Zdalo sa mi to neuveriteľné, mal len 59 rokov a hoci si pamätám, že sa mu ťažšie chodilo, ešte pred šiestimi týždňami vyzeral plný života a optimizmu. V ten horúci piatok sedel vo farebnej africkej tunike vo foyer hotela Tatra a vysvetľoval mi rozdiel medzi utečencom a exulantom. „Uprednostňujem slovo exulant. Pretože utečenec je niekto, kto sa nechce vrátiť domov.“
Keď som sa ho pýtala, či sa chce vrátiť domov do Zimbabwe, odpovedal: „Samozrejme, chcem vidieť matkin hrob. Zomrela, keď som bol preč. To bol môj najbolestivejší zážitok. Zomrela na rakovinu a každú hodinu sa vraj pýtala, či prídem. Ale zároveň nechcela, aby som za ňou prišiel, pretože vedela, že by ma zatkli. Hovorievala, že za mnou možno príde. Boli sme si s mamou veľmi blízki. Viete, čo je na exile najhoršie? Že vaši priatelia zomierajú a vy ste preč. Ľudia vám nehovoria dobré správy, nehovoria, že kvitnú kvety, ale: Pamätáš si na toho kamaráta? Včera zomrel. A podobné veci.“ Vzápätí mi položil ruku na plece a hovoril: „Viem si predstaviť, že návšteva matkinho hrobu by bola veľmi bolestná. Návrat môže byť mýtický, je to ilúzia. Nesníva sa mi o Európe, ale o mojej africkej rodine, v snoch sa rozprávam s mamou, otcom, bratmi…“
Z veselého rozprávania o tom, ako hral v Afrike v Shakespearovom Hamletovi aj Caesarovi – Chenjerai tam stvárnil zradcu Bruta! – a o tom, ako sa líšia európski a africkí návštevníci divadla (tí druhí spontánne vstupujú do deja hier), sme prešli k vážnemu rozhovoru o vykorenení, utečencoch a azyle. Po hodine sme sa museli rozlúčiť, Chenjerai bol hlavným hosťom Bratislavského knižného festivalu. Bol by sa rozprával ďalej, no už ho čakali, tak mi na pamiatku venoval svoju knižku poézie Blind Moon – Slepý Mesiac. Bola som očarená – jeho trefnými formuláciami v rozhovore a ešte krajšími básňami. V predslove tejto svojej knižky v angličtine Chenjerai napísal: „Ľudia národa Shona hovoria: Človek bez daru slov zomrie ako starý mládenec. Znamená to, že poézia je spôsob, ako presvedčiť srdce a dušu a ľudské telo, aby spoločne a nežne volali do sveta.“
Aj sám Chenjerai bol synom zimbabwianskeho kmeňového náčelníka, mal úžasný dar slov a ako starý mládenec nezomrel. Rozprával mi o svojich deťoch, až neskôr som si uvedomila, že na jeho ženu reč takmer neprišla. O poézii v knižke napísal: „Poézia je dopravným prostriedkom snov, ktoré celý čas ignorujeme. Zvykol som snívať, že lietam. A môj otec si myslel, že potrebujem liečiteľa, ktorý by ma z toho dostal. Bol som mladý a povedal som: Prečo by som o tom nemohol snívať? Je také krásne lietať.“
A tiež: „V poézii som súčasťou iných hlasov v iných srdciach, ale som tiež súčasťou hlasov, ktoré sú ignorované. Hlasov hmyzu, vtákov, oblohy, zeme a vzduchu, ktorý dýchame. Píšem poéziu, aby som našiel svoj hlas a jeho osud. Život je hľadaním osudu, osudov a možností. Keď je všetko ostatné tiché, poézia hovorí k môjmu a vášmu srdcu a svet sa stane pevným kusom mysle a srdca.“
V tej útlej knižke nie je ani jedna báseň, ktorá by ma neoslovila.
Tieto sa mi páčili najviac: Pain
there is a pain/ i cannot name/ inside me. /there is a painless pain/ that refuses to be named./ there is a shapeless pain/ inside me. // there is a painful piece of land/ inside me,/ a pain without a name./ inside me.
V mojom laickom preklade hovorí asi toto: Bolesť Je tu bolesť, / ktorú nemôžem pomenovať, / v mojom vnútri./ Je tu nebolestivá bolesť,/ ktorá odmieta byť pomenovaná. // Je tu beztvará bolesť / v mojom vnútri. /Je tu bolestivý kus zeme / v mojom vnútri, / bolesť bez mena, / vnútri mňa.
A takto znie báseň Sky čiže Obloha: Som tu/ pod rovnakou oblohou/ ako ty/ som tu/ vrhajúci rovnaký tieň/ ako ty. Som tu/kde si ty/ pod rovnakou oblohou.
Alebo báseň My: Neboli sme/ poslední, kto ostal/ stál pri nás figovník// Neboli sme/ poslední, kto ostal/ pokiaľ nám obloha neodmietla/ víza// sladké sny, drahá/ keď čakáme/ kým rozkvitne iný kvet.
A celkom na záver báseň Cibuľa: Len jedna cibuľa/ medzi terajškom a zajtrajškom,/ medzi mojím odchodom/ a mojím príchodom// Ostala už len jedna cibuľa,/ medzi dvoma kúskami histórie,/ medzi týmto odchodom / a ďalšou neznámou destináciou. Zbohom, Chenjerai.
Chenjerai Hove (9.2.1956 – 12.7. 2015)
