Foto: HOST
Sústreďuje sa na literatúru vychádzajúcu z francúzskeho Parnasu a predstavujúcu v českom prostredí jeden z kľúčových diskurzov konca 19. a počiatku 20. storočia, zastúpený menami Vrchlický, Zeyer a Čech. Za kľúčové príznaky parnasistickej tvorby pokladajú autori monografie jej dekoratívnu malebnosť, rétorickosť a predovšetkým vytváranie svojbytnej ríše krásy v duchu lʼart pour lʼart.
V prvej časti publikácie rekapituluje Aleš Haman históriu používania pojmu parnasizmus v českej literárnej vede a osvetľuje motiváciu aj efekt jeho znovuzavedenia, Jiří Pelán následne zhŕňa podobu francúzskeho Parnasu a potom Dalibor Tureček a Peter Zajac podávajú návrh modelu českého a slovenského parnasizmu.
Oddiel prípadových štúdií je venovaný Čechovmu eposu Dagmar (Dalibor Tureček), Zeyerovmu a Vrchlického spracovaniu námetu dievčenskej vojny (Aleš Haman), interpretácii Zeyerovej arabskej matérie „Aziz a Aziza“ (Lenka Krejčová), Hviezdoslavovmu prijatiu Vrchlického (Ján Gbúr), všeobecnejšiemu pohľadu na problematiku parnasistickej prózy (Michal Fránek) a analýze Karáskovej dekadentnej modifikácie parnasizmu (Jiří Kudrnáč).
Parnasizmus sa ukazuje nielen ako jeden z kľúčových súčiniteľov dobovej literárnosti, ale zároveň ako špecifická kvalita domácej literatúry, nadväzujúca bezprostredne na moderné európske podnety. (česky)
