Foto: TATRAN
Osobne a neosobne je pritom kľúčovou monografiou k pochopeniu kritika ako osobnosti, jeho ambícií a tvorivých východísk. Dopĺňa totiž viacero tzv. bielych miest, ktoré vznikajú pri čítaní aforistických a štylisticky náročných Matuškových kritík.
Autobiografická zložka má pochopiteľne isté obmedzenia – Matuška k vlastnému životu pristupuje selektívne, vyberá si tie momenty, ktoré považuje za ťažiskové. Osobne a neosobne je preto možné vnímať ako súčasť alebo zavŕšenie celoživotnej autorovej štylizácie. Pokiaľ sa odvoláme na jeho slová, že „literatúra je svet foriem a kritika tak isto”, tak sa jeho autobiografia javí ako premyslená forma sebaprezentácie. Ako zrelý kritik, literárnovedná autorita, laureát štátnych cien viackrát vyznamenaný v odbore a napokon i držiteľ titulu národného umelca (1969), mal Matuška potrebu dotvoriť si vlastný „obraz”, ktorý starostlivo konštruoval medzi riadkami svojej literárnokritickej praxe.
Isteže, Matuška sa chcel aj vtesnať do pomyselného vzorca literárneho kritika, ktorý považoval za správny. Erudovaný, zdržiavajúci sa mimo vlastnej komfortnej zóny v mene vyššej inštancie, resp. „služby kultúre”, veľkorysý v gestách a systematický v každodennej práci, držiaci si odstup od záležitostí malicherných – to je výsledný obraz, ktorý Matuška podáva vo svojich spomienkach.
V pohnutom dvadsiatom storočí
Zdá sa, že kľúčový význam malo preňho obdobie štúdií na Karlovej univerzite v Prahe (1928–1936). Rád sa k nemu totiž detailne vracia. Podrobnejšie sa pozastavuje aj pri svojom detstve, mladosti v Banskej Bystrici a pedagogickom pôsobení v Leviciach, Bratislave, Banskej Bystrici alebo Michalovciach – čiže pri obdobiach, ktoré sú na jeho intelektuálnej dráhe v zásade politicky neutrálne.
Tridsiate roky 20. storočia boli však v Matuškovom prípade poznačené príklonom k slovenskej ľavici (alebo k pokrokovej časti slovenskej intelektuálnej elity); v roku 1944 sa napokon zúčastnil na Slovenskom národnom povstaní. V tomto zmysle je zväzok Osobne a neosobne neúplnou biografiou slovenského intelektuála v pohnutom dvadsiatom storočí. Veľa otázok zostáva bez odpovedí – myslím tým napríklad čiastočnú rezignáciu na aktívne komentovanie literárneho diania po roku 1945.
Cieľom Matušku však nie je vyspovedať sa alebo skonfrontovať sa s dobou, ktorá predsa len musela poznačiť celú jeho literárnokritickú aktivitu, keďže rámcovala kultúrny život. Podľa rukopisných poznámok ku knihe Osobne a neosobne, ktoré zahŕňa tretia časť zväzku, je zrejmé, že „nezhovárať sa naširoko o veciach spoločenských a politických” bol autorov zámer. V tomto zmysle nejde o čistý biografizmus, ale o biografiu intelektuálneho rázu.
Čo by bolo, keby
Matuška rád spomína zdroje, inšpirácie a skúsenosti, ktoré mali formujúci vplyv na jeho estetické myslenie, vnímanie a prístup k literatúre. V tomto duchu je koncipovaná celá jeho výpoveď, ktorá je sama osebe svedectvom času, v ktorom vznikla (ide o rozhovory z obdobia normalizácie – možno aj odtiaľ pramení Matuškova nechuť vyjadrovať sa k politickej situácii).
Otázky, čo by bolo, keby sa Matuška dožil pádu režimu; aké by boli jeho odpovede a metóda spomínania; na ktoré životné momenty by bol položeny dôraz; alebo konkrétnejšie – čo cítil v stalinistických päťdesiatych rokoch, keď drvivá časť jeho ľavicových spolupútnikov z 30. rokov bola potrestaná režimom (Vladimír Clementis bol dokonca popravený), zostávajú na úrovni hypotéz.
Treba dodať, že po odpovediach na uvedené otázky už pátral Július Vanovič v knihe Chvála a skepsa z roku 2007, ktorý kládol pôvodné (v knihe nakoniec nezverejnené) otázky k pasážam v prvej časti zväzku. V konečnom dôsledku však skeptická interpretácia Vanoviča, hodnotiaca Matušku ako prívrženca komunistického režimu, bola pokusom konfrontovať sa s Matuškom ako so všeobecne nediskutabilnou literárnokritickou a literárnovednou autoritou.
Vidieť, že Matuška vlastný životný príbeh vnímal cez literatúru, t. j. cez texty, ktoré mu stihli niečo ponúknuť, alebo z ktorých ťažil pri vlastnej tvorbe. Asi preto načrtol hrubú čiaru medzi osobným a verejným.
Osou celého zväzku je dôraz na formujúci vplyv literatúry, ktorá sa pre Matušku stala prostriedkom nielen na získanie vedeckých titulov a cien, ale aj pilierom životnej skúsenosti. Ide o prístup literárneho kritika, ktorého literatúra (v prvom rade) intelektuálne živila. Azda preto od zdanlivo nepodstatných anekdot z prostredia Vlkanovej a Banskej Bystrice (kúpanie sa v Hrone, krádež otcovho tabaku a tak ďalej) sa Matuška vo svojich spomienkach dostáva k prvým čitateľským zážitkom. Osobne a neosobne je teda v prvom rade príbehom kritikovho (samo)vzdelávania sa. Alebo inak, je príbehom vnútornej premeny, ktorú Matuškovi zaručilo (samo)štúdium.
Medzi domovom a svetom
Vďaka vydanej spomienkovej knihe vieme, odkiaľ literárne Matuška vzišiel a v akej atmosfére sa formoval. Tieto poznatky sú kľúčové pri zoznamovaní sa s autorom, ktorý chcel Slovensko modernizovať, ktorý sa vo svojej tvorivej práci najčastejšie nachádzal „medzi domovom a svetom”.
Dobrá literatúra rozšírila jeho obzory a stala sa základom toho, ako Matuška vnímal vágnu kategóriu „svetových” alebo „európskych” umeleckých hodnôt a literárnych kvalít. Dodám len, že mladý Alexander Matuška si veľmi dobre pamätal ohromujúci a čiastočne aj skľučujúci dojem, ktorý v ňom – mladom chlapcovi zo slovenského malomesta – vzbudila medzivojnová veľkomestská Praha. Po absolvovaní gymnázia v Banskej Bystrici sa totiž hneď ocitol v Prahe, a to priamo v akademickom prostredí Filozofickej fakulty Karlovej univerzity. Kľúčovú mentálnu premenu, nadobúdanie schopností vidieť širšie než „domov”, sa snaží Matuška uchopiť práve v autobiografických rozhovoroch.
Na záver ešte stručne o forme, ktorú Matuška zvolil. Mladý Matuška sa najlepšie realizoval v polemike, zrelý zas v eseji. Esejisticky poňal aj vlastné spomienky, preto je Osobne a neosobne výpoveďou „pevnou a voľnou”, „uspôsobenou tak, aby sa mohla kedykoľvek prerušiť” (pokiaľ použijeme Matuškov spôsob vyjadrovania sa o eseji ako žánri).
Už samotný názov diela naznačuje nejasnosť Matuškových spomienok – nevieme presne určiť, ktoré pasáže sú „neosobné”, keďže dojem „osobného” vytvára text ako celok. Nezdá sa však, že ide o verbalizmus, z ktorého bol Matuška niekoľkokrát obvinený (naposledy v monografii Júliusa Pašteku o Jozefovi Felixovi, v ktorej autor píše o Matuškovom „vyhýbaní sa priamej odpovedi duchaplnými formuláciami“). Ide skôr o pokus uchopiť čo najlákavejšie a najpútavejšie vlastnú minulosť, ktorej presný výklad, vzhľadom na vyberavý charakter spomínania vôbec, je priam nemožný.
Alexander Matuška, Dielo IV, Tatran, Bratislava, 2014
