstrímové s vysokou sledovanosťou a často čisto zábavným až stupídnym obsahom, tak sú na trhu aj programy s hlbšími, povedzme hodnotnejšími obsahmi, sledované užšou skupinou ľudí. Ľudia na Slovensku čoraz viac navštevujú divadlá, čoraz viac hľadajú menej mienkotvorné informačné kanály a teda i cestu ku kvalitnej slovenskej próze. Myslím si, že ľudia, ktorým nie je ľahostajná kultúra na Slovensku sa zaujímajú aj o literatúru, ktorá je jej súčasťou a reflektuje náš život. Ono je to však vždy otázne s tou nálepkou „kvalitná“. Mnoho diel bolo a je preceňovaných, mnoho na základe rôznych faktorov podceňovaných. Situácia záujmu resp. nezáujmu o tituly slovenskej literatúry je tak trochu aj kľúčom k pomenovaniu toho, kde sa naša kultúra nachádza.

Už Voltaire hovoril, že len malý počet kníh niečo znamená, ostatné sa strácajú v množstve. Podľa čoho si z toho množstva kníh vyberáte?

Rada čítam víťazov Magnesia Litera, snažím sa prečítať všetky knihy nominované na Anasoft Literu. Takisto sa snažím začítať sa do slovenských kníh, ktoré sa nachádzajú na bestsellerových priečkach. Pri niektorých tituloch stačí prelistovať. Na našom trhu sú stovky nových kníh, je to jeden veľký kolos a času je málo. Ako si vybrať knihu, ku ktorej sa dá vrátiť, ktorú budú dediť moje deti? Navštevujem knižnicu a keď sa mi kniha páči, kúpim si ju.

Autorka s ilustrátorkou Petrou Hilbert.
Autorka s ilustrátorkou Petrou Hilbert. Autor: Marika Beňadik Majorová

V poslednom období sa roztrhlo vrece s príručkami francúzskeho spôsobu života, všetky ženy chcú byť štýlové a bezstarostné ako Parížanky. Viete si predstaviť ako by vyzerala podobná kniha o Slovenkách?

Nie celkom. Ale je zaujímavé, koľko titulov sa v poslednej dobe vyrojilo na túto tému. Lekcie Madam Chic, Francúzky neztrácajú šmrnc, Francúzky nespia samy, So šarmom Parížanky. Je to dozaista spojené aj s rozšírenou kultúrou lifestylových a módnych magazínov, pri ktorých sa ženy môžu zasnívať a po ich prečítaní sa cítia krajšie, zvodnejšie a sebavedomejšie. Síce si tú Chanelku nekúpia, ani Dior Haute Couture nikdy nebudú vidieť naživo, ale chcú o tom aspoň čítať. Často človek vo svojom živote nič nezmení, aj keby mal na nočnom stolíku sto príručiek štýlu, ale mnohé čitateľky majú pocit, že pracujú na svojom rozvoji a že sú na správnej ceste k svojmu šťastiu a spokojnosti. A to nemôže byť nikdy zlé.

Súčasná spoločnosť vníma novinárske povolanie pomerne negatívne. Je podľa vás aspoň status spisovateľa stále cenený?

Autori žijú v svojich komunitách, niektoré sú úplne malé, niektoré väčšie, niektorí autori píšu sami pre seba a považujú sa za svetových. Naopak, niektorých tvorba má európsky rozmer, ale z písania by nevyžili. V našej krajine si môže dovoliť byť spisovateľom na plný úväzok len zopár ľudí. Malý národ, malá literatúra, neviem však povedať, či sa väčšina dobrých spisovateľov cíti byť za svoju tvorbu v tejto krajine docenená.

Čo vás momentálne najviac teší?

Prednedávnom získala Misia Eva v Thajsku prestížne umiestnenie v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska 2014 v kategórii Literatúra pre deti a mládež. S ilustrátorkou Petrou Hilbert i s ľuďmi z vydavateľstva sme sa tomu veľmi potešili. Takisto som stále pozitívne naladená z čítačiek a literárnych besied pri príležitosti vydania výberu textov niektorých slovenských spisovateliek a spisovateľov v rakúskej kultúrnej ročenke Reibeisen. Spoločne s Máriou Bátorovou, Etelou Farkašovou, Jurajom Kuniakom a mojím otcom sme boli súčasťou literárnych prezentácii vo Viedni a v Kapfenbergu. Stretnutia so spisovateľmi z Rakúska, Slovinska, Talianska a Južnej Ameriky boli mimoriadne inšpiratívne.

Nedávno ste sa stali čerstvou tridsiatničkou, čo je možno príležitosťou pre drobnú bilanciu. Čo by ste napríklad spätne odkázali dvadsaťročnej Tamare?

Toho by bolo, len ona by ma asi aj tak nepočúvala. Alebo by si to vypočula a riadila by sa sama sebou. Určite by som jej však povedala, že sa má na čo tešiť, pretože v tridsiatke to bude ešte lepšie!

V Malej dobe ľadovej vraj nájdeme odpoveď na otázku, prečo nemôžeme v živote dosiahnuť všetko, po čom túžime. Zdá sa ale, že vám sa to podarilo…

Som vďačná za zdravie, za skvelú rodinu, za mojich najbližších. A potom mám kopce nesplnených mini cieľov, na ktorých priveľmi nelipnem, ale rada o nich snívam.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#literatúra #Tamara Heribanová #spisovateľka #knihy
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk