Emanuele Trevi: Písanie by malo byť filozofiou života

Slovenské vydanie knihy Niečo napísané predstavil taliansky spisovateľ a literárny kritik Emanuele Trevi návštevníkom festivalu Dolce vitaj.

, 18.07.2015 09:00
Emanuelle Trevi Foto:
Emanuelle Trevi.
debata

Znovuobjavuje v ňom osobnosť režiséra a spisovateľa Piera Paola Pasoliniho aj kontroverznú Lauru Betti, herečku a zakladateľkou nadácie Piera Paola Pasoliniho. Román získal Cenu Európskej únie za literatúru.

Prečo v knihe vyzdvihujete najmä Pasoliniho nedokončený román Nafta, ktorý písal na sklonku života?

V päťdesiatke Pasolini zásadne zmenil postoj. Uvedomil si, že svet nedobyje, ale môže ho pochopiť, ak ho prijme. Metaforicky to vyjadril v Nafte. Dvaja hlavní protagonisti, „dobyvatelia“, sa postupne menia na submisívnu ženu. Očarilo ma, že možno na základe skúsenosti alebo vlastnej citlivosti zavrhol celú svoju dovtedajšiu tvorbu.

Kniha je do veľkej miery autobiografická. Vystupujete v nej ako začínajúci spisovateľ, ktorý sa stretáva s nekompromisnou Laurou Betti.

Vo svojich knihách som vždy „mladý“ a čím som úprimnejší, tým viac si uvedomujem, že moja hlavná postava je hlupák, ale má šťastie, lebo stretáva ľudí ako Laura Betti. Ona ma neprestajne vyvádzala z omylu. Chcel som sa stať spisovateľom vďaka inteligencii. Hovorila mi: áno, budeš mať úspech, pretože si múdry, milý a vieš to, ale nebudeš nikým, ak do svojho písania nevložíš hnev a celú svoju bytosť. Vďaka nej som sa naučil nehanbiť sa za svoje túžby. Keď som vydal prvú knihu, ukázal som ju Laure. Ona ju roztrhala, hodila na zem a dupala po nej, aby mi dala najavo, že som nikto. Urobila to z lásky. Ak by mi vtedy povedala, že som šikovný, myslela by tým vlastne, že nič neznamenám.

Potrebovali ste odstup, aby ste pochopili, v čom bola pre vás Laura prínosná?

Vždy pre mňa znamenala veľmi veľa, ja som bol pre ňu nikto. Raz, keď sme sa pohádali, ma dokonca na ulici ani nespoznala. Hovorila: Pasolini by ti ani nepošliapal tvár. Bál by sa, že si zašpiní topánky. Ale dnes mám päťdesiat, som známy a rešpektujú ma. No už nemám človeka, akým bola v mladosti pre mňa ona. Stále si ju pripomínam. Vždy, keď začínam písať, opakujem si: Nič neznamenáš, si nikto, pretože len toto mi dáva slobodu ísť ďalej. Keby som si zakladal na tom, čo už viem, nikam by som sa neposunul.

Vediete kurzy kreatívneho písania. Uplatňujete Laurine „metódy“ v praxi?

Považujem sa za zlého učiteľa, pretože som láskavý. Nie som Terence Fletcher z filmu Whiplash. Študenti sú príliš spokojní sami so sebou, čo je na škodu. Tak neprídu na to, čo by mali vylepšovať. Ale ak dostanem na začiatku kurzu 30 ľudí a skončí 29, vidím, že to má zmysel. Otec mi po tom, čo som do steny zatĺkol prvý klinec, povedal, že prvýkrát to nikdy nebude dobré. Tak je to aj s umením. K mladým musí byť človek buď veľmi tvrdý, alebo nájsť citlivú cestu. Vďaka učeniu odhaľujem vlastné skryté dimenzie. Ľudia sú šťastní, keď píšu. Chcieť písať je však obrovský záväzok voči sebe samému. Ak túži byť niekto spisovateľom, písanie musí byť pre neho každodenná bytostná potreba, filozofia života.

Akí sú mladí talianski spisovatelia? Vytvárajú nové trendy?

Vo všeobecnosti je v mladej talianskej literatúre tendencia písať detektívky alebo žáner noir a rodinné príbehy, čo vytvára schému. No medzi mladými nachádzam prevažne autorky, ktoré idú za hranice a píšu bizarne extrémne veci. Z desiatich autorov sa obvykle dvaja nezaujímajú o prevládajúce trendy. Mali by sa riadiť citátom nemeckého spisovateľa Fostera: Nezaujímaj sa o to, či ťa milujú, ale o to, čo máš rád sám.

Z knihy Niečo napísané cítiť pokoru a vďaku Laure Betti.

Nikoho nenaučím viac, ako naučila Laura mňa. To sa dá pochopiť len srdcom. Stal som sa niekým vďaka hnevu, ktorý vo mne vyprovokovala. Vďaka tomu, že som sa prestal hanbiť za svoje pocity a dokázal som sa nahnevať. Nemyslím agresiu, ale zdravý športový hnev. Atléti dorazia do cieľa takmer naraz, no vždy je jeden prvý, lebo má v sebe „hnev“, ktorý mu pomohol prekonať prekážky skôr, ako ich prekonali ostatní. Na jeseň minulého roku som si v Brazílii kúpil prívesok boha hnevu. Nosím ho ako poctu Laure, aby som na ňu nezabúdal.

Emanuele Trevi je taliansky spisovateľ a literárny kritik, ako porotca pôsobí v mnohých literárnych súťažiach. Za kritické eseje o diele básnika Pietra Tripodiho získal cenu Sandra Onofriho. Pravidelne publikuje v talianskych denníkoch a magazínoch Caffé Illustrato a Nuovi Argomenti. Trevi bol kreatívnym riaditeľom vydavateľstva Fazi a pracoval vo Fonde Piera Paola Pasoliniho, ktorý založila herečka Laura Betti. Tu sa zoznámil s Pasoliniho literárnou tvorbou, ktorá ho inšpirovala k napísaniu životopisne ladenej knihy Niečo napísané. Dielo bolo nominované na cenu Premio Strega a získalo Cenu Európskej únie za literatúru.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Dolce vitaj #Emanuele Trevi
Flowers