Ide akoby o šestnásť poviedok voľne na seba nadväzujúcich, spojených ústrednou postavou, ktorou je Augustín Nevoľný, 45-ročný rozvedený muž, žijúci s novou partnerkou. Od neho sa odvíjajú jednotlivé príbehy, miestami dokonca prechádza do pozície vševediaceho rozprávača, keď predstavuje myšlienkové pochody, procesy inej postavy.
Foto: Koloman Kertész Bagala
Takmer ustavičné popíjanie či pitie hlavnej postavy umožňuje autorovi ľahšie vypovedať aj to, čo by „neopitá“ postava nemohla („…bol niekým iným, pretože pôvodného Augustína zo seba vyháňal vypitými pohárikmi. V tom bola napokon aj pointa jeho pitia, vyhnať sám seba, presnejšie samého seba zo seba.“). Niektoré motívy a postavy (napríklad slečna vo vlaku z prvej časti knihy) sa vracajú, a aj preto možno povedať, že kniha je románom, ktorý sa člení na viac či menej samostatné časti. Zaujímavé je prepájanie dávnejšej minulosti s prítomnosťou, hľadanie podobností, styčných bodov. Najprítomnejšia realita sa prelína so sprítomňovanou minulosťou. Minulosť sa vkráda do Augustínových myšlienok aj počas dialógov postáv.
Sterilný zvuk vlakov
Leitmotívom, prípadne dejovým rámcom je cesta vlakom. („Augustín si uvedomil, že zvuky, ktoré dnes vydávajú vlaky,… sú oveľa sterilnejšie, než bývali kedysi. Snaha o pohodlie a komfort skrátka pripravuje človeka o pocit, že niekam cestuje.“) Cesta vlakom – to je pohyb v prítomnosti i s návratmi do minulosti, a práve o ňu v knihe ide. Po tejto ceste sa pohybuje protagonista Augustín, ktorého prierez časťou života čitateľ vníma ako prierez históriou. Treba však podotknúť, že zďaleka nejde o chronológiu. Z prítomnosti do minulosti a naopak prechádza Kopcsay veľmi dobre, plynulo. Zaznamenávanie prežívaného, asociácií i reality sa viditeľne či len v náznakoch opakuje. („… a cestou domov, či kam to má ísť, cestoval nielen vlakom, ale aj po paralelných vesmíroch svojej duše.“)
Cesta vlakom lemuje dve dôležité dejové línie, ktoré sú tiež obrazom doby a obrazom protagonistu. Povinná vysokoškolská brigáda v priemyselnom závode pripomína svojím tvarom zobrazenia dobrú reportáž, je v nej priama i nepriama kritika pomerov v Československu 80. rokov 20. storočia s množstvom reálií a konkrétnych mien. Jemný mládenec Augustín sa konfrontuje s drsným, neslušným prostredím fabriky. Tu je aj časť Sexi smrtka, v ktorej je najviac vulgarizmov, hoci majú prevažne funkciu charakteristiky jednoduchej až primitívnej postavy. Po tejto stránke je to horšie s časťou Nová zbraň, ktorá pôsobí tak, akoby tu bola len kvôli množstvu nefunkčných vulgarizmov. Aj motív so sovietskymi vojakmi je v podstate vykonštruovaný. Novú zbraň možno ani nebolo treba do knihy zaradiť. Oproti tomu je tu text Tajomstvo námestníka, ktorý je dôkazom toho, že dobrá próza aj z drsného prostredia sa zaobíde bez vulgárnych výrazov.
Súmrak letného večera
Už v prvej časti knihy sa objavuje dôležitý hudobný motív, keď Kopcsay predstavuje svojho protagonistu na strednej škole ako hráča na klávesoch. Téma hudby sa tiahne celou knihou, napríklad v príbehoch z folklórnych slávností, ale osobitne ide najmä o obraz populárnej hudby 80. rokov, ako ju vnímali stredo- i vysokoškoláci. V časti Spomienky umelca sa celá debata mladých vysokoškolákov týka popscény, spomína sa množstvo hudobných skupín, skladieb, hudobníkov. Text takmer celej knihy je popretkávaný časťami piesní – hitov slovenskej i českej populárnej hudby. K tomu patrí i charakterizovanie spôsobu života, názorov, módy mladých ľudí, počúvanie hudby i zábava.
Autor vie vykresliť atmosféru prostredia, využiť prírodné opisy a charakterizovať postavy napríklad aj refrénom, pomocou ich opakujúcich sa rituálov, niekedy priam streštených (napr. nahrávanie hydrometeorologických správ na kazetový magnetofón). Nie každý pokus o humor je však úspešný, týka sa to osobitne lexiky. Ak by sme aj prijali princíp hyperbolizácie v textoch knihy, tak niektoré násilné sémantické konštrukcie nie sú víťazstvom. („Ľudia v kostole sa rozospievali, vonku sa pomaly zvečerievalo a cez barokové okná sa dnu vkrádal socialistickorealistický súmrak letného večera na sklonku studenej vojny.“)
Stále však sledujeme predovšetkým spomienky a nesplnené ambície protagonistu, ale i útrapy z tvorby, zo zanedbania talentu, zo strácania času, uvedomenie si túžob a súčasne nedostatok vôle. Augustín vníma skutočnosť ako zvuky, melódiu, hudbu. („Vždy si pamätal miesta, ktorými prešiel, podľa skladieb a melódií, čo mu v hlave prehrával jeho večný, neviditeľný a nevypnuteľný kazetiak.“) Kopcsayovi sa podarilo stvárniť duševné rozpoloženie protagonistu po uplynutých bezúspešných rokoch.
Augustín si vytvára predstavy o pozitívnej recenzii na svoju tvorbu – hudobný album, lebo „takmer všetky slová vo všetkých rozhovoroch, ktoré s kým kedy nadviazal, prehlušovala hudba, čo v ňom hrala.“ Hrubé zvuky, prostredie, ľudia bez zmyslu pre krásu hudby šokujú jeho muzikálne cítenie. Premýšľa, ako vníma bežné zvuky, melódie, skladby z rádia muzikant a ako laik či nemuzikálny príjemca. Protagonista „uskutočňuje“ dve pozorovania. Jedno je obrazom hrubej výrobnej sféry v chemickej továrni, druhé je Augustínovým vnútorným priestorom, v ktorom „vzniká“ hudba a v ktorom sa odrážajú ľudia z obidvoch priestorov pozorovania.
Pozícia zbytočného človeka
Márius Kopcsay zostal pri svojom protagonistovi v pozícii „zbytočného“ človeka so "zbytočným“ životom, ktorého všetci dostihnú a prenasledujú, a ktorý svoje psychické zranenia, chýbajúce ambície, smoliarstvo „lieči“ alkoholom („… celé svoje tvorivé Ja zabije postupne pitím. Naučí sa žiť a či skôr aspoň dožiť s mŕtvolou tvorivej osobnosti v sebe.“) Kopcsayov vôľovo slabý človek si hovorí: „Hudobníkom som sa nestal, ale alkoholikom áno, veď naplniť toto poslanie bolo oveľa jednoduchšie. Stačilo na to tak málo – piť.“ Dejové napätia, spomínania v spomínaniach, predstavy pod vplyvom alkoholu alebo sna, vyplývajú pre Augustína z preňho nepriaznivých situácií – pribúdajú mu roky a on svojou povahou bojazlivého, introvertného a zraneného človeka sa nemení.
V texte knihy pôsobí rušivo už spomínaná nadmiera istého typu vulgarizmov. Dobrý autor, akým Márius Kopcsay nesporne je, by takýmto spôsobom nemal nadbiehať nevkusu naivného čitateľa. Textu, žiaľ, chýba aj dôslednejšia autorská korektorská kontrola.
