Kniha týždňa: Dopátrať sa k svojej minulosti

05.08.2015 13:56

Kniha Petra Juščáka ...a nezabudni na labute! je ďalšou z tých, ktoré sa ocitli vo finálovej desiatke Ceny Anasoft litera 2015.

Peter Juščák: ... a nezabudni na labute!
Peter Juščák: ... a nezabudni na labute! Autor: Kalligram, 2014

Po čitateľskej skúsenosti s Juščákovou knihou Odvlečení (2001, 2011), ktorá má podtitul Osudy občanov Československa odvlečených do pracovných táborov GULAG v ZSSR, a s niektorými jeho publicistickými príspevkami, by sa mohlo zdať, že autor nám opäť ponúka dokument alebo dokumentárnu prózu. Tak ako v Odvlečených aj tu totiž vychádza z autentických zážitkov ľudí z východného Slovenska, ktorí začiatkom mája po skončení druhej svetovej vojny boli zajatí a odtransportovaní v dobytčích vagónoch do pracovných táborov na Ďalekom východe. A doma o nich muži, ženy, rodičia, deti nič nevedeli…

Medzi odvlečenými bola aj Irena Kalaschová, ktorú bez viny a s vykonštruovaným súdom zobrali z Kežmarku. Práve ona je ústrednou postavou knihy, pri čítaní ktorej zakrátko zistíme, že nejde o prózu dokumentárnu, ale o realistické rozprávanie s fikciou na úrovni klasického románu, o čom svedčia aj uzatvorené osudy postáv. Čakanie na dokumentárnu prózu sa teda zmenilo na spoznanie dobrého románu s nechronologickým dejom, napätiami, príjemnými, ale svojím významom tragickými prírodnými opismi. („Skutočnosť, že z pevniny sem neviedli žiadne cesty a jediný prístup do prekliatych končín poznali len sťahovavé vtáky a morské ryby, robila toto mesto ostrovom neuveriteľnej osamelosti.“)

Dorozumieť sa aj bez slov

V kompozícii románu sa striedajú rôzne časy – postupnosť udalostí s ich retrospektívami. Dej sa začína v januári 1945 a končí v auguste 1954. Krátky epilóg knihy je datovaný stredou 3. marca 1992, no románový príbeh sa odvíja od 5. marca 1953 do 15. septembra 1954. Práve čas august – september 1954 plynie veľmi rýchlo, informatívne, menej románovo a viac dokumentárne. Odklony od východiskovej situácie sú veľké, predstavujú celé kapitoly, ale autor dokázal návrat do chronológie deja urobiť plynulým, čitateľa nič nedezorientuje. Dôležité sú spomienky postáv, v ktorých jeden deň môže v skutočnosti predstavovať niekoľko rokov. Tak sa všedné prelína s hlbokým, životným, zo všedného vychádza retrospektíva i spomienky.

Juščák často prichádza s novým motívom, novou informáciou ako so samozrejmosťou a aj tým románový príbeh nadobúda napätie. Rovnako veľmi vhodne zakomponúva do textu zmienku o novej postave (z pozície protagonistky či postavy už známej), aby s ňou mohol ďalej pracovať. Juščák je výborný v detailných, vonkajších i vnútorných charakteristikách z pozície vševediaceho rozprávača, ale aj z iných pozícií. O životných osudoch postáv hlavných i epizódnych, ktoré majú vždy svoje meno, sa dozvedáme prostredníctvom protagonistky Ireny. Takto nie sú vsadené do deja bez svojej minulosti, bez svojho životopisu a bez svojho statusu. Autor dáva ich budúcemu počínaniu vysvetlenie, nachádza príčiny ich konania. Obdivuhodné je „zvládnutie“ 250 väznených žien – akéhosi kolektívneho hrdinu – v jednotlivostiach.

V tejto súvislosti je zaujímavý obraz viacjazyčnosti v tábore. V gulagu je Slovenka Irena, ale aj Maďarka Katalin, ktorá ako herečka pantomimicky znázorňuje labutí let, Poľka Danuta, hudobníčka, účastníčka Varšavského povstania a dirigentka speváckeho zboru v tábore, sú tam Nemky, Rumunky, Ukrajinky, vysokoškolské učiteľky, bývalé partizánky, ženy z domácnosti… V neľudských podmienkach, odsúdené na niekoľko rokov, sa dokážu dorozumievať aj bez slov. Napriek ťažkým pomerom dochádza medzi ženami k hádkam, nenávisti, upodozrievaniu, vzájomnému ubližovaniu, ale súčasne k úžasnej súdržnosti. Relatívne často sa objavuje motív podania ruky či držania za ruku ako symbol spolupatričnosti. („… vzrušene si šepkali v rozličných jazykoch. Nik v tom babylone neprekladal, a predsa bolo každej jasné, o čo ide.“)

Stelesnené zlo

Juščákov román obsahuje silné motívy a príbehy, miestami s výraznými naturalistickými črtami (pôrody, samovraždy i vraždy…), príbehy niekedy smerujú až k neprimeranej akčnosti (napríklad útek väzňov). Drastické, naturalistické scény robia dej pútavým, ale súčasne to do istej miery pôsobí aj ako autorova „hra“ na efekt.(„Raz na jar sa stalo, že okolo zóny celú noc zavýjali vlci, štekali, besneli, nepomáhala ani streľba do vzduchu. Až ráno stráže zistili, že za zónou dažde obnažili hroby, kde zahrabávali mŕtvych. Vlci celú noc trhali mŕtvoly spod hliny, ruvali sa, hrýzli a ráno z ich dávnych spoluväzenkýň našli len ohlodané kosti.“) Takéto drsné, násilné až brutálne časti sa striedajú s jemnými, najmä keď ide o opisy krajiny s jej atmosférou, zvukmi, pohybom a s častými motívmi vtákov, osobitne labutí. Labuť je v tomto románe symbolom negatívneho (postava Parasky) a pozitívneho (postava Katalin, ktorá „vedela napodobniť labuť, zatancovať jej let, plávanie i smrť, ba i zmŕtvychvst­anie“).

Ak vezmeme do úvahy, že kniha vznikla na základe autentických rozprávaní niekoľkých žien, ktoré prešli gulagmi, treba Juščákove kompozičné postupy a sujet románu pochváliť. Autor dokázal vyťažiť z kompozičných možností symbolickosť na úsečke život – nový život – láska i nenávisť – nádej i smrť. Text knihy je dokonale premyslený, Juščáka nepristihneme pri rozporoch, zbytočných opakovaniach a protirečeniach, čo by také obrovské množstvo látkovej skutočnosti mohlo ľahko spôsobiť. Tu je však skutočnosť obdobia po druhej svetovej vojne v sovietskych gulagoch, fungujúcich podľa represívneho komunistického režimu s priam neuveriteľnými príbehmi ľudí, stvárnená hodnoverne najmä prostredníctvom vzťahov a psychológie postáv.

V románe dominujú dve postavy. Irena Kalaschová, odsúdená na 15 rokov, a Paraska – dozorkyňa, ktorá žila od útleho detstva do dospelosti (podobne ako väčšina dozorcov a dozorkýň) v detskom domove. Kým Irena je do istej miery postavou zidealizovanou, hoci zásluhou doby tragickou (musí sa vzdať syna), Paraska je stelesnené zlo. Je zlomyseľná nielen svojimi názormi a činmi dobrovoľnej otrokyne zvrátenej ideológie, ale aj svojou negatívnou orientáciou, psychikou, „bolesťou duše“, temnotou a prázdnom. Je to postava tragická celým svojím životom a amorálna ako väčšina dozorcov a funkcionárov.

Príbeh sa naozaj stal

Tragickosť a vážnosť celého deja knihy je „narušená“ smrťou J. V. Stalina v roku 1953. Táto časť príbehu je stvárnená s dávkou humoru, ironicky až sarkasticky, autor zobrazil, ako vnímali smrť „slnka našich dní, otca, vojvodcu, duše národa, veľkého Stalina“ funkcionári i všetci, ktorí uverili komunizmu tých čias. Juščákovi sa podarilo ukázať dobu stalinizmu predovšetkým nie ako plnenie rozkazov zhora, ale vymýšľanie nových trestov a predpisov zdola, drobnými, frustrovanými dozorcami, politrukmi a funkcionármi strany – naivnými zástancami komunizmu.

Autor uvádza aj príbehy, keď do nemilosti mocných a komunistickej ideológie sa dostali nielen väzni, ale aj dozorcovia a vysokí funkcionári, ktorí uverili, že gulagy, kde umierali novonarodené deti, kde ženy nevedeli, ako vyzerajú, lebo si nemohli dovoliť takú samozrejmosť, ako je zrkadlo, ale holými rukami museli hĺbiť zamrznutú zem a hľadať kúsky zlata, kde vrahovia mali lepšiu pozíciu (často boli aj dozorcami), než politickí väzni, kde sa ponižovala ľudská dôstojnosť cynizmom a tvrdými spôsobmi týrania, kde zvrátené predpisy uprednostňovali ideológiu a administratívu pred človekom a smrťou, a teda kde nositelia zla boli presvedčení, že prerobia trestanca na oddaného, nového sovietskeho človeka.

„Príbeh sa naozaj stal, no celé desaťročia sa o ňom muselo mlčať. Drobné hrdinstvá ustúpili do úzadia, už patria do minulosti a možno po rokoch si na ne opäť niekto spomenie.“ Poznámka na záver: Autor možno mohol zvoliť vhodnejší názov tejto svojej zaujímavej knihy.

Peter Juščák: … a nezabudni na labute! Kalligram 2014

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#knižná novinka #kniha týždňa #Kaligram #Peter Juščák #... a nezabudni na labute!
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku